Tretie dieťa zatiaľ neplánuje, no nevylučuje, že časom príde

Andrea Vadkerti sa divákom zapísala do pamäti najprv ako moderátorka Televíznych novín na Markíze, neskôr bola hovorkyňou istej finančnej skupiny a na STV mala vlastnú talkshow. Z obrazoviek sa vytratila kvôli "mamičkovským" povinnostiam, no pred pár mesiacmi sa pred kamery znovu vrátila. O tom, čo si najviac užíva na povinnostiach mamičky, čím jej robia radosť malá Sophia a Raphael, ale aj tom, aké možnosti návratu pred kamery zvažovala, sme sa porozprávali po generálke sobotňajšieho plesu spoločnosti U. S. Steel Košice v Steel Aréne, ktorý moderovala s hercom Ivom Gogálom.

Kým bola v Košiciach, deťúrence nechala na starosti manželovi i mamine a sama povedala, že sa cíti ako na výlete. "Pre mňa je veľkou vzácnosťou, keď si môžem na tri-štyri hodinky počas dňa ľahnúť, keď som sama v kúpelni a kým sa líčim, tak tam pri mne nikto nesedí a nikto mi nebúcha na dvere, keď sa sprchujem," prezradila Andrea.

Nebolo to po prvý krát, kedy si práca vyžadovala, aby sa o Sophiu a Raphaela postaral ktosi iný ako mamina... Veď už niekoľko mesiacov je A. Vadkerti znovu tvárou obrazovky. Vídavať ju môžete v relácii STV Ľudia na jednotku. "Deti sa snažím viesť k samostatnosti v tom zmysle, aby si uvedomili, že nie len rodičia sú tí, s ktorými môžu byť spokojní a šťastní. Dosť často sú so starými rodičmi, máme i pestúnku. Je dôležité, aby sa vedeli rýchlo oťukať a byť aj s niekým iným, ako s nami. Už od malička sme ich brávali všade so sebou, aby sa adaptovali a aby neboli domasedi."

Aj keď sa obe deti snaží viesť k rovnakým veciam, veľmi rýchlo prišla na to, že syn je úplne iný ako dcéra... "Okrem základnej starostlivosti, ako je prebalenie, nakojenie a podobne - čo je samozrejme u nich rovnaké - je ich výchova úplne iná. Obidve sa snažím vychovávať k rovnakým princípom, no prišla som na to, že to musím pri oboch robiť úplne iným spôsobom. Sophia je dvojročná, je veľmi spoločenská, živá, nebojácna povaha. Ju treba viac krotiť. Je to malý komediant, rada sa predvádza a niekedy mám pocit, ako keby nemala žiadny pud sebazáchovy - vrhá sa do všetkého. Je to neuveriteľná ženská. Hehe. Ralph je o rok mladší, je bojazlivý, rád sa mazná, je trochu plačlivý. Preto ho provokujem, dávam do situácií, kedy musí čeliť zmene, novým ľuďom. Chcem, aby sa nebál ľudí."

A. Vadkerti si síce materstvo užíva, priznáva však, že ani len netušila, ako sa všetko v jej živote zmení. V prvom rade nevedela, že príde vlastne o všetku svoju osobnú slobodu... "Pre iné matky to možno nie je také ťažké, ale pre mňa áno. Ja som sa stala mamou, keď som už mala 31 rokov, pričom som od svojich 18-tich bola absolútne slobodná. Robila som to, čo ma bavilo, robila som to s vášňou a maximálnym nasadením a darilo sa mi. Bola som veľmi namotivovaná a bolo pre mňa veľmi ťažké stopnúť to všetko a ísť do niečoho neistého. Moja miera slobody sa zmenšila až tak, že je pre mňa vzácne, ak sa môžem vyspať ak pokojne dokončiť telefonát..."

Vie, že to nie je trvalý stav. Deti rastú a z mesiaca na mesiac je to jednoduchšie. "Každý deň však v sebe zvádzam vnútorný boj, snažím sa ísť proti prúdu a mám pocit, že by sa to dalo aj inak a že by som predsa len mohla mať viac slobody. Potom sa však veľmi rýchlo presvedčím o tom, že sa to nedá... Deti sú veľká radosť, ale zároveň sú to závažia, gule pripevnené na nohách, ktoré vám nedovolia utekať. Nemôžem robiť veci, ktoré som robila pred tým. Strašne by som chcela, ale nemôžem..."

Pred tým, než po prvý krát otehotnela, myslela si, že spolu s manželom všetko zvládnu bez problémov. "Vravela som si - sme dvaja šikovní ľudia, budeme si to vedieť zorganizovať, veď milióny ľudí sú rodičmi a zvládajú to a neprestali pre to existovať. Zmena, ktorá sa so mnou ako matkou udiala, sa mi páči a myslím, že mi prospela. Nie som už taká tvrdá a nekompromisná. A tehotenstvo bolo to najkrajšie obdobie, aké som doteraz zažila. Ak by bola otázka detí len o tom byť tehotná, tak môžem byť tehotná permanentne. Potom však prichádza tá ťažká fáza - výchova a starostlivosť." Práve preto dnes o treťom dieťatku ani len neuvažuje. "Nevylučujem, že by sme ešte chceli ďalšie, ale rozhodne treba vyčkať, kým zabudnem na to všetko, čo mi teraz príde zaťažko."

Návrat pred kamery

A. Vadkerti veľmi dlho zvažovala, či vôbec, kedy, ako a do ktorej televízie sa vrátiť na obrazovku. "Viem totiž, že nemám toľko času a energie, ako som mala pred tým. Zvažovala som, čo prijať, mnoho vecí som odmietla. Chcela som robiť čosi, čo ma aj kamsi posunie, ale čo neublíži mojim deťom. Nechcela by som, aby ma videli len prichádzať a odchádzať z domu do práce. Navyše - teraz nastal čas, kedy z oboch už začínajú byť ´parťáci´ a ja sa nechcem obrať o toto obdobie."

Ponuka od STV, ktorá jej v relácii Ľudia na Jednotku sľubovala týždeň živého vysielanie za mesiac, sa jej videla adekvátna. "Veľa ľudí sa mi aj čudovalo a pýtali sa, či je to vôbec pre mňa... Bola som zvyknutá na viac práce, na náročnejšiu prípravu, no teraz mi to vyhovuje práve takto, ako to je. Popri tom viem prijať aj rôzne ponuky na moderovanie a spoločensky ma to vracia do tých kruhov, v ktorých som sa pohybovala pred materskou. Pravda je totiž taká, že v šoubiznise sa človek musí vrátiť aj do spoločnosti, lebo inak sa na neho zabudne..."

Dnes má už Andrea aj isté predstavy o tom, ktorým smerom by svoju kariéru chcela ďalej viesť. "Mám založenú produkčnú a producentskú firmu, chcem ju zaktivizovať, rozbehnúť a vyskúšať si prácu v médiách aj z inej pozície ako len spred kamery. Chcela by som sa venovať dokumentaristike, no budem musieť vyčkať, kým nastanú vo verejnoprávnej televízii na to lepšie časy. Okrem toho chcem veľa cestovať a to na miesta, kam deti nepatria. Chceme si ísť pozrieť Izrael, Indiu... No a časom by som sa rada dostala s rodinou do takého štádia, kedy pol roka budeme tu a pol roka kdesi v teple. O to sa ešte budeme musieť snažiť, ale nie je to nereálne..."

A. Vadkerti si veci rada plánuje dopredu, aj keď uznáva, že nie vždy je to dobre. Hlavne vtedy, keď sa plány zmaria. "Vtedy som stratená a kým sa prestavím na čosi iné, je to náročné." Vraj bola takáto už ako dieťa. "Existovala som si však iba sama pre seba. Veľa som si čítala, keď som dostala mikroskop, sama som si pod ním preparovala... Potom som dostala prvý diktafón a začala nahrávať rozhovory do školského časopisu. Vždy som bola individualista, musela som sa so všetkým sama popasovať, čo ma zrejme naučilo húževnatosti. Veci si vždy vydriem, nebojím sa prekážok, pretože s nimi prirodzene rátam. Som uzavretá povaha, nikdy som nebola spoločenský ´exot´, nie som ním ani dnes. Viem o tom, že ľudia ma na prvý pohľad vnímajú ako trochu nudnú a ´suchú´..."

Prvý diktafón dostala v 16-tich a už vtedy jej bolo jasné, že sa chce uberať smerom do médií. "Hlavne to bolo preto, že som bola veľmi zvedavá. Dá sa povedať, že za všetko dobré, čo ma postretlo, vďačím svojej zvedavosti. Druhá vec je, že nemám prirodzený pud zbytočného rešpektu pred uznávanými ľuďmi. Niekedy je to nepochopiteľné, no takzvaný veľkých ľudí sa absolútne nebojím..."

Nevedela po slovensky

Za to najdôležitejšie, čo ju posunulo k tomu, aby svoje ambície pracovať v médiách pretavila na skutočnosť, považuje to, že sa naučila po slovensky. "Do svojich siedmych rokov som nevedela poskladať slovenskú vetu. Na základnej škole sa každý smial z môjho akcentu a na strednej škole mi slovenčinárka povedala, že človek s takým strašným maďarským akcentom nemôže mať zo slovenčiny výbornú na vysvedčení. To ma nahnevalo, zaťala som sa a povedala som si - nielen že budem mať jednotku, ale budem aj recitovať na Hviezdoslavovom Kubíne."

Stalo sa. Najprv sa začala nahrávať a počúvať, aby si uvedomila, ako znie jej reč a ako by mala znieť správne. "Začala som veľmi veľa čítať, pozerať slovenské programy a chodila som k Adelke Gáborovej na cvičenia. Pamätám si, ako som na jednom Hviezdoslavovom Kubíne recitovala aj so Soňou Müllerovou. No a potom som spravila talentovky na žurnalistiku... Slovenčinu ovládam ako cudzí jazyk na celkom slušnej úrovni, nie?," podotkla s úsmevom.

Zlomom, ktorý jej dopomohol v kariére v médiách, bolo rádio Ragtime. V ňom si ju všimli ľudia, ktorí sa chystali založiť na Slovensku súkromnú televíziu. "Každé leto som chodila na študijný výmenný pobyt do USA. Takže kým som bola v Amerike, moja mama si kdesi prečítala inzerát, že sa chystá kasting do novej televízie a prihlásila ma. Prvé kolo som nestihla, lebo som bola ešte v USA, ale rádio Ragtime na mňa poslalo dobré referencie, čo asi pomohlo. Prišla som na druhé kolo a z viac ako štyroch tisícok nás vybrali 16. Nebyť Markízy a možnosti tam začať, zrejme by som dnes bola inde. V médiách by som sa asi objavila, lebo to bol môj cieľ. Ale Markíza nám všetkým poskytla doslova raketový štart."

Sama sebe sa však na obrazovke nepáčila. Dodnes sa na seba nerada díva. "Ešte tak počúvať sa - to zvládam. Preto vždy najprv robím strih zvuku relácie, až potom obrazu. Nerada sa vidím, lepšie je to s počúvaním sa, no najradšej čítam to, čo som napísala. Myslím, že viem lepšie písať ako rozprávať. Rozhodne však musím povedať, že Markíza mi dala sebavedomie a obrovský priestor na sebarealizáciu. Tejto televízii a aj Pavlovi Ruskovi - nech to znie akokoľvek - za veľa ďakujem. Inak by som nebola tam, kde som teraz," dodala.

Dátum narodenia: 26. júna 1974

Znamenie: Rak

Miesto narodenia: Nové Zámky

Rodinný stav: vydatá, dve deti

Relax: spánok

Dáša KIRAĽVARGOVÁ

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári