Ako to "chodilo" v slobodnom kráľovskom meste Košice pred sto rokmi v obchode a na čo všetko boli vyhlášky
Na drevo mali živú mieru - výšku mužských pŕs
Ešte pred pár rokmi si Košičania ťažko zvykali na to, že do historického jadra mesta museli po vylúčení električkovej dopravy chodiť peši. Teraz si to dokonca pochvaľujú a začína sa im tam páčiť. Predvianočné obdobie prilákalo na Hlavnú aj večer a kto by chcel, mihol by sa pri troške fantázie preniesť do minulosti: domy boli tie isté, i Dóm sv. Alžbety, pred ním trhovníci, stánky, iba nie také ako dnešné na vianočnom trhu. Tak, ako dnes, i pred sto rokmi malo dianie v meste svoje pravidlá. Začal sa písať rok 2008. Nuž, pozrieme sa prostredníctvom novín Kaschaner Zeitung (KZtg) roku 1908, vychádzajúcich dvojjazyčne - v nemčine a maďarčine - ako to v košiciach "chodilo" v obchode
Vyhlášky určovali pravidlá
Vyhlášky magistrátu, mešťanstvu i hlavného policajného kapitána vyžadovali od občanov ich plnenie a to dôsledné, pod sankciami, ktoré neboli finančne zanedbateľné. Všetky takéto úradné dokumenty pre občanov boli podrobné, zrozumiteľné, uverejnené na vyhradených miestach, aj v týchto novinách.
Potraviny predávali v obchodoch aj na trhoch. Platili pre ne, tak, ako aj dnes, hygienické predpisy, pochopiteľne, v rámci možností tej doby. Osobitnú pozornosť venovali mäsu a mäsovým výrobkom. Museli vyhovovať kvalitatívnym kritériám a prejsť prehliadkou mestského obhliadača. V roku 1908 ním bol B. Lipót. Vyhláška, ktorú vtedy podpísal vtedajší mešťanosta Košíc Ödór Éder, povoľovala všetkým, ktorí prichádzali do mesta s mäsom na predaj, aby ho predávali od 1. septembra až dovtedy kým nenapadne sneh. Vyhláška určovala aj čas prehliadky mäsa, ktoré dodávali mäsiari vo veľkom a to od štvrtej do smej hodiny ráno, pre ostatných od piatej poobede do ôsmej hodiny večer na vyhradených miestach. Podľa ministerskej vyhlášky určoval poplatky za obhliadku mäsa a výrobkov z neho magistrát. Ak mäso priniesli na predaj do mesta, platilo sa podľa kusov jatočných zvierat od 20 halierov za bravčové aj jahňacie, do 2 korún za hovädzie. Ak mäso mäsiari vyvážali z mesta, muselo mať tiež obhliadku, za ktorú platili podľa jeho váhy, ktorá bola odstupňovaná po desiatich kilogramoch. Za mäso od 91 do 99 kg bol poplatok 2 koruny. Vyhláška určovala aj dochvíľne platenie daní z predaja a to do 15 dní od predaja. Ak mäsiar nedodržal termín, mohli mu udeliť pokutu až do výšky dvesto korún.
Ceny potravín boli sezónne
Z novín sa dozvedáme okrem iného aj podrobnosti o predaji potravín a je v nich aj cenník niektorých. Z decembrových novín z roku 1908 si mohla vtedajšia domáca pani vybrať prvú alebo druhú akosť mäsa, rýb, masla či vajíčok a poslať slúžku na nákup. Kilogram bravčoviny bol za 1,44 koruny, druhá akosť za 1,36 K, hovädziny za 1,36 K, druhá akosť za 1,28 K, kilogram rýb prvej akosti za 3,40, druhej za 1,40 K. Aj maslo bolo v dvoch akostiach v prvej za 1 kg 2,60, v druhej o 20 halierov lacnejšie. Vajíčka predávali na páry tiež v dcovh akostných triedach, čiže väčšie a menšie po 20 a 18 halierov za jeden pár. Uterák zemiakov stál 6 a 5 korún, krúpov 50 a 30 korún, kukurice 20 a 14,80 K v prvej a druhej triede. Od februára bolo lacnejšie a drahšie na jar. Je už po Vianociach, nás však zaujíma aj vyhláška, podľa ktorej sa mali riadiť predajcovia vianočných stromčekov. Bola podpísaná mestským policajným kapitánom Jószefom Váczym a uverejnená v novembri na trhoviskách, pred mestským a župným úradom. Kto chcel predávať stromčeky, musel sa preukázať dokladom o spôsobe ich nadobudnutia. Podľa veľkosti boli určené aj ich ceny od 4 do 20 korún. Zároveň s touto bola uverejnená aj vyhláška o predaji stavebného dreva. Každá vyhláška či oznam magistrátu mala v záhlaví uvedené: Košice, slobodné kráľovské mesto. To vzbudzovalo rešpekt. Takto bola označená aj ponuka na predaj dreva na rok 1909, na ktorý prijímali objednávky už od novembra 1908 v kancelárii mestských lesov v kúpeľnom stredisku na Bankove. Za 1 kubík 16 - 40 cm hrubej guľatiny do výšky pŕs dospelého muža účtovali 12 korún, od 25 do 35 cm do tej istej výšky 17 korún. Na ponuke v ozname bola poznámka, že ju preto uverejňujú v takom predstihu, "aby si obecenstvo Košíc premyslelo ceny dreva a až potom kupovalo".
Majstri svojho remesla
Zimné mesiace, najmä vianočné obdobie, po ňom fašiangy boli obdobím zvýšenej konzumácie mäsa a údenín, o ich dodávanie na trh sa starali košickí mäsiari a údenári a popri nich vychýrení mäsiarski majstri z okolia. Dobré meno Košíc šírili salámami, klobásami, šunkami za hranicami mesta, aj krajiny. Niektorí mäsiari a údenári boli členmi mestskej rady a rôznych inštitúcií, významnými občanmi. Živnostenské spoločenstvo mäsiarov, ktoré založil Michal Davidko, existovalo od roku 1880. salámu, ktorú vyrábal údenár Karol Elischer a dal jej názov košická saláma, ocenili zlatou medailou za vynikajúcu kvalitu na hospodárskej výstave v Budapešti r. 1885. Ocenenie získala aj Freudenfeldova šunka. Veľkú výrobňu údenín a klobás mal na Hlavnej 37 Peter Haltenberger. Inšpektor učňovských škôl Michal Halyko bol aj majiteľom mäsiarstva, otec známeho košického maliara Antona Jasuscha tiež Anton, sa venoval činnosti v Živnostenskom spoločenstve mäsiarov. Elischerovu výrobňu, kde sa dlhé roky naďalej vyrábala košická saláma, prevzal mäsiar a údenár Vincent Netušil. To, že Košice boli centrom výroby kvalitných mäsiarskych produktov, potvrdzovali aj objednávky českých moravských, poľských obchodníkov, aj reštauratérov z iných miest. Boli to trvanlivé výrobky, ktoré ani pri dlhšom transportovaní pri vyšších teplotách nepotrebovali chladničku (napokon - vtedy ešte neexistovali). A čo bolo dôležité - slobodnému kráľovskému mestu ležala na srdci kvalita výrobkov.
Mestskými dopravnými prostriedkami Košičanov boli fiakre a potom omnibusy pre 14 cestujúcich
Ako sa fiakristi naučili poriadku
Predchodcovia taxikárov v Košiciach - fiakristi mali ustavične nejaké problémy a tie pretrvávali niekoľko rokov, ba až desaťročie, najmä ak išlo o tarify. Striedali sa - raz boli nespokojní oni so sadzbami za prepravu ľudí, proti čomu podávali protestné petície, inokedy zákazníci, policajný kapitanát, aj magistrát.
Najprv fiakre
Pravidelná, či presnejšie pravidelnejšia doprava pasažierov v meste začala fungovať od r. 1880, kedy ju zaviedol majiteľ fiakrov Volf Zigmann po parné kúpele a železničnú stanicu k pravidelným vlakovým spojom a do Ťahanoviec, či kúpeľov pri Ťahanovciach štyrikrát denne od hotela Schiffbeck. Omnibus mal 14 miest a bol krytý. Od 29. mája 1889 premávali omnibusy trikrát týždenne do kúpeľov Herľany a cestovné lístky predávali v hoteli Schiffbeck odkiaľ odchádzali, aj u ich majiteľa J. Sterpku na Mýtnej ulici. Tarify pre omnibusy neurčovali ich majitelia, či nimi boli súkromné osoby alebo mesto, ale policajný kapitanát. Tak isto aj pre fiakre a to s platnosťou od 1. augusta 1879, dovtedy tarify neboli úradne určené, stanovili ich majitelia fiakrov, prvých dopravných prostriedkov
Sťažnosti cestujúcich
Problémy sa začali sťažnosťami verejnosti na správanie fiakristov, na neúmerne vysoké sumy za prepravu, zlú hygienu fiakrov a celkový estetický vzhľad fiakristov. Keď nenastala náprava, majiteľom 27 fiakrov bolo pozastavené vykonávanie živnosti od septembra roku 1871 a ak ju chceli mať ďalej, museli si podať novú žiadosť na udelenie koncesie po odstránení nedostatkov. Fiakristi reagovali na kritiku aj potom svojsky štrajkom, o ktorom písali 11. januára 1873 Košické noviny Kasauer Zeitung v článku Fiakerstrike. Napäté vzťahy medzi fiakristami a políciou boli od r. 1872 do r. 1889. Polícia riešila nedodržiavanie pravidiel správania a úrovne služieb nariadeniami. Na zasadnutí mestskej rady vo februári 1874 mestský radca J. Burger navrhol zaviesť pre fiakre tarify, čím by sa zaviedol aj poriadok lebo fiakristi by museli určovať sumu, určenú policajným kapitanátom a schválenú ministerstvom vnútra. Tento návrh sa realizoval ako sme už napísali, od r. 1879. Fiakristi s ním neboli spokojní a a sumy považovali za nízke pri porovnaní s hlavným mestom. Odpoveďou na nový štatút bol opäť štrajk a predloženie svojich požiadaviek administratívnemu výboru mesta prostredníctvom majiteľov fiakrov Ungerom, Sterpkom, Rosenblumom. Výbor ich prijal, až na niekoľko bodov, ktoré zmenil a postúpil ministerstvu vnútra. Nakoniec sa dohodli pri splnení niektorých podmienkach, medzi nimi bola predpísaná rovnošata, označenie fiakrov číslami, menom fiakristu a majiteľa.
Fiakristi si r. 1899 vytvorili družstvo - bolo to Prvé košické družstvo fiakristov so sídlom na Hlavnej 74 v budove finančného riaditeľstva a na jeho čele stál Samuel Unger. S policajným kapitanátom sa prestali hádať a hlavnému kapitánovi Košíc Madarászovi sa prišli všetci predstaviť v nových rovnošatách a zablahoželať mu k Novému roku. V sídle družstva aj v tlači uverejnili novoročné prianie všetkým cestujúcim. Nakoniec boli všetci spokojní.
Pre zaujímavosť
Názov fiaker pochádza od parížskej ulice Saint Fiacre (sv. Fiakra), na ktorej si mohli najať povozníka na odvoz tovaru a rôznych vecí. Od r. 1650 začali voziť ľudí a voz nazývať fiakrom. Prvá licencia bola vydaná r. 1693 a fiakre sa rozšírili vo všetkých európskych mestách.
A plynuli stáročia...
Ako plynuli stáročia v Košiciach tak sú usporiadané záznamy minulosti v podobe fotografií pamätníkov, pamätných tabúľ, nápisov, erbov a znakov umiestnených v meste či už v jeho uliciach alebo v interiéroch budov.
Titulok "A plynuli stáročia..." je názvom kroniky Ing. Juraja Bauera, ktorá bude veľkým prekvapením predovšetkým pre Košičanov a zdrojom poznávania histórie mesta pre každého, kto sa chce s ňou zoznámiť. Aj keď je určená odbornej verejnosti, obsahuje fotografie aj neexistujúcich pomníkov - ako Štefánika, Jána Husa, sochy honvéda, stĺpa Československej republiky, pamätníka Slovensko 1919 aj takých, o ktorých mnohí ani nevieme. Za vydanie tejto knihy vďačíme mestu Košice, ktoré ňou vypĺňa deficit knižných informácií o histórii Košíc, ktoré nedokázali dať verejnosti monografiu, aké majú majú menšie mestá Vsl. kraja.
Z policajných raportov
Policajné raporty t. j. hlásenia z roku 1923 podávajú obraz vtedajšej doby o kriminalite. O podvodníkov nebola nikdy núdza, bolo ich dosť aj na východnom Slovensku a nenechali policajtov zaháľať.
Z policajných raportov sa dozvedáme aké boli najvýnosnejšie "činnosti". V Košiciach to bolo žobranie, vydávanie sa za príbuzného známych obchodníkov a živnostníkov v meste, ale dobrú žatvu mali aj falošní obchodní cestujúci. Ako najväčší podvodník, ktorý sa vydával za syna či synovca viacerých obchodníkov, bol známy istý Ján Lukáč. Predstavoval sa ako syn 'reštauratéra' Farkaša z Hlavnej 18 v Košiciach a žiadal pôžičky s tým, že otec na druhý deň peniaze vráti aj s obedom ako úrokom. Farkaš na polícii vyhlásil, že má dvoch synov, za ktorých ručí a v tlači uverejnili oznam so žiadosťou, aby v takýchto prípadoch žiadali preukaz a upozornili políciu. Lukáč vylákal 5 tisíc korún.
Výnosné bolo žobranie. Mnohí žobráci vystupovali ako obchodní cestujúci. Cestovali vlakom a vždy si vybrali inú železničnú stanicu. Na košickej stanici chytili dvoch - Jindricha Gesiericha a Jána Penku. Za pol dňa vyžobral každý dvesto korún iba na stanici, v meste aj šesť stovák.
Po košických domácnostiach chodila zase Vilma Pustayová a ako obchodná cestujúca ponúkala šitie dámskych korzetov. Dámy pomerala, vybrala po 200 korún zálohu a odišla. Spoznala ju žena, u ktorej už bola pred pol rokom a korzet nedodala. Oznámilo to polícii, a tá zistila, že Pustayová vylákala 20 tisíc korún.
Na poštu vo Veľkej Ide sa za bieleho dňa cez obedňajšiu prestávku pakľúčom dostali zlodeji. Nemali čas vylámať trezor, nuž ho celý odniesli. Bolo v ňom 10 tisíc korún, známky a kolky.
Stranu pripravila Soňa MAKAROVÁ
Autor: Baran
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
