Andrea TOMÁSCHOVÁ, andrea.tomaschovakorzar.sk

V súčasnosti prežíva mimoriadne šťastné obdobie naplnené nielen zaujímavými pracovnými ponukami, ale aj psychickou pohodou. Hoci do rodnej dedinky na východe Slovenska sa dostane maximálne dvakrát do roka, na život bez svojich blízkych si už zvykol. To, i mnoho iného nám o sebe prezradil vynikajúci slovenský herec, Csongor Kassai.

Aké obdobie momentálne prežívate?

- Veľmi šťastné. Ja sa síce dlhodobo nesťažujem, no teraz mám mimoriadne dobré obdobie a prácu, ktorá ma napĺňa. Okrem jedného nezávislého projektu, kde robíme súčasnú americkú komédiu, som dostal ponuku spolupracovať na prvej produkcii v bratislavskom tanečnom divadle ElleDanse. Robíme tam pohybové predstavenie Canto Hondo a nesmierne ma to baví.

Nechýba činohercovi v tanečnom predstavení slovo?

- Viete, že vôbec nie? Sú scény a situácie, kde človek slovo na to, aby vyjadril svoj pocit a svoje emócie, absolútne nepotrebuje.

Prijali ste teraz dve ponuky na komerčne menej lukratívne, no umelecky hodnotnejšie tituly. Ste už zrejme v situácii, že si môžete z ponúk vyberať.

- To nie je ani tak o situácii, ako o vnútornom presvedčení, že toto robiť chcem a toto nie. Bolo, samozrejme, obdobie, keď som musel zobrať všetko, len aby som vyžil. Teraz sa už za peniazmi hnať nemusím, a to mi prináša isté psychické pohodlie. Som skutočne rád, že prežívam také obdobie, aké prežívam.

Čo vám toto obdobie okrem zaujímavých ponúk prinieslo?

- Po rokoch aj trošku viac voľna. Už si ani nepamätám, kedy sa mi podarilo prísť dvakrát do roka domov k rodičom na východ. A teraz som bol doma okrem Vianoc aj štyri dni počas letných prázdnin. Normálne som videl rozkvitnutú dedinskú záhradu. Nesmierne som sa z toho tešil.

Vravíte, že už sa za peniazmi hnať nemusíte. Predsa len, nezohrávajú pri prijímaní ponúk peniaze žiadnu úlohu?

- Nebudeme si klamať, nejaké meno mám a istú úroveň si rád udržím. Ponuky preto delím na komerčné, ktoré za vyšší honorár prijmem, hoci viem, že nebudú mať takú umeleckú hodnotu. A popritom si vyčlením čas na nejaký malý projekt s menším súborom a menším rozpočtom, pretože viem, že to je niečo, na čom herecky vyrastiem, a čo ma vnútorne obohatí.

Čo patrí k tej úrovni, ktorú si rád udržíte?

- Rád si doprajem dobré jedlo, oblečiem pohodlné a pekné oblečenie. Ale nepotrpím si na palác, či luxusný mercedes s koženou výbavou.

Máte vôbec nejaké auto?

- Nemám. (Smiech)

Takže ste sa stále k vodičáku neprepracovali?

- Zatiaľ nie. Keďže nemám auto, nepotrebujem ani vodičský preukaz.

A prečo nemáte auto?

- Pretože sa aj bez auta viem dopraviť všade tam, kam potrebujem. Po meste jazdí MHD, taxíky a na východ ma už pomerne rýchlo dopravia vlaky. Auto je, samozrejme, zárukou istého pohodlia. No ja tú potrebu zatiaľ nemám.

Neodrádza vás na verejných dopravných prostriedkoch ani spoločnosť cudzích ľudí, ktorí majú kedy - tedy potrebu sa vám prihovoriť?

- Nie.

Podebatujete si s ľuďmi, ktorí vás vo vlaku spoznajú a oslovia?

- Áno, celkom pokojne. Ale aby som to uviedol na pravú mieru ja som slávu nedosiahol ako SuperStar, či Vyvolení zo dňa na deň. Zo mňa nie sú ľudia celí paf, lebo odrazu som sa tu zjavil. Na mňa si diváci postupne zvykali. Zoznamovali sa so mnou skrz rôzne divadelné projekty. Takže nie sú teraz celí šokovaní, že ma vidia naživo.

Ani po filme "Musíme si pomáhat" neprišla taká prudká sláva? Predsa len, z divadelných dosiek vás poznalo niekoľko tisíc divákov a cez film sa s vami zoznámili ďalšie desiatky tisíc ľudí, pre ktorých ste boli pomerne neznámy.

- Mne sa to tak nezdalo. Ja som mal pocit, že diváci sa so mnou zoznamujú tak postupne, pozvoľna, celé roky.

Je vám popularita príjemná?

- Zatiaľ ma nikto neopľul za to, že ma videl v postave nejakého darebáka, alebo vraha. Doteraz som mal len príjemné skúsenosti.

Aj vám popularita v niečom pomohla?

- Neviem, či dostanem v reštaurácii lepší rezeň preto, že ma čašník spoznal... A ani na úradoch sa mi nezdá, že by to nejako pomáhalo. Rozdiel je možno v tom, že keď ma nejaká predavačka spozná, tak sa usmeje. A to je príjemné.

Váš kamarát herec Viktor Horján nafotil pred časom akty. Vás to neláka?

- Neviem si to veľmi predstaviť. A nemám ani pocit, že moje telo je hodné vystavovania. Aj keď, nemôžem povedať, že by to bolo kvôli ostychu, keďže v muzikáli Donaha! sme hrali skutočne donaha. A "vďaka" bulváru videlo vtedy celé Slovensko, čo skrývame.

Čo povedala vaša rodina, keď videla tú titulku?

- Som presvedčený, že ju nevidela. Naši bulvár nekupujú a nenašli sa ani iné "dobré duše", ktoré by im to priniesli ukázať.

Videli vôbec ten muzikál?

- Nie. Oni do Bratislavy na predstavenia nechodia. Vidia ma hrať, keď hosťujem na východe. Aj dnes prídu na večerné predstavenie Radošinského naivného divadla "Stvorenie sveta".

Prečo nechodievajú na vaše predstavenia do Bratislavy?

- Má to niekoľko dôvodov jednak je to pre nich pomerne dlhá cesta, po druhé mám malý byt a neviem, kde by som ich ubytoval a na vidieku majú svoju domácnosť, o ktorú sa musia starať.

Oni do Bratislavy nechodia, vy chodíte do rodnej dedinky raz, maximálne dvakrát ročne. Necnie sa vám za domovom?

- Ja som si v Bratislave veľmi rýchlo zvykol. Na vidieku som nenašiel činnosť, ktorá by ma napĺňala a ktorá by ma ťahala späť. Svoju prácu, svoje uplatnenie som našiel vo veľkom meste, tak som si zvykol tam. Aj som sa tomu trošku čudoval, ako ľahko mi to šlo, pretože z malinkej dedinky, kde som žil v tesnom kontakte s prírodou, som prišiel do betónovej džungle. Ale vôbec mi to nevadilo.

Ste mestský typ?

- Myslím, že áno. Viaže ma k nemu predovšetkým práca i okruh priateľov, ktorý som si za tie roky vybudoval. Vo svojom rodnom Malom Kamenci sa cítim už iba ako hosť.

Čo robíte, keď ste tam?

- Takmer nič, pretože len kým navštívim všetkých blízkych, sú štyri dni za nami.

Na čo sa najbližšie tešíte?

- Teraz sa najviac teším na to, že sem za mnou pricestuje moja rodina a že ma po čase opäť uvidia na divadelných doskách. A ešte na rezeň, ktorý mi určite prinesú, pretože som si ho pýtal. (Smiech) No a v roku 2008 sa najviac teším na zájazd s Radošincami do Austrálie.

Cestujete rád?

- Vyrážam rád, ale nerád dochádzam do cieľa. Možno to znie zvláštne, ale ja milujem cestovanie, keď sa môžem len tak dívať von oknom. Vtedy sa mi totiž najlepšie rozmýšľa.

Profil

n vyštudoval elektrotechnickú priemyslovku v Košiciach

n prvé kroky na doskách, ktoré znamenajú svet, urobil v košickom divadle Thália

n po skončení VŠMU sa stal kmeňovým členom Radošinského naivného divadla, účinkuje však na viacerých bratislavských scénach i v Divadle Andreja Bagara v Nitre

n je obľúbeným činoherným, muzikálovým i filmovým hercom

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári