Pokračovanie spomienok astronóma Vojtecha Rušina na jeho cestu do Nigeru, kde bol pozorovať úplné zatmenie Slnka
Tuareg sa po 33 rokoch pamätal na stratu československého pasu
Minulý týždeň sme na tejto strane priniesli prvú časť spomienok renomovaného slovenského astronóma a fotografa Vojtecha Rušina na jeho cestu do Nigeru. Túto africkú krajinu navštívil roku 2006 preto, lebo v nej pozoroval úplné zatmenie Slnka Mesiacom. Nastalo v marci 2006 a pás tieňa, tzv. pás totality, sa tiahol asi 600 km severovýchodne od mesta Agadez. Pred týždňom sa V. Rušin zameral na opis hlavného mesta Niamey, dnes je na rade presun do Agadezu.
Po dvoch dňoch pobytu v Niamey sa V. Rušin spolu s kolegom Petrom Zimmermannom vydal na cestu do plánovaného cieľa cesty. Medzistanicou bolo mesto Agadez. Vyše 1 000 km dlhý presun absolvovali bežným linkovým, neklimatizovaným, veľkokapacitným autobusom pre 80 ľudí. Cestovná rýchlosť po úzkej, kvalitnej asfaltovej ceste (výnimkou bol úsek cesty asi 125 80 km pred Agadezom) však bola až nečakane vysoká. Veď spomínaných 1 000 km prekonali za 11 až 12 hodín, vrátane piatich zastávok. Mali ich vo väčších mestách, každú dlhú asi 15 minút.
"Občas sa muselo zastať aj kvôli kozám, kravám alebo ťavám," spomína V. Rušin. "Pohodliu cestovania uberal preplnený batožinový priestor a úzke sedadlá, zoradené po dvoch alebo troch miestach. Ako občerstvenie v autobuse podávali chladený jogurt a vodu. Autobusová preprava je iba cez deň, kvôli bezpečnosti. Pri každom meste či väčšej oáze sú spomaľovače, pri ktorých sa nachádza policajná kontrola. Autobus pri spomaľovačoch mal pred inými autami výhodu. Po zatrúbení vždy nejaký človek uvoľnil povraz, ktorý spájal krajnice cesty, takže sme cez spomaľovače kontinuálne prechádzali. Osobné a nákladné auta tu museli zostať stáť a ukazovať cestovné doklady. Kontrola cestujúcich autobusom sa robí tak ako v USA. Pri kúpe sa meno majiteľa zapíše na cestovný lístok."
Kontrola osôb sa robí aj pri prechode ktorejkoľvek oázy hlboko v púšti. Dôvodom je značná medzinárodne organizovaná migrácia nežiaducich osôb z juhu transsaharskej oblasti k brehom Stredozemného mora a odtiaľ do Európy. "S migráciou je spojený aj transport drog a iné pašovanie, čomu sa Niger bráni. Na moju zvedavú otázku, odkiaľ majú chudobní ľudia peniaze na zaplatenie cesty do ´zasľúbenej´ Európy, veď podľa štatistík takáto cesta stojí aj niekoľko tisíc US dolárov, mi nezávisle viacero ľudí odpovedalo: no predsa z pašovania drog a prostitúcie."
Kým väčšie mesta a oázy sú s hlavným mestom Niamey spojené pravidelnou autobusovou dopravou, do odľahlých osád v severnej časti Nigeru, do Sahary či púšte Tenéré, sa dá ísť len na terénnych autách a to cez cestovné kancelárie alebo s vlastnými alebo prenajatými autami na základe povolenia polície. Na polícii treba ohlásiť cieľ cesty a predpokladaný čas príchodu do cieľa cesty. Nedoporučuje sa cestovať do pieskových dún jedným autom, kvôli vlastnej bezpečnosti. Pri stratení sa je hľadanie veľmi nákladnou záležitosťou.
Kosti dinosaurov
Agadez je mesto obchodu a turistiky. Je najväčšie v severnom Nigeri a leží na južnom úpätí pohoria Air, západne od púšte Tenéré nekonečného mora piesku. Počet jeho obyvateľov sa odhaduje na 90 tisíc. Je hlavným mestom provincie Air, jednej z tradičných bášt Tuaregov. Aj vďaka dobrodružným filmom známej národnosti, ktorá kočovným alebo usadeným spôsobom života žije roztrúsene aj v Alžírsku, Líbii, Mauretánii, Mali alebo Čade. "Mesto Agadez bolo založené v XIV. storočí a veľmi skoro sa stalo najdôležitejším mestom Tuaregov. Najmä vďaka rozvíjajúcemu sa obchodu na transsaharkej magistrále. Ťavie karavány s nepreberným množstvom tovaru, vrátane otrokov, prechádzali kedysi cez Agadez z juhu na sever a z východu na západ. Časy sa odvtedy zmenili. Mnohé tovary sa dnes vozia na autách alebo letecky, ale preprava solí zo 600 km vzdialenej Bilmy sa robí výlučne na ťavách. Je to iba raz v roku, v období od decembra do februára. Jednu karavánu tvorí niekedy až tisíc tovarom naložených tiav."
V roku 1449 sa Agadez stal sultanátom. Okolo roku 1500 patril do kráľovstva Songhai. V tomto čase mal okolo 30 tisíc obyvateľov a plnil rovnakú úlohu ako Timbuktu v susednom Mali. Neskôr mesto dobyli Maročania. Obchody sa utlmili a počet obyvateľov klesol na 10 tisíc. Francúzi si mesto podmanili okolo roku 1920. V novodobej histórií sú dôležité dva dátumy: rok 1916, keď Francúzi porazili odpor Tuaregov proti ním, ktorý viedol Kaocen Ag Mohammed, a rok 1990, keď Agadez bol centrom odporu Tuaregov proti miestnej vláde. Po podpise mierovej dohody mesto začalo opätovne kvitnúť. K tradičnému obchodu s ťavami, výrobkami zo striebra a kože, sa pridal transport uránu, ktorý sa ťaží v okolitých baniach, najviac v meste Arlit, ktorí sa nachádza asi 250 km severne od Agadezu. Dôležitosť mesta zvyšuje medzinárodné letisko Mano Dayak.
Zrážok je v Agadeze málo, od 0 do 250 mm za rok, teplota sa mení v rozsahu od plus 45 do mínus 2 °C. Je tu aj banská škola. Málokto vie, že v okolí Agadezu je cintorín dinosaurov, veľkých zvierat s dĺžkou 10 až 15 metrov a s hmotnosťou až 22 ton. "Jednotlivé kostí sa tu nachádzajú v blate. Aj to je dôkaz toho, že kedysi bola Sahara, dnes najväčšia púšť na svete, kvitnúcou záhradou. Dinosaury vyhynuli asi pred 50 miliónmi rokov ako dôsledok dopadu nebeského telesa na zemský povrch. Najnovšie snímky z družíc ukazujú, že asi 3 km od Agadezu sa nachádza veľký impaktový kráter." Samozrejme, mnohé kostry dinosaurov boli v medziach možností zreparované a sú vystavené v miestnom múzeu.
Do mešity po kolenách
K najznámejším pamätihodnostiam Agadezu patrí Veľka mešita vysoká 27 metrov. Jej pôvod sa datuje do roku 1511 a komplexná prestavba v rovnakom štýle sa uskutočnila v roku 1844. Veľká mešita je najvyššou stavbou v celom Nigeri. Ďalšími pamätihodnosťami mesta je "Sultánov palác", ktorý sa nachádza hneď vedľa mešity a palác Kaocen, ktorý je dnes hotelom. "O architektúre Agadezu sa hovorí, že je sudánska. Domy sú maximálne dvojposchodové a hnedé, olepené hlinenou maltou. Ulice sú relatívne široké, pokryté z veľkej časti pieskom. Ten sa síce odpratáva, ale časté pieskové búrky či každodenný vietor, ktorý sa dvihne okolo 9. hodiny, prinášajú do mesta nový čerstvý piesok."
Veľká mešita je postavená z nepálených hlinených tehál, medzi ktorými sú malé otvory. Jej vonkajší plášť zdobia drevené kolíky, ktoré dávajú stavbe priestorový tvar. "Na vrchol mešity sa dá vystúpiť, čo sa nám aj podarilo. Keďže je to mešita, topánky si bolo treba nechať pred vchodom a ďalej postupovať len v ponožkách alebo boso. Hneď za vstupom návštevníka obklopí tma. Na ďalší výstup sa musí prejsť zníženým podchodom. Treba ísť takmer kolenačky alebo plaziť sa." Po prejdení asi 5 metrov začína prenikať svetlo z malých bočných okien a človek sa môže aj vyrovnať. Pred výstupom na vrchol, na malú štvorcovú plochu, kde sa zmestia tak nanajvýš dvaja ľudia, sa schodište zužuje a podhľad opäť znižuje.
"Môj kolega Peter pre svoj nadmerný objem mal problémy sa tam dostať," podotkol V. Rušin s úsmevom. "Z vrcholu je ale nádherný pohľad na celé mesto. Leží ako na dlani. Je to vlastne monotónny pohľad na hnedú farbu, lebo všetko sfarbuje piesok. Nízkych stromov na uliciach je málo a tie, ktoré sú za ohradami, sú takmer neviditeľné." Zaujímavosťou Agadezu je, že takmer každé obydlie alebo sústava jednoduchých domov je z väčšej časti ohradená múrom, ktorý je omietnutý hlinenou omietkou. Za múrom sa potom miestami nachádzajú aj stromy alebo kríky alebo kvetiny. "To závisí od obyvateľov domu a množstva vody. Zdá sa, že tej je v Agadéze dosť. Voda však nie je v každom ´dome´, ale väčšinou sa tam donáša z verejnej vodovodnej siete. Jej potrubie ide po okraji pieskom pokrytých ciest a vo vybraných miestach sú na povrch vyvedené rúrky, na konci ktorých sa nachádza ventil. Tam sa voda čapuje do plechových alebo plastových nádob, odkiaľ sa dostáva k užívateľom."
Neuveriteľná príhoda
V rámci opisu Agadezu si V. Rušin spomenul na zaujímavú príhodu. Viazala sa k roku 1973, kedy bol v Nigeri pozorovať zatmenie Slnka po prvý raz. "Úplnou náhodou sme aj teraz prvú noc bývali v rovnakom hoteli ako pred 33 rokmi. Akurát mal iné meno a iného majiteľa ako vtedy. V roku 1973 to bol ´Family house hotel´, teraz hotel ´Tibene´. To ale nebolo všetko. Oveľa väčším prekvapením pre mňa bolo, keď sme po dôkladnej hygienickej očiste od nánosov prachu a piesku z autobusu, vyšli z hotela na ulicu. Tam sa mi prihovoril jeden zo starších Tuaregov, oblečený celý v ich typickom modrom oblečení s čiernym turbanom na hlave. Zastavil nás a riekol: v roku 1973 tu boli na dvoch autách ľudia z Československa a šofér ich nákladného auta stratil svoj cestovný pas. Bol som v šoku. Všetko, čo povedal, bola pravda. Pamätám si, ako sme vtedy museli šoférovi vybavovať nový "cestovný" dokument, čo návrat domov trochu skomplikovalo. Tento Tuareg menom Ibrahim Aboubakar, nás potom s Petrom na druhý deň doviedol ako vzácnych hostí k sultánovi, ktorý zhodou okolností sa tiež volá Ibrahim. Stretnutie so sultánom sa uskutočnilo v predsieni jeho paláca a bolo veľmi milé."
Pobyt V. Rušina sa ale v Agadeze nekončil. Podobne ako v roku 1973, keď bol zatmenie Slnka pozorovať v Nigeri po prvý raz. Vtedy išli do El Meki, malej banskej dediny na cín na juhu pohoria Air, od Agadezu vzdialenej len okolo 90-100 km. "Teraz sme sa potrebovali presťahovať až o 600 km severovýchodným smerom do okolia oáz Bilma a Dirkou. Z toho okolo 450 km presunu sme absolvovali len po čistom piesku a pieskových dunách. Ak som dlho hlásal, že v roku 1973 som dva razy autom prešiel po najväčšej púšti na svete - Sahare, tak dnes musím objektívne priznať, že to bola len čiastočne pravda. Až po súčasnej ceste nekonečným morom piesku púšte Tenéré, bez akéhokoľvek značenia alebo náznaku cesty, môžem povedať, áno, prešiel som Saharu." (Piesky púšte Tenéré sa akosi automaticky počítajú k Sahare).
Na tomto mieste spomienky V. Rušina prerušíme. V tretej časti, o týždeň, sa dočítate, ako prebiehalo samotné sledovanie zatmenia Slnka a dozviete sa niekoľko ďalších príhoda. Napríklad, ako V. Rušin prehováral mladú Nigerčanku, aby sa mu dala odfotiť "hore bez"...
Róbert BEJDA
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
