Veľa nechýbalo, aby mu v piatok trinásteho výťah odtrhol hlavu
Autonehody, nebezpečné detské hry, adrenalínové športy, tragédie na výletoch, či dovolenkách. Každý z nás už vo svojom okolí počul o nejakej nepríjemnej tragédii, ktorá sa odohrala nečakane a za hlúpych okolností. Vo väčšine prípadov ostane ľudská naivita a nezodpovednosť potrestaná trvalými následkami, prípadne ešte horším rezultátom. No existujú aj prípady, kedy hlavný hrdina dostane druhú šancu. Niektorý ju využije a začne žiť plnohodnotne. Iný sa nepoučí a ostane žiť po starom. My sme dnes siahli po jednom príbehu s pozitívnym koncom.
V máji roku 2004 preblesla médiami krátka správa o takmer tragédii na Sídlisku KVP. Bol práve piatok trinásteho, keď sa chalani z tradičnej partie stretli v bloku na Wuppertalskej 9, kde dvaja z nich bývajú. Nálada medzi nimi vládla dobrá. Veď bolo pred víkendom a jeden z nich mal narodeniny.
"Hral som sa s výťahom. Chcel som ho zastaviť medzi siedmym a ôsmym poschodím, vyjsť z neho von na ôsme a potom vyliezť na strechu," opisuje svoje nezodpovedné konanie dnes už 19-ročný Šimon. Jeho bláznivý dobrodružný plán mu takmer vyšiel. Nerátal však s možnosťou, že výťah niekto privolá. Tak sa aj stalo. Výťah sa po privolaní zo spodných poschodí dal do pohybu smerom dole a Šimona zastihol práve pri jeho riskantnom lezení von. Zasekol ho v polohe hlava von, telo dnu. Styčným bodom, na ktorý bol vyvíjaný neuveriteľný tlak výťahovej kabíny, bol krk.
Lekárka už skonštatovala smrť
"Bol som zaseknutý zhruba desať minút," pokračuje Šimon v opise osudného okamihu. "Veľa si z toho nepamätám, keďže som prakticky okamžite stratil vedomie. No z rozprávania viem, že to bolo hrozivé. Spočiatku som dýchal, potom však prestala fungovať aj táto životná funkcia. Nedýchal som vraj tri a pol minúty, čo je dosť."
Tlak výťahu spôsobil Šimonovi viacero nepríjemných zranení. Poškodenia chrbtice, rozsiahle nervové poškodenia, poškodenie hlasiviek, mozgu, pohyblivosti, či pravého oka, ktoré dodnes ostalo o čosi väčšie ako ľavé. Za to, že sa to neskončilo ešte horšie, ďakuje svojim priateľom i rodine. "Boli so mnou traja kamaráti. Jeden šiel zalarmovať výťahára, druhý bežal zavolať moju rodinu i niekoho na pomoc. Ďalší mi pomáhal priamo na mieste vyťahoval ma von, chladil mi hlavu a podobne. Rovnako otec i mama. Najmä otcovi zostanem do smrti vďačný. Veľmi im za to všetkým ďakujem."
Vysvetlenie, prečo je otcovi najviac vďačný, nás prekvapilo a opäť raz vrhlo zlé svetlo na slovenské zdravotníctvo. "Lekárka, ktorú ku mne privolali, skonštatovala smrť. Chcela to už, ako sa vraví, zabaliť. Nebyť môjho otca, ktorý na ňu kričal a nahováral ju, aby to s oživovaním skúšala ďalej, by som dnes ž možno ležal pod zemou. Som mu za to veľmi vďačný."
Po prevoze do nemocnice sa lekári obávali, že po takom dlhom čase nezásobovania mozgu kyslíkom, bude Šimonov organizmus natrvalo poškodený. "Mysleli že to neprežijem, prinajlepšom mi ostanú vážne trvalé následky." Našťastie, dostal sa z toho.
Zachránila ho poistka
Pri Šimonovej návšteve sa nám podarilo zastihnúť jedného z kamarátov, ktorý mu v osudnú chvíľu pomáhali a bez ktorých by zrejme neprežil. Tomáš, ktorý 13. mája 2004 oslavoval 16. narodeniny, si na osudné okamihy dobre spomína.
"Boli sme na 8. poschodí. Šimon sa rozhodol, že ukáže malému chlapovi kamošovmu bratovi, trik s výťahom. Odblokoval výťahový istič, vliezol dnu a zviezol sa kúsok nižšie." Výťah zastavil tak, aby bola polovica na jednom a polovica na druhom poschodí. Potom chcel Šimon vyliezť vari polmetrovou štrbinou von. "Takmer sa mu to podarilo, no výťah privolal niekto zdola. Bolo to možné, lebo istič reagoval tak, akoby vo výťahu nikto nebol. Keď sa kabína pohla dole, Šimon chcel rýchlo zoskočiť späť. To sa mu však nepodarilo úplne a zaseklo ho o krk. Chvalabohu že v kabíne je zrejme nejaká protipoistka, ktorá ju zastavila. Ináč by mu to zrejme oddelilo hlavu od tela."
Tomáš potom utekal po výťahára a kričal, aby nikto neprivolával výťah na svoje poschodie. "Ďalší dvaja kamaráti utekali pre jeho rodičov," pokračoval Tomáš v opise deja, ktorý jeho kamarát kvôli bezvedomiu vôbec nevnímal. "Jeden kamarát so Šimonovým otcom ho ťahali von, druhý s jeho mamou ho podopierali zospodu, aby na krku nedržal váhu celého tela. Požiarnici prišli asi o sedem minút, no napokon ich ani nebolo treba. Výťahár pootočil kolesom a Šimon bol von." O pocitoch, ktoré Tomáš mal pri pohľade na to, ako kabína výťahu pred jeho očami zabíja jedného z najlepších kamarátov, nechcel veľmi rozprávať. Vie sa však, že s plačom obvolával všetkých známych a hovoril čo sa stalo. "Ťažko to opísať. Bál som sa, že mu to odtrhne hlavu..."
Predpovedali ochrnutie
Po prevoze do nemocnice bol vtedy 15-ročný mladík v kóme a lekári označovali jeho vyhliadky do budúcnosti za nie príliš ružové. "Očakávali, že mám vážne poškodený mozog. Predpokladali, že sa zrejme nepreberiem, a ak áno, nebudem rozprávať prípadne budem ochrnutý," opisuje Šimon prvé pesimistické vyjadrenia lekárov. Po troch dňoch v kóme sa však na veľkú radosť rodiny i okolia prebral. Čo sa mu stalo, si ani poriadne neuvedomoval.
"Keď som sa prebral, nevedel som nič. Môj mozog nebol schopný zistiť ani to, ako som sa do tej nemocnice dostal. O tom, čo sa stalo, som sa dozvedel, až keď mi vysadili najťažšie lieky." Prvé týždne po prebudení sa však Šimonovo stav nejavil pozitívne. "Nevedel som vôbec rozprávať ani hýbať ľavou rukou." To kvôli zraneniam mozgu, či akémusi stlačeniu hlasiviek k sebe.
"Samozrejme, že som nemal príjemné pocity. Po vysadení ťažkých liekov som si začal uvedomovať, že už zrejme nikdy nebudem hýbať rukou, či normálne rozprávať. Bral som to všetko ako trest za všetky hlúposti, ktoré som kedy porobil. No nechcel som ho prijať a vzdať sa bez boja..." Trvalo však roky, kým mohol skonštatovať, že ho vyhral...
Protidrogové liečenie
Šimon sa nám v tejto súvislosti pochválil ďalšou príhodou, na ktorú dnes nie je veľmi pyšný. "Týždeň pred tým, ako sa stal ten incident s výťahom, som bol v tej istej nemocnici na výplach žalúdka. Zjedol som totiž asi 15 diazepanov. Pri testoch, ktoré sa pri tomto zákroku robia, mi v krvi zistili stopy po THC a iných drogách."
Keď sa to dozvedela Šimonova mama, poslala ho na protidrogovú kúru do Michaloviec. Okrem nej tam absolvoval aj rehabilitáciu po zranení z výťahu. To bolo podľa jeho slov jediným prínosom pobytu na danej klinike. "Keď som sa vrátil z protidrogového, bol som úplne vygumovaný. Môj mozog nedokázal na nič myslieť. Nedokázal som vykonávať ani základné činnosti. Protidrogové liečenie je najväčšia hlúposť, akú som kedy zažil. Tam ľuďom nepomáhajú. Len im otupujú myseľ svinstvami. Ako im chcú pomôcť? Tak, že ich zdrogujú ešte viac? Podávali mi také silné lieky, že sa to slovami ani nedá opísať. Môj mozog bol úplne mimo."
Túto nepríjemnú skúsenosť však Šimon vydržal. Po troch týždňoch mamu presvedčil, aby ho vzala domov. Ešte istý čas po príchode bol pod vplyvom narkotík, ktoré mu na klinike podávali. "Všetko mi trvalo dlho a nebol som schopný konať čokoľvek samostatne. Keby mi niekto povedal, že mám zabehnúť desať metrov, trvalo by mi polhodinu, kým by som si to uvedomil." Okrem zahmleného myslenia mal Šimon aj problémy, plynúce z jeho zranení. Všetko robil jednou rukou, aj to nie plnohodnotne. Pravú ruku mal slabú, ľavou stále nevedel ani pohnúť. "Nevedel som sa napríklad ani osprchovať," opisuje Šimon jeho bezmocnosť po príchode z liečení.
Po návrate z liečenia sa mladík začal dávať dokopy. Chodil na rôzne druhy rehabilitácií, no keďže to podľa neho nemalo žiadny prevratný účinok, po dvoch týždňoch to vzdal. Rozhodol sa hľadať cestu k uzdraveniu inak. "Vstúpil som si do svedomia. Na rehabilitácie som sa vykašľal, lebo mi nepomáhali. Začal som radšej chodiť do posilňovne." Táto aktivita mu pomohla natoľko, že opäť začal plne ovládať svoje ruky a prinavracať im ich niekdajšiu silu. Po niekoľkých mesiacoch bol opäť plne "funkčný". Aj hlasivky mal už takmer v poriadku. Tým, že sa mu k sebe stlačili, dokonca nabrali na sile.
Hoci sa podľa posledných riadkov zdá, že sa všetko na dobre obrátilo, nebolo tomu tak. Šimon sa zo svojich chýb nepoučil hneď. Nedokázal si vtedy uvedomiť, aké veľké šťastie mal, že vôbec ostal nažive. "Keď som sa začal dostávať do normálu, začal som robiť to, čo predtým. Flákal som sa po vonku, nerobil nič zmysluplné a čo je najhoršie, znovu som si začal s drogami. Ono to tak chodí. Kto sa opäť dostane do rovnako zlého prostredia ako predtým, rýchlo na všetko dobré zabudne."
Toto obdobie však Šimonovi aj napriek nesporným záporom pomohlo. Hlavným faktorom ovplyvňujúcim zlepšovanie jeho stavu bola zmena prostredia a priatelia. "Najviac mi pomohla moja vôľa, že dokážem byť zdravý. Tú by som nemal ani v nemocnici, ani na protidrogovom, kde sú samé trosky. Takéto prostredie podľa mňa nemôže pomôcť nikomu." Opäť sa teda potvrdilo, že najlepším lekárom býva podpora okolia a rodiny.
Prekričí vlak
Dnes je Šimon úplne zdravý a ako tvrdí, dokonca silnejší ako predtým. Rukami už hýbe normálne a čo sa týka hlasiviek, vraj prekričí aj idúci vlak. "Ľavú ruku, ktorá bola úplne nevládna, mám dnes dokonca silnejšiu ako predtým. Vidím to pri posilňovaní. Keď dvíham tlaky, ľavá ruka je stále hore pred pravou. Keď stojím, sú zhruba rovnocenné. To kvôli poškodeniu lopatky, ktoré som utrpel."
Ako priznáva, veľké šťastie, že je nažive, si začal skutočne uvedomovať až pred rokom. "Nikdy viac nebudem skúšať žiadne drogy! Idem si hľadať inú cestu za šťastím. Doma na Slovensku nebudem nikdy šťastný. Chcel by som vycestovať do Álp. Chcem tam pracovať v hoteli, prípadne reštaurácii," hovorí mladík, ktorý dal okrem drog zbohom aj alkoholu. "Málokto dostane ďalšiu šancu. Ja som ju dostal a aj napriek tomu som sa stále ničil viac a viac. Ale posledný rok mi dal strašne veľa. Uvedomil som si, že som dostal príležitosť, ktorú som si možno ani nezaslúžil. Preto chcem zo seba vydávať už len to najlepšie. Kvôli ´fetu´ som prišiel o všetko. Dokonca som predal mobil či mamine veci, aby som na to mal peniaze. Už s tým nikdy viac nezačnem," zaprisaháva sa s rozhodným výrazom tváre.
Na záver Šimon priznal, že je od doby, kedy sa mu stala príhoda s výťahom, o čosi poverčivejší. Každý piatok trinásteho si dáva pozor na to, čo robí. Rovnako ani výťah už nepovažuje za detskú hračku.
Tomáš LEMEŠANI
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
