Českému hercovi Jiřímu Mádlovi pomohol úspech filmových Snowboarďákov prekonať jeho depresie

Aby mu sláva nestúpla do hlavy, mama ho občas stiahne za nohuHerec Jiří Mádl je vlastne ´neherec´, ktorý sa vo svojich 18-tich rokoch z večera do

Aby mu sláva nestúpla do hlavy, mama ho občas stiahne za nohu

Herec Jiří Mádl je vlastne ´neherec´, ktorý sa vo svojich 18-tich rokoch z večera do rána a z ničoho nič stal hviezdou. Stačil na to vyhraný konkurz do pripravovaného filmu Snowboarďáci, veľký úspech filmu, popularita, ktorú mu priniesol a od vtedy tento mladý muž ide z jednej filmovej roly do druhej. Do Košíc si našiel cestu v pondelok, aby spolu s režisérom Tomášom Vorlom a hercom Tomášom Vorlom jr. tunajším divákom v kine Družba v predpremiére ponúkli český film Gympl.

Na slovenskú predpremiéru Gympla sa prišla pozrieť aj hŕstka divákov. Pár z nich sa hercov a režiséra aj čosi opýtala, pričom Jirka zo seba pomaly "súkal" krátke vety a vyzeral dosť nesvoj. "Som chorý. Mám príšernú angínu, kvôli ktorej som v noci vôbec nespal a mám pocit, ako keby som mal tri tváre... Kvôli zápalu som si musel aj vybrať kontaktné šošovky a dať si okuliare, pričom keď mám okuliare, pripadám si strašne maličký," prezradil.

Priznal sa, že pri podobných príležitostiach pri prvých filmoch, ktoré nakrútil, aj trochu ošíval a pomaly si musel zvykať na to, čo všetko sa vďaka popularite stáva súčasťou jeho života. "Som však vo filme už tri roky, takže som si zvykol. Ale zo začiatku mi to všetko pripadalo veľmi zvláštne. Hlavne - nikdy som sa na čosi také nepripravoval, hral som hokej. Teraz mi to už pripadá prirodzené, hlavne - ničomu inému okrem školy a herectvu sa predsa nevenujem..."

Po úspechu Snowboarďákov prišli hneď Rafťáci a mnoho ďalších filmov. Napriek tomu, že sa z J. Mádla veľmi rýchlo stala hviezda, tvrdí, že sláva mu do hlavy nestúpla. "Asi by toto mali hodnotiť iní ľudia a nie ja sám. Asi to bude tvrdou výchovou mojej mamky, ale myslím si, že sláva mi nestúpla do hlavy. Práve mamka má občas pocit, že preventívne ma treba potiahnuť za nohu naspäť na zem, ak sa jej zdá, že kdesi lietam..."

Možno je to aj tým, že nikdy po úspechu vo filme netúžil a keď prišiel, tak mu to prišlo normálne. "Hneď som sa zadaptoval a niečo také ako sláva, som neriešil. To, že sa mi darí, beriem, ako čosi, čo sa mi prihodilo. Navyše, nepoznám žiadneho kolegu herca, pri ktorom by som mohol tvrdiť, že s ním popularita zamávala. Podľa mňa, ak človek nie je úplne ´blbý´, tak sa mu to stať nemôže."

Nezbláznil sa ani z toho, že zatiaľ čo pred nedávnom bol pre väčšinu Čiech i Slovenska neznámym mladíkom, dnes rozdáva autogramy kamkoľvek sa pohne. "Je to príjemné, no niekedy by som si najradšej na hlavu natiahol vrece a kamsi zaliezol. Hlavne keď mi nie je dobre, ako dnes. Vtedy je to pre mňa utrpenie. Usmievam sa, no každému vysvetľujem - takto si ma nepamätajte, toto nie som ja, som chorý... Veľmi si však vážim to, že stačí jeden môj podpis a ľuďom to urobí radosť. Ako málo niekedy stačí, nie? To dodáva zmysel tomu, čo robím..."

Fanynky, ktoré si získal ešte v Snowboarďákoch, rastú s ním. "Ono sa to nezdá, ale v puberte sú tri roky dosť. Hehe. Už to samozrejme nie je také, ako keď prišli kvôli mne a Vojtovi do nákupného centra na autogramiádu takmer štyri tisícky fanyniek. Navyše sa nám obom zdá, že nie len že naše fanynky pomaly vyrástli z puberty, ale že sme si získali aj staršie," prezradil s úsmevom.

J. Mádl sa na konkurz na Snowboarďákov vybral po tom, čo mu mama povedala, že kdesi o čomsi podobnom čítala a že by to mal skúsiť. "Mal som za sebou nejaké herecké skúsenosti, ale to len zo školských predstavení, dokonca som aj vyhral nejakú cenu. Nikdy som však nad herectvom vážne neuvažoval, to skôr chcela moja mama. Dlhé roky som žil hokejom a ničím iným."

XXXXXXXX

Viac ako deväť rokov hrával hokej, celkom sa mu darilo, dokonca dostal ponuku ísť hrať do Rakúska, keď si na zápase zlomil ruku. Kosti mal zlomené na šesť krát, na operácii mu do nich museli vložiť dva kovové kliny. "Do vtedy som si svoju budúcnosť spájal s hokejom, dokonca sa mi posledný rok dosť dobre darilo a potom do toho prišla zlomenina a lekári mi povedali, že minimálne rok hrať nebudem môcť a je otázka, či sa ešte vôbec niekedy vrátim na ľad. Mal som z toho depresie, no našťastie veľmi rýchlo po operácii - asi päť mesiacov - prišiel konkurz na Snowboarďákov. Úspech filmu som bral ako znamenie, že sa mám vybrať týmto smerom. V podstate ma to vyliečilo z depresie. Musím však povedať, že herectvo je podľa mňa rozhodne ťažšie ako hokej. Po fyzickej stránke je to tiež náročné a o psychickej ani nehovorím..."

Keď hrával hokej, hoc bol len 16-ročný, hrával v kategórii dvadsaťročných. "Ešte pred rokom by som sa mohol vrátiť medzi tých istých spoluhráčov, do tej istej kategórie, ale hokej je už pre mňa uzavretou kategóriou. Priznám sa však, že keď pozerám hokej v telke, tak pri tom takmer ´brečím´... Aj keď sa mi v herectve darí, baví ma o trochu menej, ako ma bavil hokej. V ňom som už bol zakotvený, mal som pocit, že toto bude môj život..."

Ak by sa nebol vybral na konkurz na Snowboarďákov, jeho život by zrejme vyzeral inak. Na konkurze mal chrípku, no aj tak mu podarilo režiséra Karla Janáka presvedčiť a rolu Jáchyma získal spomedzi 700 uchádzačov. "Úspech filmu prekvapil asi každého. Začal sa nakrúcať ako najlacnejší český film toho roku, mnohí robili na ňom zadarmo, na ´pľaci´ sme nemali žiadne jedlo. Zábavné mi prišlo, keď potom začali Snowboarďákov označovať ako veľmi komerčný film, pričom v podstate šlo o underground. Nemalo to žiadnu propagáciu, no aj tak si to prvý víkend prišlo pozrieť 40 tisíc ľudí, ďalší 60 tisíc, tretí ešte viac..."

J. Mádl sa spolu s Vojtom Kotekom stali duom, ktoré bolo zárukou toho, že ak sa vo filme objavia, diváci budú na film určite zvedaví. A tak nasledovali Rafťáci. "V tej istej dobe sa z ničoho nič vyrojilo veľké množstvo ďalších teenagerských komédií, ale mnohé ostali bez povšimnutia. Tak isto ako napríklad detektívka aj teenagerská komédia má svoje zákonitosti, ktoré treba dodržať."

Posledným filmom, v ktorom sa Jirka objavil spolu s Vojtom, bol Ro(c)k podvraťáků. "Nikdy nehovor nikdy, ale myslím, že toto bol naozaj posledný film, v ktorom sme účinkovali spolu ako hlavná dvojica. Možno si spolu ešte zahráme, ale nechceme, aby to bolo v blízkej dobe. Veď aj na záver toho filmu sme to dali jasne najavo - po titulkoch nám tam Petr Janda, ktorý si vo filme tiež zahral, zaspieval skladbu Skončili jsme, jasná správa... To asi hovorí za všetko," podotkol s úsmevom.

Práve nakrúcanie spomínaného film Ro(c)k podvraťáků považuje Jirka za najvydarenejšie. "Stretli sme sa - až na malé obmeny - tá istá partia z predchádzajúcich filmov a naozaj sme sa dobre bavili. Mám šťastie na skvelých kolegov." V troch filmoch bol Vojta jeho najlepším kamarátom a kamarátmi sú aj mimo nakrúcania. "Nemôžem však Vojtu pasovať za svojho najlepšieho kamaráta, veď sme spolu strávili len tie tri roky pri nakrúcaní. Mám veľa bližších kamarátov, takých, s ktorými sa poznám od škôlky..."

XXXXXXXX

Okrem toho, že je hercom, píše skladby pre svojho kamaráta, hrá na klavíri, maľuje, dlhé roky sa venoval aj spoločenskému tancu - diváci ho mohli vidieť aj v českej šou Bailando... "Vychovávala nás mamka a tá nás k umeniu viedla. Sama hrala v kapele, spievala a venovala sa krasokorčuľovaniu. Na druhej strane, po otcovi som zdedil športové gény. On bol profesionálny futbalista, potom pískal prvú českú ligu. Som naozaj rád, že oba tieto smery sa vo mne celkom dobre premiešali."

Herectvo však nie je to, čomu sa možno bude venovať do konca života. Radšej na ako na umeleckú školu sa preto rozhodol študovať masmediálnu a sociálnu komunikáciu. "Škola je istota a aj keď teraz mám veľa ponúk do filmov, chcem mať zadné dvierka... Navyše, v Čechách je možné študovať len divadelné herectvo a to si myslím, že nie je pre mňa. Už som dostal pár ponúk účinkovať v divadle, ale popri škole a filmovaní by to bolo asi veľmi časovo náročné. Angažmán v divadle je veľkým záväzkom. Mne viac vyhovuje filmovanie, pri ktorom síce na dva-tri mesiace neviete, aký je deň, ale potom máte pár mesiacov voľna, kým sa začne robiť na postsynchrónoch, alebo kým sa začne nakrúcať čosi nové."

Pri nakrúcaní sa najviac Jirka obáva niektorých scén, pri ktorých vie, že sú kľúčové. "Snažím sa poriadne sústrediť - aj sa bojím, aj sa teším. Bojím sa toho, aby to nakoniec nevyzeralo blbo a aby si diváci v kine nepovedali - Aha, tak tu má Mádl limity - toto už nezahrá...!" Sám sa na seba nerád díva, no počas nakrúcania si ide vždy hotový záber skontrolovať na monitor, aby videl, či to nezbabral... "Mamka mi nedávno vravela, že keď ide do kina na môj film, je celá v kŕči a z kina odchádza úplne vyčerpaná. Pýtal som sa prečo, tak mi povedala, že sa bojí, aby som nebol trápny. Povedal som jej, nech si z toho nič nerobí, lebo ja toho tiež bojím. Stále si kontrolujem svoje scény a tŕpnem - bolo to akurát, nebudem trápny?"

Pomerne veľa scenárov už stihol odmietnuť. Mnohé práve preto, že mu pripadali trápne. "Mám rád situáciu, keď môžem sám do postavy niečo vdýchnuť a neznášam, keď si rola žije sama o sebe a niet v nej miesta na nič iné. Taký pocit som mal pri Rafťákoch - scenár bol tak dobre napísaný, že sa mi zdalo, že je v podstate jedno, ako to zahráme a že by to zahral hocikto. Lepší pocit mám vtedy, keď v postave musím premýšľať," dodal.

Dátum narodenia: 23. október 1986

Znamenie: Váhy

Miesto narodenia: České Budějovice

Rodinný stav: slobodný

Relax: šport

Filmografia:

2009 Šťastný smolař

2008 Bathory

2008 Děti noci - Ofka

2008 Peklo s princeznou

2008 Taková normální rodinka

2007 Gympl