MUZIKA MA STÁLE NAPĹŇA, JE TO MÔJ ŽIVOT

Vynikajúci slovenský basgitarista, producent, dirigent a skladateľ. Robí to, čo ho baví, považuje sa za slobodného človeka. Sloboda je v jeho vnímaní relatívny pojem a neustály boj. Má rád počítačové hry, pretože v nich môže brázdiť vo virtuálnom svete. To však neznamená, že potrebuje unikať z reality. Jeho snom je mať možnosť písať hudbu k dobrým filmom.

Oskar Rózsa je dosť netypické meno. Nemali ste s ním problém?

- Moje meno sa inak číta ako píše, častokrát si ľudia mýlia, či je prvé "z" alebo "s" a v podstate ho komolia úplne celé. Stretávam sa s tým dodnes. Moje meno je maďarského pôvodu, mám tam predkov.

Vysmievali sa vám z neho spolužiaci zo základnej?

- No klasické osky-dosky občas bolo, veď deti sú všelijaké, ale vysmievať sa z Ruže, to sa veľmi nedá. Ruža má aj ostne...

Keď sme už pri škole, aký ste boli žiak?

- Na základnej škole som bol poctivec, učil som sa dobre. Čítať som začal už v štyroch rokoch. Zaujímali ma noviny, dokonca si pamätám, že som sa učil čítať na článku, ktorý bol o smrti juhoslovanského diktátora Tita.

Ostalo vám čitateľské nadšenie aj počas strednej školy? Pokiaľ viem, nikto nemá rád povinné čítanie...

- Isteže. Čítam rád dodnes. Samozrejme, sú obdobia, kedy dáva človek prednosť autentickým zážitkom.

Odbehnime od škôl. Aké ste boli dieťa?

- Také veci by ste sa mohli pýtať skôr mojej mamy. Ale tvrdia, že som bol veľmi poslušné a dobré dieťa. Bol som extrémne slušný a nesmelý. Keď som išiel prvýkrát do škôlky, mama mi povedala, že musím všetkých pekne pozdraviť. Ja som to pochopil tak, že som zdravil všetkých ľudí na ulici. Keď sme išli na pieskovisko, mama mi povedala, že sa mám pekne zoznámiť s deťmi. Podišiel som teda k deťom a každému som podával ruku s tým, že teší ma, volám sa Oskar Rózsa. Jasné, že na mňa pozerali ako na marťana. Možno niektorí na mňa pozerajú ako na marťana dodnes.

Študovali ste v Amerike na prestížnej bostonskej Berklee College Of Music. Ako si spomínate na toto obdobie vášho života?

- Boli to vynikajúce časy. Študoval som v Bostone, potom chvíľu žil v New Yorku a Los Angeles. Spomínam si na to rád, prežil som tam inšpiratívne obdobie, aj čo sa týka muziky. Spoznal som tam množstvo zaujímavých ľudí.

Najradšej si spomínam na chvíle, ktoré sme trávili s mojím priateľom a kolegom Martinom Valihorom. Bývali sme v spoločnom apartmáne. Vždy sme si volávali, komu kedy končí škola, zašli sme si potom nakúpiť do potravín všelijaké dobroty, požičali DVD a išli domov hodovať. Mali sme fantastické "videovečierky". Boli to krásne a veľmi príjemné časy.

Kupovali ste si veci do čiernych igelitiek?

- (smiech) Joj, nie. Nákupy sa týkali práve lahôdok ako sú šunčičky, syríky, rybky, zmrzliny, čokolády a tak.

Zažili ste tam niečo, na čo v živote nezabudnete?

- Je ťažké vypichnúť jednu z toho množstva zážitkov, ktoré som tam zažil. Spomínam si na úžasné koncerty, krásnych ľudí, s ktorými som hral muziku. Možno najviac mi utkvela v pamäti speváčka z Philadelphie Irene Molloy, s ktorou som spolupracoval.

V hudbe ste viac ako doma. V čom ste úplne vedľa?

- Vôbec neviem kresliť ani maľovať, v tom som totálne neschopný. Nemám veľký talent ani na športy, ale aj tak sa im rekreačne venujem. A čo mi občas nejde, je zvládanie vlastných stresov a pocitov.

Hovorí sa, že hráte intuitívne a pocitovo. Vysvetlíte mi to?

- Hudobná interpretácia by pre mňa mala byť symbiózou medzi emocionálnym nábojom, ktorý hudba obsahuje a vedomou schopnosťou analyzovať práve prebiehajúci hudobný čas tak, aby interpret neobmedzil svoj prirodzený hlas, ale dal zároveň veciam istú zmysluplnú štruktúru.

To znelo ako definícia z učebnice...

- (smiech) Najlepšie je, keď je to v rovnováhe, keď človek vie, čo sa deje, vie, čo hrá, ale na druhej strane nie je v tej rozumovosti taký uväznený, že mu unikne srdce.

Na internete kolujú fotografie z jedného vášho koncertu. Je to súhrn grimás, ktoré strúhate pri hraní. Ste na pódiu rád?

- Závisí to od situácie. Áno vtedy, keď mám šancu hovoriť niečo za seba, alebo keď robím s niekym, kde to funguje. Naopak, neznášam vystúpenia, pri ktorých robím sidemana človeku, za ktorého sa musím v kútiku duše hanbiť. To radšej sedím v hľadisku, alebo ani tam nie, radšej idem domov.

Spolupracovali ste s mnohými známymi umelcami. S kým sa vám robilo najlepšie a naopak, s kým to pre vás bolo najväčšie utrpenie?

- Najhorších nebudem menovať, načo sa vracať k tomu "utrpeniu". Ale spomeniem pár tých, s ktorými je spolupráca veľmi fajn. Za veľmi senzibilného a vnímavého muzikanta považujem napríklad Erika Boboša-Procházku. Dobre sa mi robí s mojím pracovným partnerom, s ktorým máme veľa zaujímavých projektov, Luborom "Umelcom" Priehradníkom. Efektívne sa spolupracuje s tými, ktorí sú otvorení nápadom a impulzom, vedia, čo počujú a čo chcú počuť. Naopak úplne príšerná spolupráca je s takými, ktorí nemajú predstavu, čo chcú vytvoriť. Jednoducho majú peniaze a snažia sa svoje veci egoisticky pretlačiť niekam, kde nepatria.

Je niekto, kto sa vám pri spoločných projektoch hlboko vryl do srdca?

- V muzike aj v živote ma veľmi ovplyvnil môj spolužiak a veľmi dobrý kamarát, ktorý už bohužiaľ nie je medzi nami, Marek Brezovský. Rovnako môj profesor, u ktorého som 13 rokov študoval dirigovanie, Zdenek Bilek. Významný pre mňa bol a stále ostáva Dežo Ursíny a Marián Varga.

Máte za sebou množstvo muzikantskej či producentskej práce. Nemáte pocit, že vám uniklo typické "mládí"?

- Práve naopak. Je to môj život a žil som ho doteraz tak, ako som chcel. Napĺňalo ma to a stále napĺňa. Stretol som mnohých ľudí, zažil množstvo jedinečných situácií. Moje skúsenosti sú referencia mojej večnej mladosti.

Profil

absolvoval orchestrálne dirigovanie na Štátnom konzervatóriu a VŠMU v Bratislave u prof. Zdeňka Bílka.

študoval kompozíciu filmovej hudby na Berklee College Of Music v Bostone.

ako hudobník (basgitara, klávesy) a producent sa podieľal asi na 50 albumoch rôznych umelcov.

spolupracoval s Dežom Ursinym, Richardom Müllerom, Jarom Filipom, Mariánom Vargom, Janou Kirschner, Ivanom Táslerom a ďalšími.

v roku 1999 nahral album Hrana - poctu Marekovi Brezovskému.

niekoľko rokov vystupoval v triu Šeban - Rózsa - Buntaj (ASH Band).

bol zakladateľom skupín Free Faces a Barflies.

napísal hudbu k niekoľkým divadelným predstaveniam a filmom.

ZUZANA PANCISYNOVÁ

zuzana. pancisynovakorzar.sk

Autor: Baran

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári