metóda
Najlacnejšie údené bolo v Jasuschovej "pojedálni" vedľa Korza
Ak sa zamyslíme nad konštatovaním "za našich mladých čias bolo všetko iné", musíme s ním súhlasiť. Bolo iné, ale čas sa nezastavil a v ňom mal priestor pokrok. Ľudské vlastnosti až tak nezasiahol. Mestské problémy sa v Košiciach opakujú aj po vyše osemdesiatich rokoch, ibaže sú inofarebné. Keď sa Košičania po prvých dňoch nového roku prebrali z eufórie, naplno ich zasiahla realita každodenného života. Vráťme sa do minulosti do 20. rokov 20. storočia.
Aké boli predpovede počasia
Konštatovanie, že všetko bolo iné, hneď potvrdíme predpoveďami počasia. Nemá zmysel porovnávať ich so súčasnými. Na január roku 1921 bola pokrokom aj takáto predpoveď uverejnená v Slovenskom východe: "Dynamoelektrická poveternostná methoda Zengerova vykazuje 7 poveternostných porúch a síce 1, 11, 17, 22, 29 a 30, najsilnejšie 5. a 30. Po 3. januári veterné a búrlivé povetrie 6. krátko sa zmení, 11. nastanú mrazy, potrvajú do 23. Obloha so stúpajúcim tlakom bude sa jasniť a len zrána budú hmly. Od 17. 1. počasie bude horšie, obloha sa zachmúri a teplota stúpne, nastane ošklivé počasie od 22. do 24., kedy bude ošklivo, hojné zrážky a potom ochladenie. S ochladením začne sa jasniť obloha až do 28., kedy nastanú nové poruchy a zrážky, ktoré potrvajú do konca mesiaca." Ako sa dá usúdiť z tohto denníka, aj predpovede bez uvedenia teploty v stupňoch Celzia zodpovedali skutočnosti, lebo sa spomínajú blatisté cesty v meste a najmä na týždenných košických trhoch.
Čo bolo naozaj úplne odlišné, to bolo zásobovanie potravinami pri lístkovom systéme na niektoré z nich. Koncom roku 1920 zaviedli v meste lístky na mak a ľudia sa obávali aj o zníženie množstva múky na osobu. Na január bolo postarané o zásobenie múkou a to do 15. januára 1 kg varnej múky na osobu a 3,5 kg chleba na osobu do konca mesiaca. K dispozícii boli aj zásoby bôbu, hrachu, ryže a pre dobytok otruby a konský bôb. Tých, čo mali konce, potešil oznam o ich nákupe pre armádu 20. a 21. januára na trhovisku. Povzbudzujúci bol najmä prísľub: "Platiť sa bude hneď a dobre". Iní, ktorí nemali na predaj kone, ani dostatok peňazí, sa utešovali tým, že sú ešte aj drahšie mestá ako Košice, nie síce v ČSR, ale vo svete.
Porovnávali ceny z roku 1914 a 1921, do ktorého pred pár dňami vstúpili. Ceny stúpli dvadsaťnásobne, ale hodnota peňazí poklesla u čsl. koruny priemerne 13-násobne. Najdrahším mestom na svete bol v tom čase údajne Jeruzalem a krajinou Palestína, kde stúpli životné náklady o 280 až 800 percent.
Aj keď väčšina neoplývala bohatstvom, boli ľudia aspoň zdraví, najmä keď Košičanov nepostihla ako Fínov spavá choroba. Ešteže sa začali obnovovať kúpele Herľany, v ktorých dvorane mali vojaci počas vojny maštaľ. Košičania tam už mohli cestovať náhradnou dopravou a do vôle sa napiť liečivej vody. Nebolo už problematické ani cestovanie vlakom z Košíc, ako to bolo v decembri, keď sa pre veľkú tlačenicu nemohli ľudia dostať na nástupište. Kto nemusel, necestoval, alebo dal "partýrovi" korunu, aby ho pustil k vlaku cez reštauráciu.
Vyššie platy, drahšie kilowatty
K novoročným prekvapeniam patrilo okrem príjemných aj opačné. Mestská rada rozhodla o zvýšení poplatkov za elektrický prúd, čo odôvodnila takto: "Je to následkom nového značného zvýšenia platov a iných nákladov." Správa mestských verejných podnikov, kam patrili aj elektrárne, každému doručila sadzobník týždeň pred zmenou sadzieb. Tie boli dovtedy v Košiciach jednotné - 36 halierov za Hektowatthodinu. Po prekročení určite hranice sa zvyšovala na jednotných 50 halierov, pričom hranica bola stanovená na každý mesiac iná. Vyvolávalo to nedorozumenia a hádky s úradníkmi.
Čomu sa Košičania potešili, to boli od nového roku lacnejšie nákupy niektorých potravín aj hotových jedál a občerstvenia. Mnohí si zvykli chodiť na raňajšiu i popoludňajšiu kávu. Najlacnejšia a najchutnejšia bola jedna i druhá v Sporerovej mliekárni na Mlynskej ulici 29. Vedľa kina Korzo na Hlavnej ulici začal Alexej Jasusch podávať vo svojom obchode a "pojedálni" o piatej poobede údené mäso a tokajské víno. Mäso bolo najlacnejšie a najchutnejšie pripravené. Jeho brat Vojtech, tiež mäsiar a obchodník predával lacnejšie na Mlynskej údeniny. (Obaja boli bratmi známeho košického maliara Antona Jasuscha a pokračovateľmi mäsiarskeho remesla ich otca, tiež Antona - písali sme o ňom 4. 1. 2008). K prekvapeniam a zároveň košickým atrakciám patrila dámska kapela Libušky Koudelkovej z Prahy, ktorá hrala na počúvanie aj do tanca v reštaurácii Abázia.
Na slobode bol iba deň
Na Vianoce i po nich mali ľudia pokoj od vreckárov, ktorým počas sviatkov asi prehovorilo do duší svedomie. Po novom roku vyšiel z väzenia sedemkrát trestaný Jozef Macejko. Ako zaznamenali do policajného hlásenia, jeho prvé kroky z basy viedli do Sokolského sadu (mestského parku), kde spod jedného stromu vykopal svoje vlamačské náčinie. Hneď si to namieril do krčmy na Mäsiarskej ulici. Cestou sa zastavil v jednom dome, kde vylámal dvere na pôjde a pozbieral zo šnúr sušiacu sa bielizeň v hodnote 4 tisíc Kč. Pri vylamovaní pivničných dverí ho chytil domovník. Zhodou okolností v dome býval policajný komisár Veškrna a ten ho poslal tam, odkiaľ Macejko ešte v ten deň vyšiel.
Udialo sa toho viac a veľa dôležitých udalostí. Týmito sme aspoň čiastočne chceli priblížiť ponovoročnú atmosféru spred 87 rokov.
Humor minulých storočí
Kto by si neokorenil život humorom? Tak je to dnes a bolo v minulosti, kedy prechádzal írečitý ľudový humor stáročiami v ústnom podaní. Vďaka zberateľom sa dostal do rozprávok, kalendárov, Zábavníkov, Codexov. Dnes sa z neho nepučíme od smiechu, no pred 100 - 200 rokmi sa ním dobre pobavili.
Kelko jest bohů?
"Kelko jest bohú?" knez se Cigána zeptal.
Na to jen Cigán: "Jeden," odpoveď dal. Než v kelko osobách, neznal povedati, vždy jen dve povedal: "Otec a Duch svatý." Knez na to: "Ať si budeš mocť toto zachovati, že jsou tri osoby - Otec, Syn, Duch svatý. Keď druhýkrát prijdeš, dám ti kilu žita."
Cigán prijde a hneď kilu žita pýta, že už se naučil. Knez se ho opýtá: "No, kelko jest osob?" On zas jen dve čítá - Búh Otec a Duch svatý." A knez zase: "A kdeže ti je syn?" jeho opýtá se. "Tu, v pitvore," odpoví knezovi, "stojí s vrecom pro žito hotový."
Zborník Anecdota r. 1850
SKUPÁŇ
Furman nemohol z blata vytiahnuť voz a prosil Pannu Máriu, aby mu pomohla, že jej oferuje takú sviecu, ako je najvyšší strom v jeho záhrade. Syn na to rečie: "Tatko, čo myslíte, nebude to naše gazdovstvo malé na takú sviecu?"
Čuš, nech len z tej preklatej bariny vyjdeme, aj grajciarové sviečky dosť budú."
O ŽENÁCH
Žena istého muža spadla do potoka a utopila sa. Keď mužovi ukázali miesto, kde žena spadla, išiel on hľadať telo hore potokom proti prúdu. Okolostojacim vysvetľoval: "Dokiaľ žila, vždy napritoveň robila. Som presvedčený, že aj po smrti proti prúdu plávala."
Istý muž, keď už ležal na smrteľnej posteli a vedel, že už musí zomrieť, hovoril svojej žene, ktorá nad ním veľmi plakala: "Neplač, moja milá žena, ale počúvaj, čo ti poviem: Keď zomriem, vydaj sa za toho nášho tovariša Jakuba, to je veľmi statočný chlap." S radosťou odpovedala: "Ja som si to už dávno myslela."
Čo je horšie od pekla? Mrcha žena, lebo peklo len zlých mužov mučí, ale mrcha žena aj dobrých.
Prečo je viac žien ako mužov na svete? Pretože horšie je vždy viac.
Kedy je manžel v dome pánom? Keď manželky doma nemá.
(Lajster všelijakých kratochvíľnych histórií - z konca 18. stor.)
KUPECKÉ
Sedliak z Myslavy stál na košickom rínku pri koňoch. Zastal pri ňom mešťan a chcel ho nahnevať: "Čože máte také malé kone?" Myslavčan pohotovo odpovedal: "Nebojte sa vaša milosť, moje kone sú malé, ale utiahnu aj takých veľkých, ako sú oni!"
"Čo predávate, pane?" spýtal sa istý sedliak jedného kupca, ktorý sa na svoj kupecký stôl oprel. "Somárske hlavy," odpovedal namrzený kupec. "Íha, vám musí obchod veľmi dobre ísť, keď máte už len jednu," riekol sedliak.
Mäsiari v jednom šarišskom meste žalovali sa slávnemu magistrátu, že im polovica z mäsa vždy zostáva. I dal im magistrát túto rezolúciu: "Choďte len v pokoji a nabudúce len pol vola na jedenkrát zabíjajte!"
(Koniec 18. stor.)
Vo Veľkej Ide bol hrad, ktorý proti cisárskemu vojsku bránili obyvatelia cigánskej osady na čele s vajdom
Sláva Čorihradu trvala iba dvadsať dní
Málokto vie, že vo Veľkej Ide bol hrad ešte predtým, ako vznikla obec. O nej je písomná zmienka z roku 1397 a už vtedy bol pánom hradu Peter Chyrke. S jeho menom sa stretávame v súvislosti s pozemkami, ktoré daroval jednému z košických kláštorov. Po hrade už nie je žiadna hmatateľná pamiatka, iba povesť, ktorá sa stala okrem literárneho spracovania aj námetom pre televíznu inscenáciu košického televízneho štúdia (autorkou je autorka tohto článku) pod názvom Krátka sláva Čorihradu.
Nečestný majiteľ hradu
Kto založil hrad, nie je presne známe, boli to pravdepodobne Perényovci. Veľkú Idu mali v držbe v roku 1424, i v roku 1538. Vtedy bol jej majiteľom sedmohradský vojvoda a strážca koruny Peter Perényi. Bol poverený úlohou sprevádzať z hlavného mesta Poľska Krakova do Uhorska dcéru poľského kráľa Žigmunda, ktorá bola zasnúbená s uhorským kráľom Jánom Zápoľským. Perényi splnil úlohu k Zápoľského spokojnosti, dokonca princeznej a jej sprievodu ponúkol hrad Veľká Ida na dlhší pobyt, keď ju neďaleko tohto miesta postihla nehoda. Tým preukázal službu aj Zápoľskému. Lenže Peter Perényi nebol čestný a služby preukazoval aj tureckému sultánovi Sulejmanovi i cisárovi Ferdinandovi. Každý z nich ho potrestal väzením, ako posledný - Ferdinand - a v jeho väzení Perényi aj zomrel. Ako záruku za neho, kým žil, držali Turci v zajatí v Carihrade jeho syna Fraňa. Po otcovej smrti ho pustili a po návrate sa utiahol do ústrania na hrade. Neprijal žiadnu ponúkanú funkciu ani úrad, ani hrad nezabezpečil pred nepriateľom vojenskou posádkou. V tom čase boli už hrady v okolí Košíc - Turňa, Abovský, Nový hrad, Füzér, obsadené cisárskym vojskom na čele s generálom Puchaimom a zostávala ešte Veľká Ida, aby sa tak odstránil akýkoľvek odpor voči cisárovi, ktorý chcel získať Košice. Na hrade bolo iba zopár mužov.
Vajda ponúkol obranu hradu
Vo V. Ide bola mnohopočetná cigánska osada a vajda Čori bol u Perényiho na hrade v čase, keď mu oznámili príchod cisárskeho vojska. Bezradnému Perényimu, ktorý dobre vychádzal z obyvateľmi osady, ponúkol vajda Čori obranu hradu. Podľa povesti, Cigáni bránili hrad proti cisárskemu vojsku dvadsať dní, spočiatku aj s niekoľkými mužmi z hradu na čele s Michalom Gerendym. Na obliehanie nebol hrad pripravený ani zásobou potravín a keď sa už tieto takmer všetky minuli, Gerendy s mužmi sa rozhodol z hradu v noci ujsť a nechať na ňom Čoriho s Cigánmi. Pod zámienkou, že ide pre pomoc do Košíc a pre potraviny, odišiel. Vajdovi, ktorý mu uveril, nechal hradné kľúče.
Ozbrojení Cigáni vyšli z hradnej brány a vrhli sa na labancov. Povesť hovorí, že mali zaviazané oči a veľkú odvahu. Labanci aj s Puchaimom sa dali na ústup. Keď sa im doniesol chýr, že na hrade niet prachu, lebo ho všetok vystrieľali, vrátili sa späť. Čori sa vzdal a v auguste r. 1557 vydal hrad generálovi Puchaimovi. Ten zajal majiteľa hradu Fraňa Perényiho a uväznil na Šarišskom hrade. Veľkú Idu dal zbúrať. Začali mu hovoriť Čorihrad podľa smelého vajdu a krátko trvajúci úspech prirovnávať ku krátkej sláve Čorihradu, ktorá trvala iba dvadsať dní.
Ľudoví umelci boli gramotní
V areáli Východoslovenského múzea v zadnej časti je drevený kostolík. Mnohí popri ňom denne chodíme a možno, keby tam raz nebol, vtedy by sa nám vybavil a možno by sme chceli vedieť, čo v ňom je, lebo sme v ňom neboli. Tento grécko-katolícky kostolík (1785) prenesený z obce Kožuchov nie je iba ľudovou architektonickou pamiatkou, ale aj dokladom ľudového maliarstva a gramotnosti ľudu. Výjavy, ktoré sú v ňom vyobrazené, predstavujú posledný súd a sú označené aj "písmom v latinke v jazyku Kožuchovčanov. Snímka tejto maľby je v publikácii Východoslovenský slovník, ktorú zredigoval Dr. O. R. Halaga a ktorou poukazuje na spoločnú rečovú kultúru v 18. stor. v Zemplíne aj v srbskej Báčke.
Na tejto časti maľby ľudového umelca je uvedené aj slovo "karčma". Ako upozorňuje O. R. Halaga ľudový maliar osvetľuje výjavy posledného súdu aj popisom a to napr. výrazmi: cerkovni nasilovnik Gudas, trubac pekelny, duse hrišne, Andel vihana Adama. Nepoužíval mäkčene, namiesto "j" písal g, čo svedčí o čítaní českej biblie.
Stranu pripravila Soňa Makarová
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
