Nikdy neuvažoval o tom, že by ušiel, a predsa raz tak urobil...

Meno Ivan Stehlík bolo pre mňa vždy späté s hokejovým Brnom a jeho slávnou "Kometou". Skôr narodení priaznivci tunajšieho hokeja si však určite spomenú, že Stehlíka mala kedysi v zostave i legendárna Dukla, v časoch, keď sa jej hráči na Trojákovom štadióne pustili do písania košickej prvoligovej kroniky. Dnes čochvíľa dôchodca tu vtedy svoju kariéru iba začínal. Na tie dve sezóny vo vojenskom drese si s nami po štyroch desaťročiach rád zaspomínal.

Pražský rodák bol športový obojživelník, v lete hrával tenis, v zime hokej. "Vtedy sa to ešte dalo. Nebol problém, lebo hokejová sezóna nemala takú krátku prestávku ako teraz. Dnes má hráč po skončení ligy mesiac voľno, a opäť musí na ľad." V lete zbieral tenisové fiftíny za ligový tím Slavie VŠ Praha, v zime strieľal hokejové góly v družstve dorastencov pražských zošívaných. "Ale s hokejom som začínal v smíchovskej Tatre, trénoval ma bývalý známy internacionál Jiří Tožička. Myslím, že oboje som hral na celkom slušnej úrovni. Už v dorasteneckom veku som nastupoval za Slaviu v tenisovej lige dospelých, aj keď viac-menej za béčko, spolu s Koudelkom či Parmom. V áčku bola silná konkurencia, veď za Slaviu hrávali takí tenisti ako Kodeš, Stočes alebo Hřebec."

Na vojnu narukoval v roku 1965 do Košíc, s úmyslom naplno sa venovať už iba hokeju. Ale predbehol ho chýr, že s tenisovou raketou narába prinajmenšom tak dobre ako s hokejovou palicou. A tunajšia Lokomotíva potrebovala na svoje kurty získať nejakú kvalitnú posilu. "Povolávací rozkaz na východ, do Košíc, som prijal celkom rád, aj keď som nevedel čo ma tam čaká. Keďže som tenis už nechcel hrať, dostal som to rozkazom. Stiahol ma vtedajší predseda Lokomotívy MUDr. Kňazovický, lebo Loky hrala o postup do druhej celoštátnej ligy. Na mená spoluhráčov sa už veľmi nepamätám, ale jedným z nich bol napríklad Kaščák." Nik mu nezazlieval, že nosil vo vaku tenisovú raketu i hokejku, lebo oba športy mu išli pekne od ruky.

Za hokejovú Duklu nastúpil na začiatku sezóny 1965/66, hneď na prvoligový zápas. "Prvá liga tu už bola, vybojovala ju partia okolo Kollátha, Selveka či Dratvu, ja som prišiel do Košíc spolu s Kordiakom, Pažitným, Nedvědom, už ako prvoligový hráč. Na dve sezóny. A boli to skvelé dva roky, v kabíne výborná partia, rovnako takí boli aj tréneri, hrali sme dobrý hokej, v chrbte sme mali fantastické obecenstvo. Čo na tom, že sotva zakrytý štadión bol naozaj iba takou plechovou stodolou, boli tú zlé šatne, nie najlepšie podmienky. Na hokejové Košice spomínam iba v tom najlepšom."

Najmä keď sa Ivan Stehlík stretne s vtedajšími spolubojovníkmi, Kladeňákmi Rysom či Nedvědom, kráľom bodyčekov Oldřichom Machačom, alebo brankárskou legendou Jiřím Holečkom. "To boli moji najväčší kamaráti počas pôsobenia v Košiciach. Najmä Jirko Holeček, s ním sa stýkame dodnes. Perfektný vzťah sme mali aj s trénerom Štemprokom. Veď sme po vyhraných zápasoch spolu čosi aj popili. Dnes to už môžem povedať. Nechával tomu voľný priebeh, a sám si s nami občas hrkol, aj keď len opatrne. Na druhý deň však musel byť každý stopercentne pripravený na tréning. Bývali sme v kadetke, neďaleko Športu, kde sme už mali svoj stôl, takže sme tam boli každý deň. Jedno pivko bolo povolené, ale musím povedať, že nikto z nás nemal so životosprávou žiadne problémy, každý vedel čo si môže dovoliť. Žilo sa nám dobre, na mesiac sme dostávali vreckové dvesto korún, nejaké prémie boli za vyhraný zápas, a ešte k tomu sedemdesiat korún vojenský žold. A vtedy ste si za päťdesiat korún mohli dať parádny obed..."

Studená košická stodola na každučký domáci zápas praskala vo švíkoch. "Nepamätám sa, že by raz nebolo vypredané, vždy sme mali na zápase šesťtisíc divákov. Najviac nám fandili tí, čo stáli za bránkami, hneď za mantinelom, nalepení na sieti. Obecenstvo bolo vynikajúce, nedalo nám to nikdy vyžrať, ani keď sme prehrali. Lebo sme hrali dobrý hokej, a stále sme sa pohybovali v prostriedku tabuľky, čo bolo na nováčika výborné."

Súperom sa do Košíc obyčajne nechcelo. A nielen preto, že sa museli terigať cez celú republiku. Mladé košické mužstvo nemalo rešpekt pred veľkými menami, či to bola Sparta, Kladno, Brno alebo Jihlava. No body nosievalo aj z vonku. "Spomínam si na Jihlavu, kde sme vyhrali 3:1, a všetky štyri góly, do súperovej i našej bránky, dal môj kamarát Ľubo Rys. Alebo keď sme vyprášili Spartu 7:1 na jej vlastnom ľade. Bol som doma, aj ja som sa chcel, prirodzene, ukázať. Vtedajší tréner Pražanov Karel Gut označil tú prehru za čierny deň Sparty."

"Bol som rýchle ľavé krídlo, a mal som dobrú strelu." To povie každému, kto sa ho pýta na jeho hokejové vlastnosti. V Košiciach väčšinou nastupoval v útoku s Rysom a Brunclíkom. Nebol super strelec, ale tých osemnásť až dvadsať gólov na sezónu nie je vôbec zlé číslo. Veď klietky vtedajších ligových klubov nestrážili ledajakí gólmani. "Dzurilla, Nadrchal, Lacký... Každé mužstvo malo vynikajúceho brankára." Ale stalo sa, že aj gólman takých kvalít mal niekedy deravé betóny. "Napríklad chudák Jarda Přecechtěl z Gottwaldova. Vyfasovali v Košiciach 13:2, a ja som mu dal tri či štyri góly."

Raz dokonca viedol aj tabuľku ligových kanonierov. "Po prvej časti súťaže som mal na konte jedenásť gólov. Ale potom ma predbehli takí strelci ako Nedomanský, Klapáč či Holík. Vtedy som bol často v novinách."

Po reprezentačnom drese pokukoval už v Košiciach, ale na post krídla do národného mužstva bol v tom čase doslova poradovník. "Jirko Holík, Černý, Jarda Jiřík, všetko skvelí hokejisti, boli to hráči, čo to mali v národiaku na desať rokov..." Ale ani dres béčka s nápisom ČSSR na hrudi nebol na zahodenie. "To nebola žiadna rezerva, taký alebo onaký výber. Kto sa tam prebojoval, mohol si povedať, že hral za národné mužstvo. Keď som doň dostal pozvánku, viedli ho trénerské kapacity Ján Starší a Karel Gut. Ešte ako hráč Košíc som s ním bol na dvojzápase vo švédskom Göteborgu a Štokholme, potom aj na mesačnom zájazde v Amerike. Colorado Springs, Minnesota, Spoken, Pittsburgh... Bol to pekný zážitok."

Keby zostal, vraj by sa tu oženil

Volali ho Hugo. Vraj mu tú prezývku dal v Košiciach spoluhráč z útoku Ľubomír Rys. "Mal to z nejakého filmu. Jedného dňa som bol preňho Hugo. Tá prezývka sa hneď ujala. Volali ma tak potom aj spoluhráči v Brne, a dodnes mi inak nepovie ani manželka."

Na chrbte nosil osmičku. Tiež až od pôsobenia v Košiciach. "Tú som zdedil tak trochu náhodou. Po Guryčovi, ktorý spolu s Langom počas nášho zájazdu do Chamonix emigrovali." On by to vraj neurobil nikdy. "Nie som ten typ, nedokázal by som to urobiť. Vždy som sa rád vracal domov. Aj keď ponuky boli. Do Holandska ma napríklad lákal tenista Marián Laudin, že tam pre mňa všetko zabezpečí. Ale ja som o tom, že by som ušiel, nikdy neuvažoval."

A predsa raz ušiel. Z Košíc. Aj keď sľúbil, že tu zostane. "To je pravda. Podpísal som prestupové lístky do Košíc, lenže Slavia ma tam po skončení základnej vojenskej služby nechcela pustiť. Pustila by ma iba vtedy, keby som išiel do Brna alebo do Sparty. Tak som Košice musel zradiť. Pre tunajších fanúšikov som bol potom Judáš. Keď som sem prišiel v drese Brna, tak na mňa pískali, aj pľuli. Beďo Brunclík sa so mnou potom ani nerozprával. Ale po roku-dvoch všetko utíchlo. Nebol som jediný, kto sa stretol s takou odozvou. Podobné si tu prežil napríklad futbalista Kvašňák, keď prestúpil z VSS do Sparty. Ľudia nadávali aj na Golonku. V Prahe naňho kričali, že je ušatec, a keď hral za národný tím, tak mu tlieskali..."

Keby bol zostal, vraj by sa tu aj oženil. Lebo pre tunajšie "holky", ako vraví, boli košickí hokejisti ozajstní štramáci. "Ale ja som sa oženil až v Brne, a vzal som si Pražáčku. A mám ju až dodnes..."

Bielo-modré farby kedysi chýrneho ZKL Brno uctieval šesť ligový sezón. Prestúpil do klubu, kde mal kedysi, ako malý žiačik, svoj veľký hokejový vzor. "Bol ním Pepík Černý. Ako žiak som ho nesmierne obdivoval. A potom som s ním hral päť rokov v jednom útoku...." Pred triom Stehlík - Farda - Černý pustila do gatí nejedna ligová obrana. V časoch, keď oni boli údernou formáciou "Komety", hrával sa za Lužánkami špičkový hokej. "Dnes je to tam na spadnutie. Ale vtedy bola na každom zápase fantastická atmosféra. Na štadión chodili ľudia z celého okolia. Nadrchal, Potsch, Kocourek, Machač, Meixner, Šefčík, Kepák, a my traja, Stehlík, Farda, Černý... Bola to paráda. Tri roky sme hrali s Jihlavou o titul. A vždy sme skončili druhí. Raz nám v poslednom zápase play off stačilo na titul doma vyhrať. Ale iba sme remizovali 3:3, a titul bol opäť v ťahu."

Po šiestich rokoch v "Komete" sa Ivan Stehlík vrátil do rodnej Prahy. "Aby som pomohol druholigovej Slavii a jej trénerovi Frantovi Tikalovi v boji o najvyššiu súťaž." Keď to nevyšlo, na nejaký čas ho najali Kralupy nad Vltavou, ešte ako hrajúceho trénera. Koučoval aj Benátky nad Jizerou a Uhelné Sklady Praha, kde sa s hokejom nadobro rozlúčil. Ten sa pod jeho zdravotný stav po rokoch predsa len podpísal. "Mám artrózu oboch nôh, operované bedrové kĺby, takže na ľade ma už niekoľko rokov nik nevidel. Zato tenis sa s tým dá hrať... Ale aspoň si môžem povedať, že celú aktívnu kariéru som prežil bez vážnejších zdravotných problémov. Nejaké tržné rany, otras mozgu, nič vážne. Akurát že na ksichte mám šesťdesiat stehov. Lebo boli takí obrancovia, ktorým sa nedalo vyhnúť. Keď si vás zobral do parády Sparťan Šíma, alebo Jarda Holík, tak to naozaj bolelo."

Na hokej celkom nezanevrel, ale na štadión chodí už iba zriedka. "Bývame neďaleko Kladna, takže sem-tam sa idem pozrieť na zápas. Alebo na Spartu, keď mi zavolá Jirko Holeček. Ale to je tak trikrát-štyrikrát za sezónu. Jednoducho, dnešný hokej sa mi nepáči, je to príliš tvrdé, a zákerné. Ani tá naša liga za veľa nestojí. Je až príliš vyrovnaná, veď také Pardubice, ktoré by mali hrať o titul, sú stále dole. Možno budem viac chodiť na to naše Brno, keď sa prebojuje do najvyššej súťaže, lebo to po rokoch vyzerá nádejne."

Po rokoch sa vrátil aj na miesta, kde s vrcholovým hokejom kedysi začínal. "Vlani som si cestou do Popradu urobil aj malý výlet do Košíc. Tú príležitosť som si nemohol nechať ujsť. Bol som sa pozrieť na tenisové kurty, na ktorých som hrával. Predstavte si, ešte si ma tam pamätali. A úprimne obdivujem tú vašu hokejovú arénu, je naozaj fantastická. Možno prídem opäť, keď sa v nej budú hrať majstrovstvá sveta."

Bohuš MATIA

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári