Schengenom, ani so zmenou Kčs-Sk, ani s liberalizáciou cien v januári 1991. Gigantická operácia by mala vrcholiť presne o rok, keď budú plynúť posledné dni duálneho obehu Sk a eura.

Podmienečný spôsob "by mala vrcholiť" je preto, lebo na rozdiel od prvej vlny jedenástich členov (2001) eurozóny, ktorí mali na prípravu tri roky, o vstupe SR nie je necelý rok pred dňom D ešte rozhodnuté. Teda z našej strany áno, avšak pustiť "dnu" nás musia Európska centrálna banka (ECB) a Európska komisia (EK). Rozhodnutie padne zrejme v máji (júni).

Panel optimista a fifty-fifty Mikloša

Formálne budú hodnotiť plnenie piatich tzv. Maastrichtských kritérií. Avšak euro je (aj) výsostne politický projekt, takže nastúpia i kalkulácie politické a, predovšetkým, dlhodobá udržateľnosť parametrov. Premiér Fico síce nestíha opakovať, že "odmietame akékoľvek politické kritériá, podľa ktorých by sa mohol vstup SR do eurozóny posudzovať", avšak v Bruseli nie sú hluchí, aby napr. nepočuli sľub odškodniť nebankovú klientelu, ani slepí, aby nevideli diaľničné projekty.... Udržateľnosť inflácie, či výšky štátneho dlhu a deficitu rozpočtu (to je ten "Maastricht") závisi nielen od ekonomickej, ale veru i od politickej prognózy. Po slovensky: Nie je jedno, či napr. schodok 0,8 percenta HDP v roku 2010 sľúbi koalícia Smer-SNS-HZDS, alebo koalícia SDKÚ-KDH-SMK.... To položia na váhy, na druhej miske sa ocitne úvaha, čo urobí so Slovenskom, ale i Európou také odmietnutie, za ktorým nebudú strohé čísla, ale politická špekulácia (kalkulácia).

Atmosféra v kruhoch slovenských politikov, bankárov a spol. vyžaruje optimizmus. Panel odborníkov, ktorý inštitút INEKO menoval špeciálne na meranie euroočakávaní, udal v decembri 81-percentnú pravdepodobnosť vstupu k 1.januáru 2009. Teda 4:1, čo je celkom dosť. Avšak reprezentatívnejšie by boli výsledky, keby každý účastník panelu musel staviť na svoju predpoveď nejakú čiastku... Napr. desaťtisíc eur. Toľko by azda obetoval na vlastný tip aj Ivan Mikloš, ktorý ako otec "europlánu" a hlavný zodpovedný za spustenie procesu je dnes rekordným pesimistom: Pred Vianocami zvýšil svoj odhad z "menej ako 50 percent" (v septembri) na "viac ako 50 percent"...

Iste, v popise práce podpredsedu SDKÚ je na prvom mieste vypliesniť vládu... Ak ale stále platí, čo povedal finančný komisár Almunia v apríli 2006, tesne predtým, než vykopli Litvu (nesplnila infláciu o 0,7 bodu!!), teda že "nebudeme posudzovať splnenie inflačného kritéria len z hľadiska referenčnej hodnoty, ale zvážime tiež udržateľnosť dosiahnutého stavu", tak tých Miklošových fifty-fifty vyzerá najzdravšie.

Kto nenásobí, nech neje

Splnomocnenec vlády Barát a tutti quanti sa ale tvária, akoby euro už bola iba jednosmerná ulica. Zvyšuje sa tlak na podnikateľov a živnostníkov, aby prípravu nenechávali na poslednú chvíľu a rýchlo sa vybavovali IT systémami, registračnými pokladnicami, atď. Argument znie, že čas sa kráti a v strese údajne môžu pochybiť (a vraj to bude aj drahšie). Nepoctivé na tomto nátlaku je, že možnosť, že to predsa len nevyjde a investície vyletia do vzduchu, akoby ani neexistovala.

Celkové náklady na prijatie eura pritom NBS spočítala na úrovni 0,3 percenta HDP (od oka 5-6 miliárd). Dobrá otázka je, či ak chceme odhad reálny, máme násobiť túto sumu tromi alebo štyrmi... Debata, že by sa napr. politici, ktorí eventuálne neproduktívne trovy vyvolali, zložili na prípadné straty krátením vlastných platov, či z príspevkov za hlasy, za mandáty a na činnosť, sa na Slovensku nechytá. To by sme teda dopadli, keby niekto mal niesť zodpovednosť za dôsledky svojich činov...

Prežijeme. Kto ako.

Je viac ako dôvodné podozrenie, že keby nebolo celosvetového rastu cien potravín a zmätených improvizácií Roberta Fica (návrh na tzv. pakt stability, kampaň proti reťazcom, trestný postih "zdražovania" a pod.), tak verejnosť netuší ani dnes, že s eurom príde veľké zdražovanie. Báť sa teda eura či nie?

No; kto prežil liberalizáciu cien v januári 1991, prežije zrejme i január 2009. Faktom je, že najvyššiu infláciu v eurozóne (temer 6 percent) má Slovinsko, ktoré vstúpilo pred rokom. Pričom "celý rad opatrení, aby sa zabránilo vývoju ako v Slovinsku", ktoré údajne Fico predstavil v Bruseli, pomôže pramálo. Ak existujú prírodné zákony, vývoj na Slovensku môže byť len výrazne horší. Jednoducho preto, lebo Slovinsko vstupovalo do zóny na omnoho vyššej úrovni tzv. reálnej konvergencie, teda priblíženia sa priemeru únie, a to vo všetkých základných ukazovateľoch, vrátane spotrebiteľských cien, čo je kľúčové. Celkom konkrétne, podľa Eurostatu, rok 2006: Slovinsko 75 percent priemeru únie v spotrebiteľských cenách, Slovensko 57,6 percenta. (Pre zaujímavosť, životná úroveň cez paritu kúpnej sily: Slovinsko 87% priemeru EÚ, Slovensko 63.) Nárast cenových hladín musí byť teda v našom prípade podstatne dramatickejší ako v slovinskom. Neexistuje, aby bolo inak.

Bohatnutie kurzom (nebude)

Takpovediac rukolapnou príčinou zdražovania bude koniec efektu tzv. kurzového tlmiča inflácie. Tým, že sa Sk voči euru neustále posilňovala, zlacňovala na Slovensku všetok tovar z dovozu. (2001, euro/SK 1:44) Tento kanál tzv. konvergencie, čiže fakticky zvyšovania životnej úrovne, sa odchodom koruny definitívne zatvorí. Približovanie cien k prostrediu EÚ sa bude diať už len infláciou. Teda tým, že viac peňazí v obehu (vyššie platy) vyvolá previs dopytu nad ponukou, čo sa preleje do cien. Ale s tým rozdielom, že kým v januári 2009 zaplatíte za dovezený tovar v hodnote 3300 Sk zhruba sto eur, ktoré dostanete v tzv. konverznom kurze, a v januári 2010 zaplatíte za ten istý tovar opäť 100 eur (alebo 103 105 s infláciou), tak v prípade ponechania koruny by vám na nákup v hodnote 3300 Sk z januára 2009 stačilo v januári 2010 aj 3100 Sk. (Infláciu škrtajú úroky resp. zvyšovanie miezd.) A v roku 2015, pri zachovaní trendu koruna/euro z obdobia 2001-2007, povedzme 2500 Sk.

Tento efekt, teda tzv. bohatnutie kurzom, je základný dôvod, prečo Česi odkladajú prijatie eura. Niet pochýb, že európska mena pomôže US Steelu či KIA (a všetkým exportérom), ktorí významnú časť produkcie vyvážajú a dnes inkasujú za tržbu v zahraničí menej korún ako včera a viac, ako by inkasovali zajtra. Avšak ten istý problém vyzerá celkom inak z pohľadu napr. majiteľa termínovaného vkladu, ktorého hodnota napr. vo výške 330 tisíc Sk sa mu v januári 2009 premení na 10 tisíc eur, pričom keby sa s eurom počkalo napr. na január 2019 (ako to zamýšľa guvernér ČNB), alebo 2016, čo je cieľ poľského ministra financií, by to mohlo byť 13 či 14 tisíc eur. Kto by si nepamätal, tak v roku 2002 bol kurz euro/Sk 1:44.

Bez tlmiča do tmy

Euro je v podstate liberálny projekt, ktorý znižuje náklady podnikania (to sú tie transakčné), spriehľadňuje ceny, uľahčuje obchod, nuluje riziko kurzových prekvapení. Zároveň tlačí vlády k rozpočtovej disciplíne, čo síce nie je akosi priamy, iba "nadiktovaný" efekt, ale mimoriadne dôležitý. A ak vlády disciplinované nie sú a urobia bordel vo verejných financiách, tak odpadá riziko špekulatívnych útokov a skokových devalváciíi. To všetko sú nesporné výhody. Ďalšie, ktoré sa často spomínali (i v analýze NBS), napr. zvýšenie rastu HDP či investícií, sú veľmi pochybné. Británia, Švédsko a Dánsko s vlastnými menami majú trvale vyšší rast ako e-zóna.

Zásadná otázka a problém je, či tieto výhody vyvážia stratu "kurzového tlmiča" a nezávislej úrokovej politiky NBS. Autor tohto textu, ktorý je naslovovzatý laik, sa domnieva, že nie. NBS, kde sedia samí experti, si je istá, že výhody prevážia. O päť rokov si povieme, kto mal pravdu.

PETER SCHUTZ

Autor: LUKOSTRELCI ŽNÚ ÚSPECHY

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári