rovnako, ako keď začínali. S Dušanom Antalíkom, Ivanom Válkom a Milanom Dočekalom, troma zo šiestich členov kapely Team, sme sa stretli pri príležitosti proma ich najnovšieho albumu Team 11. So smiechom zhodnotili, že sú už riadne starí a že tento album je ich posledným. Na naše otázky naintenzívnejšie odpovedal Dušan.

Udržať sa 20 rokov na scéne dá riadne zabrať, či nie?

- Je. Vydržať spolu a robiť piesne, ktoré majú ľuďom čo povedať, dostať ich na koncert. No, stojí to veľa úsilia, ale je to dobrodružstvo muziky. My sme nadšení, že máme stále bohatú fanúšikovskú základňu, ktorá s nami kráča.

Našli ste si medzi fanúšikmi aj dobrých kamarátov, s ktorými udržiavate kontakty dodnes?

- Určite. A je ich niekoľko. Napríklad aj z Košíc nám hlboko v srdciach zarezonoval Marcel Sivák. Pomohol nám v začiatkoch a funguje s nami dodnes. Alebo aj Marián Križánek zo Svidníka. Pamätám si, že raz došiel za nami po koncerte v Prahe jeden fanúšik a ukazoval nám fotky z našich starých čias. Mali sme na nich dlhé vlasy, kraťasy a rukavice, no nenormálne sme sa na tom zabávali. Veľmi nás teší, že fanúšikovia idú s nami v každej etape kapely.

Iste sa našli aj neprajníci...

- Jasné. To ide ruka v ruke. V šoubiznise sa o kamarátstve veľmi hovoriť nedá. Slovensko je malé a aj preto je táto branža tvrdá. Nechodíme na recepcie, pretože práve tam sa ohovára najviac. Vedú sa tam nekonečné rozhovory o ničom. O muzike netreba kecať, ale robiť ju.

Vaše koncerty navštevuje aj mladá generácia. Čím myslíte, že zaujme vaša hudba ich?

- Minule sme boli na koncerte Mekyho Žbirku a v hľadisku sme videli prevažne starších. Na naše koncerty chodia ľudia od 15 do 50 rokov, čo podľa mňa niečo znamená. Myslím si, že robíme hudbu súčasnejšie a hýbeme sa vpred. Aj náš najnovší album TEAM 11 nie je o tvrdých gitarách, ale o voľnejších, pesničkových a melodickejších skladbách. O Mekym sa hovorí, že je legendou. My legendou byť nechceme! Legenda je niekto, kto hral a ďalej už nejde. My chceme byť kapela, ktorá je tu stále.

Máte za sebou slušný počet albumov. Pamätáte si vôbec, ktorá pesnička kam patrí?

- My si pamätáme nielen to, ktorá skladba je na ktorom albume, ale dokonca aj to, ako vznikala. Je to kúsok z nás, všetky skladby sú naše deti. Skladba sa robí strašne dlho, počujeme ju najmenej stokrát, musí sa vryť do pamäti.

Spomeniete si na niektorú, ktorá vznikala najkurióznejšie?

- Ja si spomínam na pesničku V tom, ktorú som zložil v prešovskom hoteli. Bol som práve v období, keď som sa rozvádzal. Bolo mi strašne smutno, vonku bolo sychravo, ja som zobral španielku a začal som vymýšľať. A neskôr to bol hit. Dobrá pesnička vznikne zvyčajne veľmi rýchlo. Akonáhle sa s ňou trápite, zrejme ju treba odložiť a vrátiť sa k nej možno neskôr.

V akej miere sa podieľate na textoch?

- My sme kapela, ktorá robí najprv hudbu a neskôr texty. Máme už svojich osvedčených textárov, ktorým stále dáme nejaké odkazy alebo heslá a oni podľa toho urobia text. Najviac sa do našich skladieb vždy dokázali vcítiť Peter Uličný a Daniel Hevier. Tí vždy presne vedeli, čo sme pesničkami chceli povedať.

Nikdy ste netúžili vyprodukovať album s vlastnými textami?

- Bolo aj také obdobie. Šiesty album sme napríklad robili tak, že sme tesne pred jeho odovzdaním stále nemali ani čiarku. Tak Ivan narýchlo napísal 9 textov. A mne sa veľmi páčili, mohol by si písať aj ďalej...(smiech)

Na novej doske je šesť textov od mladého košického speváka Andyho Ďuricu z kapely Stereo. Ako ste sa k nemu dopracovali?

- Je to jeden z troch mladých chalanov, ktorý nám sadol na sto percent. Je v poriadku, chápe veci a súvislosti medzi nimi. Pozná našu filozofiu, správa sa dospelo a vie pomenovať našim slovníkom naše problémy a priority. Náhodou sa okrem neho vyskytol na našej platni aj Petko Opet z Polemicu. To by sme v živote nepovedali, že budeme mať niečo spoločné s touto kapelou... (úsmev). Tretí je strašne pracovitý chalan Miro Jurika, ktorý robil takmer celý náš album Mám na teba chuť.

Aké sú vaše priority dnes?

- Trochu sa zmenili, no nie dramaticky. Ťažko ich však popisovať. Stále sme dušou mladí, aj keď telo už nestojí za reč (smiech). Dušu sa stále snažíme vložiť do našich skladieb, ktorým dávame stále súčasný nádych. Aby ju mohlo počúvať čo najširšie spektrum publika.

Ste podľa vás komerční?

- Vždy sme boli a aj sme. Netajíme sa tým a podľa mňa by to inak ani nešlo. Hudba je tvorená pre ľudí a my sa snažíme robiť takú, ktorá sa páči viacerým. Nestojíme o to, aby nás počúvalo na koncerte len nejakých päť našich kamarátov. Menšinové žánre nemajú na Slovensku šancu a myslím si, že všetci, ktorí komerciu zhadzujú, sú len neúspešní a nepochopení autori. Medzi úspechom a komerciou nie je rozdiel. Je už len vecou interpréta, ako ďaleko ju posúva a teda, či ju nevedie už do gýču.

CD vyšlo po troch rokoch. Čo ste robili medzi tým?

- Šnúru v Čechách a nový album. To sa nezdá, ale zaberie to veľa času. Navyše, každá kapela potrebuje pauzu. Bolo obdobie, kedy sme hrali aj dvakrát na tom istom mieste a pre ľudí to už vôbec nebolo zaujímavé.

Často hovoríte o Čechách. Zanevreli ste na Slovensko?

- Iste nie. Je pravda, že sme tu koncertovali o čosi menej, no nezanevreli sme. Pravdou však je aj to, že si myslíme, že Slováci sú už viac menej ohlúpnutí z rádií. Dookola púšťame tie isté hity. Čechy si dokážu udržať aj okrajové žánre. U nás by sa neuživil napríklad folkový žáner, aký má Nohavica, ktorý tam vypredáva štadióny. Štve ma, že sa dáva veľký priestor malým veciam a to nehovorím len o hudbe. Vezmite si napríklad náš futbal. Dosahuje katastrofálne výsledky a napriek tomu je v správach hneď v prvej reportáži.

Poďme k pozitívnejším veciam. Čo vás najbližšie čaká?

- Odohráme pár festivalov, ktoré sme si vybrali. Nebudeme na každom, lebo nechceme zovšednieť. Nikdy by sme nechceli skončiť tak stupídne, ako všetky mladé kapely teraz, ktoré hrajú napríklad aj na otváraní supermarketu. Nezniesol by som, keby sme hrali a nikto by nás nepočúval. Viem, že nemajú inú možnosť, ľutujem ich. Je to dehonestácia muziky.

ZUZANA PANCISYNOVÁ

zuzana.pancisynovakorzar.sk

PROFIL

V roku 1980 založili skupinu Team gitarista Dušan Antalík a basák Ivan Válek

O osem rokov neskôr prichádza do skupiny spevák Paľo Habera.

V roku 1988 vychádza prvá platňa Team 1 s hitmi Reklama na ticho a Malá nočná búrka

V rokoch 1989 a 1991 skupina vyhrala anketu Zlatý Slávik

V tom období skupina vypredáva koncertné haly a Lucernu

Na svojom konte majú 11 albumov

Autor: Baran

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári