Dlho neliečená choroba znamenala bolestivú smrť
Takmer pravidelne prinášajú v zimných mesiacov slovenské médiá správy o tom, že v ktorejsi rómskej osade zomrelo malé dieťa. Jednoducho podľahol takej či onakej chorobe, ktoré v slabo vykurovaných chatrčiach, plných životu nebezpečných baktérií, kosia malé deti ako mor. Kým väčšina zodpovedných rodičov si uvedomuje, že organizmus novorodencov je oveľa náchylnejší podľahnúť rôznym vírusom, sú aj takí, ktorí možné riziko podcenia. Dlhší čas tečúci sopeľ z nosa považujú za slabé nachladnutie a opakujúci sa kašeľ za podráždenie hrdla. Podobne uvažovali aj rodičia chlapca, ktorý už svoj detský sen dosníval. Potom, ako ho pochovali na košickom verejnom cintoríne, čakala ich ešte jedna spoločná cesta. Do budovy justičného paláca.
Nie je tomu tak dávno, kedy na severnej strane Vodárenskej ulice stálo niekoľko dlhých jednoposchodových barakov. Teraz sú z dvoch z nich iba ruiny, no pred desiatimi rokmi, kedy sa tento prípad stal, boli celé a poskytovali prístrešie desiatkam počerných rodín. Keďže väčšina z nich mala viac detí, ako prstov na ruke, v čase najhustejšieho osídlenia bola Vodárenská ulica domovom vyše dvoch stoviek Rómov. Nie nadarmo sa tejto lokalite hovorilo druhý Luník IX.
Jednu z tzv. rodín, ktorá tam možno bola prihlásená aj k trvalému pobytu, tvorila 36-ročná Edita H. s o rok starším druhom Júliusom H. Bol to typický pár, ktorý si z vtedy platného a nedokonalého sociálneho systému urobil jednoduchý zdroj obživy. Hoci obaja nikde nepracovali, "plat", a nie malý, dostávali. Mesačne vyše 19 tisíc korún, čo v roku 1998 predstavovalo celkom slušný peniaz. Túto sumu im pravidelne posielal štát a skladala sa zo sociálnych dávok a sociálnej podpory. Jej výšku stanovil systém, ktorého najdôležitejšou "stavebnou" jednotkou bol počet detí. A tých mala Edita s Júliusom toľko, že až by všetky vyrástli, mohli z nich postaviť zmiešanú futbalovú jedenástku.
Hoci by si mali obaja rodičia zdroj svojich pravidelných príjmov chrániť, na niektoré svoje základné povinnosti kašľali. Jednou z nich bola aj zdravotná starostlivosť. O Rómoch sa síce zvykne tvrdiť, že vďaka slabým hygienickým podmienkam, v ktorých mnohí od malička vyrastajú, je ich imunitný systém odolnejší. No aj ten má svoje limity. V rodine Edity a Júliusa na to doplatil ich najmladší, iba trojmesačný syn Roland. Jeho matka si v posledných hodinách jeho života údajne všimla, že je nepokojnejší ako zvyčajne, no nepripisovala tomu veľký význam.
"Večer, keď som ho ako vždy kojila, sa mi zdalo, že je trochu teplejší. Zmerala som ho a mal 38 stupňov," opísala okamihy, kedy ešte Roland žil. Vyhľadať lekársku pomoc jej vôbec nenapadlo. "Prvú pomoc" sa mu rozhodla poskytnúť sama. "Tak, ako som to vtedy robila aj u iných detí, som mu dala štvrťku paralenu. Teplota mu po chvíli trochu klesla a tak som si ľahla do postele. Môj druh povedal, že do rána bude Roland určite v poriadku."
Kým Edita s Júliusom a ostatnými deťmi pokojne spali, Roland bojoval o život. Keďže bez ďalších a hlavne správnych liekov nemal žiadnu šancu, prehral... Keď sa jeho rodičia ráno prebudili, zistili, že teplota ich synovi klesla až príliš. Na nulu... Laické oživovacie pokusy zlyhali, preto Július zavolal záchranku. Húkajúca sanitka prišla zbytočne. Lekárka už iba skonštatovala exitus a nariadila prevoz mŕtvolky na patológiu.
Pitva trojmesačného chlapca vylúčila tvrdenie jeho rodičov, že Roland mal iba večer mierne zvýšenú teplotu. Znalci zo súdneho lekárstva zistili, že musel byť chorý, a to zjavne, už šesť týždňov. "Keďže mu po celý čas neboli podané žiadne lieky, došlo u neho k akútnemu zápalu stredných a vnútorných uší. Ide o bolestivé ochorenie, na ktoré muselo dieťa určite reagovať minimálne silným plačom." A to by mal byť pre každého logicky uvažujúceho rodiča signál, že niečo nie je v poriadku.
Keďže pred Editu s Júliusom bolo v tom čase dôležitejšie splodiť dvanáste dieťa, na starostlivosť o to predošlé im zrejme čas neostal. "Preto chlapcov zápal uší prešiel do chronického štádia a postupne aj do zápalu mäkkých blán a opuchu mozgu. Ani v tom čase nemohol vyzerať ako zdravé dieťa. Musel čoraz viac plakať a aspoň tak dávať najavo, že mu niečo je." Podľa znalcov tiež musel dlhší čas trpieť nechutenstvom, kašľať, zvracať a byť celkovo nepokojný.
Z vyšetrovania tiež vyplynulo, že Edita bola s Rolandom u detského lekára iba jediný raz. Mal vtedy mesiac a začínajúci zápal priedušiek. Hoci lekár predpísal chlapcovi lieky a nariadil matke prísť po čase na kontrolu, tá sa na to vykašľala. A Július? "Ja som s ním do detskej poradne ani po lekároch nechodil. To mala robiť moja družka. Ja nerád chodím po doktoroch," vysvetlil 37-ročný muž svoj odmietavý postoj k zdravotnej starostlivosti. A že jeho syn už dlhší čas nemohol vyzerať ako zdravé dieťa? "Podľa mňa to bol silný a dobre živený chlapec. Mne sa vôbec nezdalo, že je chorý. Jedol, kakal a stále spal."
Po skončení vyšetrovania boli obaja rodičia obvinení a potom aj obžalovaní z ťažkého ublíženia na zdraví s následkom smrti. Podľa prokurátora konali vo forme vedomej nedbanlivosti. Okresný súd dal obom hriešnikom možnosť vysvetliť, ako mohli starostlivosť o syna tak fatálne zanedbať. Ako sa dalo čakať, nič, čo by ich konanie ospravedlnilo, sa sudcovia nedozvedeli. Ľahostajný postoj rodičov k úmrtiu chlapca dokreslil fakt, že nevyužili možnosť záverečnej reči a nad svojim zlyhaním či stratou syna nevyriekli ani jediné slovko ľútosti. Možno aj preto, že v čase hlavného pojednávania bola Edita opäť tehotná a podvedome už zrejme myslela na nového potomka.
Za smrť Rolanda súd vymeral jeho matke 18 mesiacov s podmienečným odkladom na tri roky. Július H. odstál neporovnateľn horšie. Keďže už bol 11-krát súdne trestaný, vyfasoval 12 mesiacov "natvrdo" v II. NVS. Rozsudok nadobudol okamžite právoplatnosť.
rob
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
