Hoci má dnes vyše 34 rokov, je to stále veľké malé dieťa

S mamou Ludmilou Kužmovou a jej synom Peťom sme sa stretli v Združení pre pomoc mentálne postihnutým ľuďom Nádej. Okolie takmer nevnímal, venoval sa vymaľovaniu obrázkov. Pracoval húževnato, sústredene. Vôbec to, aspoň na prvý pohľad nevyzeralo, že tento vyše 34-ročný muž je konaním a správaním stále dieťa, ktoré potrebuje 24-hodinovú opateru, lebo sám si v ničom neporadí.

Ako u väčšiny detí, u ktorých sa len postupom času prejaví zdravotný problém, aj u Petra spočiatku všetko vyzeralo úplne v poriadku. Až do približne polroka, kedy ostatné deti začínajú sedieť. On nie. Oveľa neskôr ako rovesníci začal aj chodiť a rozprávať. Vyšetrenia ukázali, že Peter od narodenia trpí mentálnou retardáciou. Prečo?, na to mama Ludmila odpoveď nepozná. Len raz sa jeden lekár vyjadril, že možno sa jej a manželove gény nezhodli a tento nesúlad sa prejavil na Peťovi, kým na staršom synovi Jánovi nie.

"V podstate sme po tom, prečo má Peťo zdravotné problémy, bližšie nepátrali. Zobrali sme situáciu tak, že je tu a treba ju riešiť. Nie klásť otázky, na ktoré odpovede neprídu," rozhovorila sa mama Ludmila. Peter má okrem mentálnej retardácie aj autistické správanie. Čiže má vyhranené odtiaľ potiaľ a ďalej sa v konaní a v zmýšľaní nedostane. Mozog nepustí.

Ani jesť nemôže hocičo

Podľa maminho rozprávania Peter nepozná hodiny, nevie sa orientovať v čase, ani v priestore. "Rady si nevie ani s hygienou. Ani s tou najintímnejšou. Pri takto postihnutých deťoch to vyzerá, ako keby mali krátke ruky a na zadnú časť tela nedosiahnu. Pomáhať mu treba i pri holení a kúpaní. Asi od 14 rokov má zvýšenú hladinu kyseliny močovej, ktorá mu, najmä, keď bol mladší, spôsobovala problémy. Boleli ho kolená a mal zapálené členky. Jednoduché to nie je ani so stravou. Nemôže konzumovať nič, čo je z kravského mlieka. Hneď má hnačky. Z mliečnych vecí máme otestované len dva druhy jogurtov, ktoré môže zjesť a zo syrov klasickú tehlu."

Do úst nedá ani údeniny. Už ako malý chlapček, keď mu mama dala na chlebík šunku, Peter odtlačil tanier a povedal, ´nech mu sunku nedáva, on ju nechce...´ Z údenín zje jedine tokajskú salámu. I keď na jeho stravovanie má čiastočne vplyv psychika. Nedokáže si totiž odpustiť košické vianočné trhy a vianočnú klobásu. Tam si ju, za zvukov melódií, blikajúcich svetielok a za prítomnosti iných jedákov, pokojne dá. A nikdy mu z nej nič nie je. Vianoce miluje. Vtedy, hoci je to dospelý človek, je to vlastne dieťa, ktoré sa obzerá, usmieva a teší zo všetkého, čo je okolo neho.

Pocity však slovom nevie opísať. Aspoň nie vtedy, keď sa bezprostredne stanú. "Ak sú povedzme s Domovom sociálnych služieb na Kmeťovej ulici, ktorý každý deň navštevuje, na nejakom podujatí, a ja sa ho potom vypytujem, aké to bolo, čo robili a čo videli, neodpovie mi. U neho musí prísť chvíľa, kedy si na zážitok spomenie a chce mi ho sám povedať. V takom momente, nech robím čokoľvek, musím prestať, sadnúť si a počúvať ho."

To isté je v domove. Kým iní rozprávajú, čo doma s rodičmi alebo niekde zažili alebo čo do zariadenia priniesli, Peter nič. Na tvári mu však mama vidí, že ho to trápi. Tiež by chcel čosi povedať, no nevie. Vtedy sa jeho ústami stane mama a opisuje, kde boli alebo čo sa im prihodilo. Takto popísala aj to, čo sa nedávno udialo v Carrefoure. "Stretli sme tam Andera z Košíc, ktorého má Peťo veľmi rád. Pristavili sme sa pri ňom a Štefan Pisančin, teda Ander, bol k nemu skutočne milý. Aj ruku mu podal. Peťo bol nadšený, vzrušený a v zariadení chcel o tom ostatným povedať. Keďže to však z neho nešlo, príhodu som ako jeho ´hovorkyňa´ opísala ja. "

Mama dobre vie, že Peter by aj chcel, ale nemôže. Občas sú tiež situácie, že ak by mu niekto narušil "jeho kruhy", napríklad by mu zobral niečo, čo je jeho, bil by sa ako lev. Rozzúriť sa vie aj vtedy, kedy by sa dostal do stavu, ktorý by mu priniesol bolesť. Čosi také neznáša. Napríklad, ak by mu mali vŕtať zub, muselo by to byť v narkóze. Inak by, keby mu lekárka zavŕtala k nervu, možno aj vybavenie ordinácie rozbil, Vyvedení z miery a vzápätí aj nervózni sú takto hendikepovaní i vtedy, keď sa dostanú do situácie, ktorej nerozumejú a vysvetľujú si ju po svojom.

Hoci dospelý, je dieťaťom

"Peťo je stále malé dieťa, ktoré ani z domu bezomňa nevyjde," pokračovala v popise správania mama. "Dokonca sme sa museli presťahovať. V pôvodnom bloku boli vedľa seba dva výťahy. Malý a veľký. Peťo bol už zvyknutý, že keď sme vyšli z bytu, bývali sme na 13. poschodí, stlačil gombík, ktorý bol k nám bližšie a malý výťah prišiel. Žiaľ, v ten deň bola dosť veľká ´premávka´, stále sa s výťahom niekto vozil. Vyzeralo to, že asi pôjdeme veľkým. On to však nepochopil a nechcel prijať. Rozbehol sa pešo dolu schodmi a ja za ním. Keďže sa to potom ešte párkrát zopakovalo, musela som situáciu riešiť. U takto chorých detí má dospelý povinnosť rozmýšľať za nich. Uvažovať, čo chcú, prečo konajú tak ako konajú, čo im vadí."

Niekedy, keď mama nevie, čo Peter chce, začne byť aj ona nervózna, lebo on nepovie, čo mu vadí, a ona na to žiadnou vylučovanou metódou nevie prísť. Problém s výťahmi sa možno tiež začal už skôr, no do inkriminovaného času to vychádzalo, stále prišiel iba malý výťah. "Len raz sme dovtedy išli veľkým a hoci som Peťa držala, videla som, ako sa od strachu neskutočne trasie. Aby mu raz neprišlo tak zle, že by mohol skobalovať, radšej som vymenila byt." Zariadili ho rovnako ako pôvodný. Hlavne v Petrovej izbe bola každá vec na obvyklom mieste. Bol teda spokojný. Spokojný je aj s výťahom, ktorý je v novom bloku.

Hoci väčšinou dni plynú pokojne, sú i také, kedy sa s Petrom podľa mamy nedá takmer pohnúť. Najmä, keď je spln Mesiaca, vie byť podráždený. Vo svojej podstate je to však čistá krištáľová duša. Tieto deti nevedia, čo je zloba, nenávisť a nedokážu vedome ublížiť. "Iba raz zaútočil na brata Jána, ktorého inak miluje,je jeho vzorom. Janko má už dlhšie vzťah so Silviou, ktorá k nám bežne chodí domov. I vtedy sedeli v izbe a rozprávali sa. Zrazu Peťo začal brata biť. Prečo, do dneška nevieme. Možno sa Janík milšie pozrel na Silviu, možno ju objal a Peťo mal zrazu pocit, že jeho už nemá rád. Nikdy by som si nepomyslela, že sa čosi také môže stať. Ale stalo sa."

Peter je na invalidnom dôchodku. Nikde nepracuje, i keď po skončení špeciálnej základnej školy chodil na učňovku. Zamestnanie by však žiadne nevedel robiť, jeho motorika je narušená. Čítať aj rozprávať sa však naučil. I vďaka tomu, že mama zo šlabikára staršieho syna povystrihovala obrázky a podľa nich ho učila. Niekedy aj 30-krát za deň zopakovala to, čo bolo na obrázkoch a čakala, aby to po nej povedal. Išlo to pomaly, ale postupne sa úspechy dostavili. Peter začal opakovať, čo vidí. Pravda, len vtedy, keď mal náladu a nezaťal sa.

Sám si neporadí

"Logické myslenie mu doteraz chýba. Rátať nevie. Teda presnejšie, vie narátať od jedna do desať. Ale tak, že to iba mechanicky povie. Keby išiel kúpiť rožky, počítal by ich raz, dva, tri, štyri a takto až do desať, no do košíka by dal možno len tri. Nemá predstavu, koľko je jedna a koľko desať. Nepozná ani hodnotu peňazí. Vie síce, ako vyzerá 20-korunáčka, ale čo za ňu môže mať, to nie. Sám nedokáže nič kúpiť. Ale v ničom na neho nemožno tlačiť, ani mu oponovať. Ani pri nákupe rožkov nie, lebo hneď povie, že: On to vie! Veď vie narátať do desať...!

Hoci, to je podľa mamy tiež pravda, Peter pomaly zabúda aj to, čo vedel. Nenaplnili sa slová psychologičky, ktorá jej, keď bol ešte malý, povedala, že v puberte by sa jeho stav mohol zmeniť. Puberta je dávno preč a nemá šance sa zaradiť. Hoci sa hovorí, že nádej je motorom života a umiera posledná, mama Ludmila vie, že už sa nemôže nádejať. Synov mozog má svoju kapacitu plnú, a tak vypúšťa i to, čo už vedel. Stále viac sa presviedčam o tom, že psychologička už vtedy poznala pravdu, no snažila sa mi práve tú nádej dať...

Mama a syn často chodievajú do knižnice, kde si Peter vyberá knihy, aby mal doma čo čítať, keďže čítať vie. I keď prečítanému nerozumie. Úplne najviac miluje knihy, kde je veľa ilustrácií. Knihu si nosí i k stolu. Mnohé veci robí Peter automaticky. Napríklad, keď kreslí. Hoci farby pozná, obrázok vymaľuje bez toho, aby rozmýšľal, že pri tráve by mal použiť zelenú fabričku a pri oblohe modrú.

Vychádzky do prírody má rád. "Doma takmer nesedíme. Keď sa dá, vyberáme sa na túry, kde sa cítime slobodní a šťastní. Rovnako ako výlety Peťa od malička fascinovala a stále fascinuje - doprava. Nie však voziť sa v prostriedkoch mestskej hromadnej dopravy. To nemá rád. Najmä, ak je tlačenica, začne byť nervózny. Pre neho je úžasné v doprave to, že stojíme na križovatke a aj hodinu obdivuje ako prechádzajú okolo neho autá a chodci." Často s ním mama chodí aj na železničnú stanicu. Od malička hovorieval, že bude rušňovodič. Ich obľúbeným je druhé nástupište košickej stanice. Miluje pozorovať výpravcu, ako dáva pokyn, nech sa vlak pohne. Niekedy ho nasleduje a opakuje po ňom pohyby.

V živote Petra a jeho mamy zohráva veľkú úlohu stereotyp a isté rituály. Jeden taký sa nemôže vynechať pred spaním. Najprv si do postele k sebe položí dvoch panákov Šmoulu a Alfa. Potom ich prikryje, až tak ide spať on. Spí dobre, s tým problémy nie sú. Ráno, skôr ako vylezie z postele, natiahne ruku a pustí si z kazeťáku pesničku Joža Ráža: Voda, čo ma drží nad vodou. Miluje ju.

"Keď má dobré ráno, všetko je v pohode. Niekedy ho však chytí, ja to volám ´lekvárové´ ráno. Vtedy síce vylezie z postele, ale v obývačke si sadne do kresla a nič. Nechce sa pohnúť. Vtedy na neho platí jediná ´výstraha´ v podobe viet: ´dobre, Peťko, rob ako myslíš. Ale keď nebudeme stíhať, tak ti raňajky zbalím a zjesť si ich až v domove.´ To ho preberie. Od malička sa u nás totiž riadne stoluje. Žiadne také, že po ceste do škôlky sa strčí dieťaťu do rúk rohlík."

Vždy sa všetko v rodine musí diať mierne, bez nátlaku a násilia. Pani Ludmila sa hnevá, keď vidí mamu, ktorá na podobne hendikepované dieťa ako je Peter - kričí. "Násilie neznášam, no na dieťa revajúcemu rodičovi by som dokázala jednu streliť. I mňa Peťo občas vytočí a nazlostí. Vtedy použijem symbol zo znakovej reči päsťou pravej ruky udriem zopárkrát do ľavej dlane. Znamená to: ´hnevám sa na teba´." Túto symboliku mama ale nemusí používať často. Skôr ide na vec takticky. Ak chce niečo zmeniť, zvalí to na seba a na to, že je už stará a nevládna, a preto to musí byť tak alebo onak. Peter, čo je zvláštne, to zväčša rešpektuje a prispôsobí sa. Mame vie prejaviť aj radosť a spokojnosť vetou: ´som šťastný´. Keď sa ho spýta prečo, odpovie: ´lebo ťa mám´.

Ja som tiež šťastná, že mám Peťka. Čo bude ďalej, nad tým sa, i keď mám 62 rokov, nezamýšľam. Niektoré ženy hovoria, že by zase chceli byť mladé. Ja nie. Znovu prežiť to, čo som prežila, na to by som už asi nemala síl. A tiež sa nechcem vracať k tomu, čo sa kdesi pokazilo. Žijeme zo súčasnosti a tešíme sa z každého dňa, čo sme spolu," uzavrela svoj a Petrov životný príbeh mama Ludmila Kužmová.

Alžbeta LINHARDOVÁ

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári