S Košičanom Františkom Mičkom sa vraciame k nečakanému zrušeniu najväčších motoristických pretekov na svete
Namiesto pretekárov zvíťazili na "Dakare" islamskí teroristi
Minulý piatok sme priniesli článok o tom, že medzi účastníkmi jubilejného 30. ročníka súťaže Rallye Dakar bude i Košičan František Mičko. Na "Dakare" sa mal zúčastniť ako spolumajiteľ firmy Environ servis moto team, ktorá mala "mať pod palcom" všetko, čo súviselo s účasťou motocyklových pretekárov Ivana Jakeša a Jaroslava Katriňáka. Do súťaženia mal však zasiahnuť aj osobne, keďže jeho starosťou bola navigácia servisného vozidla slovenského tímu. To všetko je dnes už čas minulý, lebo Rallye Dakar bola organizátormi zrušená. Napriek tomu sme boli zvedaví, ako sa diali veci do chvíle, kým sa účastníci nedozvedeli Jóbovu zvesť. S F. Mičkom sme sa stretli po jeho návrate z Lisabonu domov.
Prípravy na 30. ročník sa začali už v polovici marca minulého roku a maximálne napätie a vypätie prišlo v období, keď sme sa my, bežní ľudia, pripravovali na vianočné a novoročné sviatky. "Naozaj to bolo tak, že kým sa väčšina ľudí preháňala po obchodoch a vyberala, čím poteší drahých pod stromčekom, my sme naháňali posledné časti a súčasti výbavy," vrátil sa F. Mičko v spomínaní na "perné" chvíle pred cestou do Lisabonu. "S výsledkom príprav sme boli spokojní, lebo konečne sme mohli ísť na ´Dakar´ vo väčšom štýle. So samostatným sprievodným autom Tatrou 815 4 x 4, s dvoma úplne novými motorkami od košického dodávateľa Igora Adamčíka i slušnou rezervou náhradných dielov. Ešte skôr ako sme motorky naložili, dôkladne sme ich ´vyfešákovali´, čiže oblepili logami a plagátmi sponzorov."
Na tri etapy
27. decembra mala slovenská výprava všetko pripravené tak, aby o deň neskôr najťažšiu výbavu, vrátane tatrovky a motoriek, naložila na kamión, a ten ako prvý vyrazil smerom na Lisabon. Cesta plynula v pohode, neudialo sa nič, čo by jazdu narušilo. Kamión bola jedna vetva, ktorá smerovala do miesta štartu jubilejného "Dakaru." Druhá partia, zložená hlavne z technikov, ktorá sa zbierala v posledný deň starého roku od Vranova po Bratislavu, mala spoločné randevú v hlavnom meste. Keď boli všetci, pripili si o polnoci detským šampanským na odchod starého a príchod nového roku. Potom na troch sprievodných terénnych vozidlách, ktoré viezli hlavne potraviny a oblečenie, vyrazili do Portugalska. "Tretia partia, v nej boli jazdci aj moja maličkosť, sme sa 2. januára premiestnili do Budapešti a odtiaľ sme do Lisabonu leteli. Hoci tri skupiny vyrazili zo Slovenska každá v iný deň a v inom čase, na dohodnutom mieste sme sa stretli s polhodinovým rozdielom, čo bolo úžasné. Plánovanie ako hrom."
Ešte v ten istý večer, teda 2. januára, mali naši spolu s maďarským Mol Dakar tímom "bojovú poradu." Týkala sa administratívnych i technických previerok, ale tak trochu aj toho, akú taktiku na súťaž, aj kvôli počasiu, zvoliť. V jednu chvíľu totiž pršalo a o pár minút sa rozfúkal vietor, ktorý zanášal piesok aj tam, kam to človek vonkoncom nechcel. Po porade sa išlo spať, na druhý deň sa mala začať pravá predsúťažná príprava. Pre slovenskú výpravu, ale aj pre ďalších tisíc súťažiacich a približne 5 000 ľudí, čo tvorili pomocné a organizačné tímy jazdcov, spočívala hlavne vo "vylodení" kamiónov, sprievodných vozidiel a rozložení prvých stanovíšť.
"Keď sme kamión vyprázdnili, chalani, čo s ním prišli, nám popriali veľa šťastia, žiadne ťažkosti a vydali sa na spiatočnú cestu. Nás čakala administratívna previerka, počas ktorej sa predovšetkým kontroluje, či sú uhradené všetky platby súvisiace s pretekmi, ale aj taká ´maličkosť´ akou sú medzinárodné vodičské preukazy jazdcov. I keď Francúzi sú známi, že na všetko majú dosť času, tentoraz pracovali neuveriteľne rýchlo," pokračoval F. Mičko v popise príprav na súťaž.
Po administratívnej mala prísť k slovu technická kontrola. Už sme v minulom článku spomínali, že tá spočíva predovšetkým v previerke, či boli súťažné vozidlá vyrobené sériovo, čiže, či z výrobného pásu zišlo minimálne 200 áut. To, že ich potom technici rozoberú a urobia z nich nový dopravný prostriedok, nie je dôležité, rozhodujúca je sériovosť.
"Hoci už bol podvečer, ešte sme sa, aspoň s motorkami, stihli prihlásiť aj na túto technickú prehliadku. Dopadla dobre, žiaden problém s ničím nebol. Až na to, že čas medzitým pokročil, bolo 20. hodín miestneho času, a to pre technických kontrolórov znamenalo - padla. Naše motorky sa síce dostali do ohradeného a chráneného priestoru, takže na ne nepršalo, no súťažné čísla mali dostať až na druhý deň, teda 4. januára. Hoci sme nad tým krútili neveriaco hlavou, pretože naozaj stačilo na mašiny iba čísla prilepiť, ale... Ale nič sme nahlas nehovorili."
Šuškanda bola, ale nič oficiálne
Prípravy na "Dakar" v Lisabone prebiehali ako roky predtým. Sem-tam sa síce objavila správa "z agentúry JPP", napríklad, že sa niektoré trasy kvôli zavraždeniu štyroch francúzskych turistov zmenia, prípadne sa jazdci cez rizikovejšie územia Mauretánie prepravia lietadlami. Všetko však boli len šuškandy, žiadne oficiálne informácie.
"Večer sme sa na chvíľu stretli s kamarátmi Čechmi, hlavne s partiou okolo Lopraisa. Tí tvrdili, že hoci sa reči hovoria, neveria, aby sa niečo okolo Dakaru menilo. Podobné úvahy zneli aj od Poliakov, Maďarov. Ráno 4. januára, teda deň pred oficiálnym štartom, sme si boli po čísla na motorky a začali sme s prípravami na súťaž. Okolo 11. hodiny sme sa dozvedeli, že v centre organizátorov má byť stretnutie vedúcich tímov. Keďže sme stále nevedeli, prečo má byť porada, znovu sme len nahlas uvažovali, čo by sa asi mohlo pomeniť. Šok prišiel, až keď začali drnčať mobilné telefóny a z nich sme sa dozvedeli tragickú zvesť Dakar je zrušený." Najprv o tomto vážnom kroku rozhodla organizácia ASO, čiže Amaury Sport Organization, potom to pred zástupcami súťažných tímov potvrdil riaditeľ pretekov Etienne Lavigne.
"Niektorí si po vypočutí správy sadli na zem a pozerali nechápavo okolo seba. Ďalší sa ani nesnažili zastaviť prúd sĺz. Mne tiež nebolo všetko jedno. Plakal som, hoci chlapi nezvyknú smokliť. Toto však bolo čosi, čo sme ani vo sne nečakali. Francúzi však rozhodli a ich slovo platilo. Dôvodom zrušenia Dakaru bola smrť štyroch francúzskych turistov, ale aj informácie o tom, že v Mauretánii, ktorou malo ísť osem ´dakarských´ etáp, sa výrazne zhoršila politická situácia a zvyšovalo sa napätie."
Štart každej etapy, keďže F. Mičko to už zažil, je nepopísateľné množstvo ľudí. Ako v mravenisku sú vedľa seba jazdci, pomocníci a veľa zvedavcov. Pokiaľ by sa tam odpálili samovražední útočníci, počty mŕtvych by sa mohli pohybovať v stovkách, taká by to bola nepopísateľná tragédia. Dakar bol ukážkovým príkladom, ako by sa dala prejaviť sila terorizmu. A tej bolo treba rozhodne predísť. To je realita, ktorú, i keď bolestivo, no jazdci i všetci okolo nich, chápali. Víťazom tohtoročného Dakaru sa podľa názoru väčšiny účastníkov stala islamská teroristická sieť al-Kajdá.
Po opadnutí prvých šokov prišiel ďalší čo najskôr mali všetci účastníci nielen opustiť centrálne stredisko v Lisabone, ale sa čo najrýchlejšie dostať domov. F. Mičko sa pri popise odchodov znovu vrátil k Francúzom, ktorí aj pri balení preukázali veľké organizačné schopnosti a zohratosť. "Centrálne stredisko, kde bolo minimálne 500 počítačov, faxov i ďalšej komunikačnej techniky, reklamných pútačov a rôznych plagátov, zlikvidovali do dvoch hodín. I keď napohľad situácia v Lisabone nenaznačovala, že by sa tam mohlo čosi krvavé udiať, napätie bolo cítiť. Vo vzduchu, aj napríklad v postoji policajtov, ktorí sa snažili dopravu riadiť a usmerňovať tak, aby sa prednostne dostali z Lisabonu preč práve vozidlá a výbava účastníkov rallye. Chvályhodné pri balení a odchode bolo, že hoci všetci chápali vážnosť, nikto extra nezmätkoval, nepanikáril, ale čo najskôr sa snažil odísť."
Veľký otáznik
Keďže slovenský kamión, ktorý dosť toho doviezol, bol vo chvíli zrušenia pretekov už preč, naši sa pokúsili čo najviac vecí naložiť na sprievodné vozidlá a tatrovku. Šťastie mali nielen v tom, že sa im všetko podarilo "natrepať," ale dobre dopadli aj samotní členovia výpravy. Hoci nevedia ako, no zdarilo sa im "zabukovať" si letenky z Lisabonu do Viedne.
"Počas návratu i stretnutia bola nálada pod bodom mrazu. Taká je aj teraz, hoci od príchodu z Lisabonu uplynul takmer týždeň. Stále sa navraciame k tomu, s akými očakávaniami sme na rallye išli a s čím sme sa vrátili. Na jednej strane sa pýtame, prečo musel nad športovým a súťaživým duchom zvíťazil duch strachu. A na druhej je jasné a samozrejmé, že pokiaľ mali organizátori hoci len najmenšie pochybnosti o bezpečnosti pretekov, ich rozhodnutie bolo správne."
Jazdcom by k pohode iste nepridávalo, keby sa museli obávať, čo ich za najbližšou dunou či skalou môže čakať. Alebo či človek, ktorý im máva, robí to skutočne z radosti a povzbudzovania, a nie preto, že niečo hrozné chystá. Každý zrušeným Dakarom zachránený život, nech už jazdca, technika alebo nič netušiaceho diváka, je dôležitejší ako preteky a prvenstvá v cieli... Aj keď ani na tie nemožno zabudnúť. Na Dakar sa predsa chodí preto, že tam chce súťažiaci zvíťaziť alebo sa aspoň dobre umiestniť. Pritom účasť hociktorého z nich, to sú náklady pohybujúce sa v hladine čísel minimálne so 7 nulami, o ktoré prišli najmä sponzori.
"Práve podpora a dôvera sponzorov je zrušením Dakaru jeden z veľmi vážnych momentov, ktorý sa môže odraziť aj v prípadnej budúcnosti tejto súťaže. Osobne si myslím, že pokiaľ by Francúzi dopredu vedeli o tom, že sa NIEKTO chystá zmariť toto vrcholné motoristické podujatie, boli by to zmenili. Trate i krajiny, ktorými sa ´Dakar´ jazdí, majú veľmi dobre zmapované, a iste by dokázali byť operatívni. Od Štedrého večera, keď boli francúzski turisti zavraždení, uplynul do 4. januára príliš krátky čas, a napätie sa dosť rýchlo stupňovalo." F. Mičko si je istý, že za 30. ročníkom musia dať jazdci definitívne bodku. Otázne je aj to, či sa v budúcnosti bude ešte jazdiť... Odpovede na tieto otázky zatiaľ nie sú nikomu známe. Zato sú viac ako namieste pochybnosti a obavy okolo ďalších veľkých športových podujatí, vrátane olympijských hier...
"Pôvodne sme uvažovali, že na tému ´Dakar´ zvoláme tlačovú besedu. Potom sme od myšlienky upustili, lebo do dnešného dňa nemáme oficiálne vyjadrenia od organizátorov. Musíme preto čakať. A dúfať, že možno aspoň o rok...", dodal F. Mičko, ktorý si chcel na "Dakare" splniť aj vlastný osobný sen. Pripraviť sa na rallye tak, aby sa v blízkej budúcnosti postavil na štart nie v navigačnom vozidle, ale v súťažnom. Sny sa však odkladajú. Na neurčito...
Alžbeta LINHARDOVÁ
Autor: Úspechom by bol aj bodík
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
