ľudí v nich našlo samých seba. Mňága vznikla v roku 1987 na troskách kapely Slepé střevo a so svojimi hitmi i vystupovaním v námorníckych oblečkoch si rýchlo našla priaznivcov. Tesne po revolúcii vyšiel jej legendárny album Made in Valmez, nasledovali úspešné platne Furt rovně!, Radost až na kost, odhodenie námorníckeho imidžu, kniha, film, pauza, úspešný návrat platňou Ryzí zlato a tak ďalej. Posledné roky sa to nemení. Kapela často hráva klubové koncerty, je vyhľadávaným hosťom festivalov. A je tiež pravda, že zreje ako víno. Po prešovskom koncerte vznikol rozhovor so spevákom, gitaristom, kapelníkom a tvorcom väčšiny repertoáru kapely Petrom Fialom.

Keď ste vystupovali na Pohode, zahrali ste, odišli ste, bolo to fajn. V klube, či už v Košiciach, alebo tu v Prešove, to bolo oveľa lepšie. Malo to gule, atmosféru. Potrebujete takú klubovú atmosféru?

- Myslím, že áno. Snažíme sa aj na festivaloch, aby ten tlak tam bol, ale je to veľmi ovplyvnené tým, že máš minimálnu dobu na prípravu, aby si vytvoril dobrú atmosféru. Program je krátky. Na každom festivale už na to prišli a kúpili si tam také guľaté hodiny. Takže hráš a pritom sa neustále dívaš na hodiny, aby si náhodou ten program nepretiahol. Je to teda skôr taký dril. Ako tak sme sa v tom naučili chodiť, no môže to občas pôsobiť tak, že prídeme, odohráme a odídeme. Keď jazdíme po Česku, míňame sa s inými kapelami, je to stále rovnaké. V lete hráme dvakrát denne, cez víkendy. Hráme trebárs niekde pred Wohnoutama a za päť hodín sme v inom kúte republiky a oni hrajú po nás. A v klube hráme dve hodiny, alebo dve a pol, ak sa nám chce. Môžeme si chodiť medzi ľudí.

V Prešove ste si vyšli vonku, džemovali medzi ľuďmi na konci sály.

- Niekedy nám to vôbec nevyjde.

Je to nacvičené či spontánne?

- Jasne, že spontánne. Máme to dohodnuté tak, že keď je dobrá nálada, vylezieme medzi ľudí. Keď sa nedarí, alebo je publikum chladnejšie, tak to skúsime rozbehnúť, urobíme niečo iného. Nie je to teda striktne dané. Je to dosť voľné a keď sa na niečo necítime, alebo keď sa bubeník potrebuje vyčurať, tak trebárs zahráme pieseň bez bubnov.

Keď si bubeník v Košiciach odbehol na záchod, dali ste džez.

- (Smiech.) Môžeš hrať rôzne pesničky, nielen hitovky ako Hodinový hotel, ale niečo, na čo máš chuť.

Začiatkom 90. rokov vás dosť kritizovali, že hráte dookola ten istý program. Potom paradoxne prišla doba, že ste každý rok natočili nový album. Tie staré piesne však aj tak majú ľudia dodnes najradšej. Ako vnímaš ten vývoj kapely?

- Ja nad tým zas až tak zúfalo nepremýšľam. Je mi jasné, že ak má kapela prežiť, musí neustále robiť nové pesničky. Aj keby mali byť blbé. Aj keby ľudia v kuse hovorili, že staré sú lepšie. Nemôžeš prestať vymýšľať nové pesničky. Stal by si sa svojím vlastným múzeom alebo revivalom. Takže my vydávame dosky pomerne často, zhruba každý rok a pol. Predvlani na jeseň sme vydali album Dutý, ale free, o mesiac vyjde ďalšie cédečko. Vyložene to vyplýva z toto pretlaku, že sú pesničky. Kedysi sme spravili päť nových piesní, pridali päť starých a nejakú coververziu a spravili platňu.

To sme zistili na takom "strašnom" cédečku Slepé střevo, že viaceré songy sa potom objavili v repertoári Mňágy v novom prevedení.

- Áno. Na to nie je nič zlého. Každý máme svoju minulosť a občas po nej siahneme.

Čo sa týka tvorby piesní, ste autorom väčšiny repertoáru. Je to tak aj v prípade nových skladieb?

- Je to tak. Podstatné však kedysi, úplne na začiatku, bolo to, že sme vôbec nevedeli hrať. Takže ja som priniesol nejaké akordy, dvojhmaty, či úplne základnú kostru skladby a tým, že som nič nevedel, každý si to ďalej musel vmyslieť sám. Neskôr som sa to naučil robiť sám, na viacstopový magnetofón, takže som sa toho snažil akoby pripraviť viac. Potom na to nebolo toľko času. A teraz sa práve vraciame k tomu, že v kapele sú muzikanti, ktorí vedia dobre hrať v rámci smeru, ktorým ideme, takže ja znovu chystám len také základné kostry pesničiek. Spoluhráči si najlepšie zahrajú vtedy, keď hrajú veci, čo si sami vymyslia. Obrovská posila je Tibík (Jiří Tibitanzl - pozn. red.) na saxofóny a klávesy. Je dobrý. Na novú platňu nadrvil také veci, že som až zíral. Takže je to tak, že väčšinou ja spravím text a potom dávame skladbu dohromady. Nemusím už sedieť doma, starať sa, pracne premýšľať, čo bude hrať povedzme basa. Basák je dobrý...

A propos, basák Luděk Nekuřa je už v kapele roky. No na prvej platni hral ešte váš brat. Čo s ním je?

- On musel z kapely odísť. My sme všetko boli amatérski muzikanti, niektorí sme dodnes. Hlavne ja. No on bol z nás najviac.

On aj tvoril. Byla tu jedna holka bola jeho pieseň.

- Presne tak. A veľa basových liniek v starých pesničkách, ktoré hrá Neky, sú jeho. On však už potom nebol schopný si vymýšľať ďalšie basové linky, tak sme ho museli vymeniť.

Luděk je odvtedy neustále v kapele a je to taký váš maskot.

- Je to veľký maskot. Jeden z najväčších maskotov.

Vždy ste na albumoch mali vokalistky. Kde ste splašili túto speváčku? Dá sa povedať, že je to stály hosť kapely?

- (Smiech). To je hlavne moja žena. Takže je teda dosť stálym hosťom. Na posledných dvoch albumoch máme zbory, ktoré robila Zuzana ešte s jednou speváčkou z Ostravy. Je to teda také príjemné osvieženie tých vecí, že tam nekričia len chlapi.

V rôznych hudobných časopisoch sa pretriasalo vaše súkromie. Že ste prestali piť a tak. Razili ste roky heslo Nepropadejte žádné naději - ako ste na tom teraz?

- Na novej platni sa zaoberám práve tým prerodom. Tým, že som stretol Zuzanu, tak som zistil, že to, čo som žil predtým, bol tragikomický život lúzra. Zúfalý. Vždy mi chýbala druhá polovica. Ako keď máš dva puzzle, uprostred ktorých je kľukatá čiara. Pred štyrmi rokmi som objavil moju polovičku a úplne prirodzene sa všetko narovnáva. Začínam mať normálne ľudské pocity.

Lúzer? To sa nám nezdá...

- Absolútne. Bol som, úplne najväčší.

Takže ako je to teraz? Pohoda?

- Vediem spokojný život. Mám štyri deti. Z toho jedno z nového manželstva. Dvojčatá z minulého manželstva máme v striedavej opatere, týždeň sú u 'nebožky', týždeň u nás, potom mám ešte takmer 18-ročného syna, s ktorým sa stretávam. Doma mám maličké nahrávacie štúdio, tam spolu hrávame, zájdeme do hospody. Vcelku som si usporiadal a upokojil život a už nemám žiadne také heslo, že Nepropadejte žádný naději. To je minulosť.

Ste teda taký ten "spokojenej člověk"?

- Absolútne. To neznamená, že nemám toho niekedy plné zuby, alebo že problémy nie sú, ale je to dobré. Ľudia trebárs hovoria, že furt niekde hráme. My naozaj zahráme sto koncertov za rok. Ale ono ti to dáva slobodu. A kto zvládol prvú triedu základnej školy, vie, že rok má 365 dní, takže 365 mínus 100 dní je tvojich a žijeme si nádherný život."

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári