mikroškole. Hrdí sa autorstvom zvučky celosvetového festivalu horských filmov, na svojom konte má niekoľko ročníkov organizovania medzinárodných maliarskych sympózií na Hrabine i Výtvarných salónov vo Východoslovenskom múzeu. Svoj život vníma ako sínusoidu, na ktorej ale nikdy nechce ísť smerom dole.
Aký bol váš prvý kontakt s výtvarným umením? Čo patrilo k prvým stvárňovaným objektom?
- Moje začiatky sa datujú ďaleko do minulosti. Všetko začalo vo Svite, stále sa totiž hrdím titulom podtatranský šuhaj, aj keď už od 13-tich rokov žijem v Košiciach. Môj domov bol v lone nádhernej prírody. Ráno som sa zobudil, zahľadel sa z okna detskej izby na končiare... A už ako malý zasran som ich začal obkresľovať. Zrejme som talent zdedil po ockovi. Mám po ňom totiž dve nadania - bol veľký hudobník a maliar.
Zrejme potom nebolo ľahké rozhodovanie, ktorou cestou sa vydať. Či sa venovať muzicírovaniu, alebo sa nadobro nechať opantať výtvarným umením...
- Bolo to ťažké. V Košiciach som hral aj v jednej z prvých bítových kapiel Gentlemani. Starí hudobníci si ju budú pamätať. To som bol krásny mladý chlapec, mal som 17 a okolo zúrila beatlemánia... Som aj nedokončený huslista, ale ako cigán podľa sluchu - ešte viem hrať stále. Po vojne už výtvarno prevýšilo hudbu, čo je možno aj škoda, lebo aj v nej som to mohol niekam dotiahnuť.
Keď už teda rozhodnutie padlo, pustili ste sa do tvorby s vervou? Kde ste hľadali pomoc a inšpirácie?
- Keďže mi spôsobil trošku problémy môj pokročilejší vek a napriek tomu, že som si trikrát podal prihlášku na akadémiu, mi to nevyšlo, zahĺbil som sa do kníh. Spriatelil som sa s Júliusom ´Ďusom´ Hegyesim, od ktorého som dostal doslova otčenáš kresby. Obchádzal som viacerých Karola Csáka, Šaniho Eckerta, Júliusa Jakobyho... Hľadal a nachádzal som rozmanité názory, trošku ma viedli... Až nastal čas pokračovať sám. Vedel som, že musím nájsť seba, svoju dušu, svoj výraz a štýl.
Dlhé roky ste pracovali v STV. Ako na to spomínate?
- Roky prešli prácou a u mňa bolo pozitívom, že som nemusel robiť veci na objednávku, takzvané "chlebovky". Snažil som sa mať prehľad, čo sa deje vo svete, aby mi neušiel. Nie kopírovať, ale vedieť sa dobre zaradiť. V televízii som robil 33 rokov, až kým nás tam nezačali vyhadzovať. Prešiel som si všelijaké výtvarné a umelecké funkcie, až kým som neostal pracovať posledných 12 rokov ako výtvarník grafik animátor. Robil som zvučky, výtvarné návrhy, veci do Zlatých brán... Prežil som tam veľmi pekné chvíle.
Spomenuli ste, že vám v začiatkoch mnohí výtvarníci podali pomocnú ruku. I vy však veľmi aktívne pomáhate mladým talentom...
- Objavujem talenty a pomáham rovnako, ako kedysi pomohli mne. Všetko vraciam, som kresťansky naladený. Je to moja filozofia, že nezištne všetko podávam ďalej, nezatajujem fintičky ako niektorí výtvarníci. Všetko, čo je vo mne, čo som dostal, alebo objavil, dávam druhým a mám z toho radosť.
Máte prehľad o počte absolvovaných výstav?
- Bolo ich veľa, určite aspoň 30 samostatných, kolektívne ani nepočítam. Vo Švajčiarsku, Maďarsku i Poľsku. Absolvoval som štúdijný pobyt v Amerike. Dobre mi padlo, aj keď som mal výstavu v Belgicku. Všetko sa predalo. Ale dva týždne pred krachom BMG zrazu výtvarník, ktorý má len na farbičky a na plátna a väčšinou pobehuje s holým zadkom, vloží všetko do spomínanej inštitúcie. Neobesil som sa, som tu, ale je mi to ľúto.
Kresbu vo vašich obrazoch cítiť stále...
- Vďaka Ďusovi Hegyesimu mám ku nej veľmi intenzívny vzťah. Je to výborný človek, rovnaká vlnová dĺžka. Práve preto u mňa kresbu cítiť aj v maľbe. Stále do obrazov vsúvam nejaké linky. Jednoducho mi to nedá. Aj keď som od reálu už dávno preč a vyvíjam sa smerom k novej voľnej expresívnej figurácii. Práve tam je asi moje pole pôsobnosti, aj keď do úplného abstraktu zase nechcem zájsť. Pretože odtiaľ už cesta ďalej nevedie.
Ako sa darí Vašej galérii VEBA?
- Mám za sebou už 47 vernisáží. Trošičku alternujem veľkú galériu. Snažím sa vystavovať diela bežných, no vysoko kvalitných výtvarníkov. Našli sa medzi nimi i umelci z Mexika a Ukrajiny, Budapešti, Viedne, Varšavy i Krosna. Dávam priestor mladým, lebo veľmi dobre viem, aké je pre nich dôležité prezentovať sa. Úroveň košických výtvarníkov išla nesmierne hore. Rozbieham výmennú spoluprácu s galériami v Prešove, Békescabe i Krosne.
Do vašich priestorov si už našlo cestu množstvo milovníkov umenia. Nechýbal ani Peter Dvorský...
- Som na to veľmi hrdý. Peter je veľký milovník umenia. Na jednej vernisáži zaspieval hromovým hlasom, až sa celá galéria zatriasla a všetci susedia od úžasu pootvárali okná. Až mi behal mráz po chrbte. Vzniklo medzi nami veľké puto a vždy, keď má čas, príde. Je to krásny a veľký človek, dokáže vnímať umenie a má k nemu silný vzťah.
Keďže ste polovičný hudobník, prezraďte kedy naposledy ste si zahrali?
- To som už prenechal synovi, ktorý pôsobí na Grand Canarii. Mne však hudba ostala, veľmi ju v mojich obrazoch cítiť. Celkovo rád stvárňujem hudobníkov, no niet nad ženy. Sú alfou a omegou mojej tvorby. A to vo všetkých podobách. Ako matky, priateľky, frajerky i prostitútky. Bez nich by sme tu neboli a treba ich vždy obdivovať.
Je široká verejnosť podľa vás schopná rozumieť umeniu?
- Žiaľ náš bohumilný národ ešte nie je natoľko vyspelý. Všetko sa vyvíja a ľudia nechápu, že aj umenie. Chceli by najradšej všetko reálne, každý lístoček či ihličie vykreslené do detailov. Nevedia, čo je to prižmúriť oči a vnímať, prežívať,spolupracovať s danou chvíľou.
Ste typom hĺbavého umelca, alebo u vás proces tvorby pripomína explóziu?
- Vo vnútri som pravý opak toho, ako žijem. Až nezdravo citlivý, čo nie je v dnešnom svete dobre. V maľbe však zo seba potrebujem urobiť niečo, čím nie som. Som dravejší, farebnejší... Raz mi to vysvetlil pán Kroner. Pri pohľade na obraz môjho klauna povedal niečo v zmysle: Presne takto žijem, klaunom som navonok, ale čo je vo vnútri, to nikto nevie. Obraz som okamžite zvesil a daroval mu ho. A so mnou je to nejako podobne.
Zrejme teda obraz nevzniká mesiace...
- Robím rýchlo. Veľmi milujem tvoriť A la prima, čiže začať a hneď aj dokončiť. Keď už nedokončím, už sa k tomu nerád vraciam. To, čo potrebujem zo seba ´vypľuť´, čo sa vo mne dlho zbiera, musí ísť von. Musím to vychrliť. Už by som snáď aj mal byť decentnejší, pomalší a uváženejší. No mám rád rýchlosť. Samozrejme kvalita tam musí byť. Čím som však starší, tak sa viac k obrazom vraciam, doťahujem, zjemňujem... Po mesiacoch vidím obraz u priateľa a často som nervózny. Potrebujem tam dokresliť čiaru... Ale zatiaľ to zvládam, na to moje vypľutie a výdych mi to stačí.
Je o vás známe, že Vás fascinuje psychotronika...
- Milujem ju. Kým začnem maľovať, spravím okolo seba imaginárny kruh. Dokonca i na plátne robím kruh štetcom. Sviečka musí horieť a jazz musí hrať. Je to akési uzavretie sa, očista. Baví ma pracovať s kyvadielkom. Mám aj kopec tabuliek, množstvo literatúry. Budem sa však tomu naplno venovať, až keď budem starý. Zatiaľ všetko vnímam ako sínusoidu, vždy chcem byť na hrane, kde sa ešte dá ísť hore. Nie dolu, ani nechcem ostať na rovine. Nápadov mám veľa, až sa bojím, že to nestihnem. Veľmi veľa ešte toho chcem povedať a zažiť.
Profil:
narodil sa v roku 1950 vo Svite, žije a tvorí v Košiciach
30 rokov pracoval v STV ako výtvarník-grafik-animátor
v rokoch 1994 - 1998 spoluorganizoval Výtvarné salóny vo Východoslovenskom múzeu, v rokoch 1996 - 1998 Medzinárodné sochárske sympózium a tiež množstvo plenérov
je majiteľom súkromnej galérie VEBA
na svojom konte má množtvo samostatných i kolektívnych výstav doma i v zahraničí
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
