neidentifikovateľné nutkania ho neustále presúvajú do nových destinácií. Netají sa tým, že jeho diela si vyžadujú intelektuálneho návštevníka, ale nechce mu pritom nič povedať. Iba mu ukazuje stopy svojho života.
Nepreženiem, keď vás označím za svetobežníka. Čo je tou silou, čo vás neustále poháňa z miesta na miesto?
- Naozaj večne migrujem. Neustále. Asi to už patrí k mojej povahe. Jednoducho genetika. Proste je to tak, že už od mladosti, hlavne počas vysokoškolských štúdií, som uvažoval nad tým, kam asi odídem, presnejšie zdrhnem. A doposiaľ ma to neopustilo.
Kde všade ste tvorili?
- Z Paríža som odišiel do Madridu, potom do Barcelony, opäť do Paríža. Medzitým som sa dostal na Slovensko do Bratislavy. Až tak dlho som tu nevydržal, už ma to ťahalo preč. Podarilo sa mi postaviť aj veľký ateliér v Prahe, ale už zase plánujem ďalší presun do New Yorku. Teším sa, lebo to vyslovene bytostne potrebujem. Tak ako potrebujem maľovať, tak potrebujem aj zmenu. A úplne najradšej som, keď sú mojou cieľovou stanicou veľkomestá.
Sú to nejaké výzvy, alebo konkrétne ponuky, ktoré vás ťahajú niekam inam?
- Občas áno, tak ako to bolo v prípade Francúzska i Španielska. Niekedy sú to však len vyslovene neidentifikovateľné túžby. Človek tam náhodou ide raz dvakrát, niečo vidí, nadchne sa... Napríklad New York je o rytme a fascinujúcom živote, z toho čerpám. Terajšia moja tvorba je tým obohatená. Preto je plná architektúry, alebo skôr urbanizmu.
Takže sa dá povedať, že vaše diela sú vždy poznačené miestom vzniku?
- V podstate áno. Je to tým, že tam, kde žijem, sa na mňa niečo nalepí. Čerpám z toho, čo som zažil a na obrazoch to je i vidieť.
Kde vám je vlastne najlepšie?
- Všade, kde mám dobré pracovné podmienky. Pre mňa totiž nemá význam ísť niekam, kde nemôžem v pohodlí pracovať. Musím mať kvalitný veľký ateliér. Ale všade, kde prídem, niečo zaujímavé prežijem. A to je pre mňa dôležité. Nemôžem tvoriť z toho, že pozerám knižky, časopisy a katalógy o umení, keď som to sám neprežil.
Vaša tvorba má tri základné vývojové etapy. Ako sa váš výtvarný prejav menil?
- Najmä obsahovo. Stále je to o abstrakcii, ale symboly abstrakcie sa vyvíjajú a menia. Predtým to boli symboly a znaky prítomnosti človeka a zvierat, španielske obdobie bolo poznačené býčími zápasmi a výjavmi z katalánskej prírody premietnutými do abstrakcie znakov a symbolov. Následne v ďalšom období ma začalo fascinovať mesto. V Paríži som maľoval politické obrazy charakteru apartheid. Aj dnes pokračujem v urbanizme, jasne rozpoznateľné sú v mojich dielach stopy veľkomiest. Súčasná moja tvorba je oveľa farebnejšia ako počas pobytu v Španielsku.
Priznávate, že pre svoju tvorbu potrebujete intelektuálnejšieho návštevníka?
- Áno, určite. Predsa len abstraktná tvorba je sama osebe náročnejšia. Laik sa na to díva vyslovene dekoratívne, alebo emocionálne, ale nie je to len o tom. Abstrakcia je ďaleko náročnejšia na vnímanie ako figuratívna maľba, kde človek naozaj konkrétne číta a vidí veci. A vyžaduje si jednoznačne diváka zdatnejšieho, s väčšou fantáziou a prípravou.
Čo hlavne chcete návštevníkovi povedať?
- Nechcem nič konkrétne hovoriť. Obrazy sú stopy môjho života. Priamo v mojej práci nepracujem slovom, takže štetec, plátno a farba dohromady sú istým spôsobom mnou zakódované a každý si pri pohľade na môj obraz odnáša niečo iné. Je to môj život, je to o mne. Možno som stále v oblakoch. Večne snívam. Stále mám nové plány, kde chcem ísť a čo chcem zažiť. V princípe som ale úplne bežný človek, pracujem normálne, tvrdo a poctivo. Ak sa dá, tak každý deň rovnako ako murár.
* * *
VLADIMÍR OSIF
Profil:
n Narodil sa v Prešove v roku 1954.
n Od roku 1982 žije a tvorí striedavo v európskych metropolách.
n Roky 1989 - 1991 prežil v Madride.
n Obdobie medzi rokmi 1991 - 2003 strávil tvorbou v letnom ateliéri v Katalánsku.
n V roku 1995 odišiel do New Yorku, kde strávil rok, následne žil v Bratislave a Paríži.
n V roku 2006 inštaluje nový ateliér v Prahe, no v týchto dňoch ho to už opäť ťahá do New Yorku.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
