Na 30. ročníku Rallye Dakar sa stará o navigáciu servisného vozidla slovenského tímu Košičan František Mičko
Kým prišli záchranári na pomoc, v púšti strávil takmer dva dni
Keby sme v motoristickom športe i tomu najmenej zorientovanému človeku položili otázku, či vie, čo je Rallye Dakar, je pravdepodobné, že by súhlasne pokýval hlavou. Touto jednou z najvýznamnejších súťaží, dalo by sa povedať špicou v šampionátoch terénnych motoriek, áut a kamiónov, horúčkovito žijú na prelome starého a nového roku dva kontinenty - Európa i Afrika. Zajtra sa rozbehne "Dakar" jubilejne, už po 30-krát. A po tretíkrát majú do neho čo povedať aj Košiciach, keďže na účasti dvoch motocyklových pretekárov Ivana Jakeša a Jaroslava Katriňáka má svoj podiel aj firma Environ servis moto team. Aké to bolo na dvoch ostatných ročníkoch a s akými nádejami idú na tretí, o tom debatujeme s Košičanmi - spolumajiteľom spomínanej spoločnosti Františkom Mičkom a s motoristickým zanietencom i tímovým tlmočníkom Mgr. Eugenom Kurimským.
Dakar sa, ako začali spomínať, ostatné roky štartuje z Lisabonu. Práve tam sa Košičania potrebovali dostať. Išli lietadlom z Budapešti najprv do Frankfurtu a odtiaľ potom do portugalského Lisabonu. "Už pri pohľade na tábor, kde sa sústreďujú tí, čo sa rozhodli prekonať samých seba a na Dakare štartovať, som so ´spadnutou´ sánkou otváral oči," začal E. Kurimský. "Cez kamióny, motorky a autá tam bolo všetko, o čom motoristický fanúšik sníva. Dejisko pripomínalo živé mravenisko, lebo mechanici zväčša ešte dolaďujú, čo si myslia, že by mohlo rachnúť, vodiči sa zase snažia nabrať čo najviac síl."
A Lisabončania? Žijú pretekmi. Obliehajú dopravné prostriedky, keď zočia nejaké v bežnej premávke alebo na benzínovom čerpadle, lebo počas prvej etapy z Lisabonu do Portimao sa tankuje pri klasických pumpách. Portugalci bez váhania podídu k jazdcovi, potľapkajú ho po pleci, devy aj bozky pridajú. Počas "Dakaru" sú beznádejne obsadené reštaurácie, hotely, všade ponuka špeciálnych dakarských suvenírov. Všetci si uvedomujú, že pre nich je rallye obrovský biznis, zdroj získania peňazí.
Súťažiace vozidlá idú cez "STK"
Keď u jazdcov a ich technického sprievodu opadnú prvé emócie z príchodu do Lisabonu, začína realita. Snaha jazdcov, mechanikov aj celých tímov smeruje k doladeniu motorov a príprave strojov k úspešnej prebierke. Stanovená je na presný čas a je to niečo také ako naše STK, ale s oveľa prísnejšími kritériami."Komisári, ktorí ju majú na starosti, okrem iného skontrolujú výrobné číslo karosérie a motora. Dopravný prostriedok, ktorý má súťažiť, musí byť originálne vyrobený sériovo, čiže z výrobného pásu zišlo aspoň 200 kusov. To, že potom boli auto alebo motorka do poslednej súčiastky rozobraté a nanovo zmontované, je vedľajšie. Rozhodujúca je na povolenie účasti sériovosť."
Po previerke sa súťažný dopravný prostriedok premiestni do obrovskej ohrady a od toho momentu sa k nemu nikto z účastníkov nesmie priblížiť. Zvonku si milovníci pretekov môžu vozidlá fotografovať či filmovať, ale za ohradu nie je šanca preniknúť. Sústredenie všetkých prostriedkov je prejavom fair play, aby po kontrole nikto so súťažnými vozidlami nemanipuloval. Súčasne sa tým zabezpečí, aby mali všetci rovnaké štartovacie podmienky.
Po "STK" sa, ako pokračoval E. Kurimský, začína nekonečne dlhé čakanie na štart "Hodinu pred štartom každej etapy dostanú vodiči navigáciu i súhlas, aby prišli k vozidlám. Navigácia je rolka papiera, podobná kinofilmom, čo sa v minulosti používali. Jazdec si rolku počas jazdy priebežne odvíja a sleduje, kde sa nachádza. Odvíjaním sa ukazuje, kde je odbočka a kde aký bod - napríklad budova, oáza, balvan..., aby sa na trase vedeli orientovať."
Prvé štartujú motorky, potom osobné autá, po nich kamióny a nakoniec sprievodné servisné vozidlá. "V nich, čo bola a je už moja parketa," zapojil sa František Mičko, "mechanici vezú náhradné sady pneumatík, prevodovky a ďalšie ´železné rezervy´ zo všetkého, čo by sa mohlo v náročnom teréne pokaziť a urobiť bodku za nádejami. Spravidla sa v nich vezie aj rezervný motor. Tieto vozidlá väčšinou nejdú po tej istej trase ako súťažiaci, lebo ich povinnosťou je doraziť do cieľa každej etapy skôr ako jazdec." Musia mu pripraviť oddychové stanovište, niečo navariť a ak mal na ceste technické problémy, tak aj to opraviť. Po oprave ide vozidlo znovu ohrady, ktorá sa automaticky vytvára v cieli každej etapy.
"V každej etape sú rýchlostné skúšky. Zväčša v strede, čo znamená, že na prvých a posledných kilometroch sa rýchlosť nemeria a každý jazdí ako chce. Medzitým je však určitý počet kilometrov, na ktorých sa rýchlosť meria a prísne kontroluje. Súťažiaci majú vo vozidlách zariadenie, ktoré ich pri prejazde do rýchlostných vložiek upozorňuje, že sa približujú k stanovenej rýchlosti povolenej v tom ktorom štáte." Prekročiť ju, ako pokračoval E. Kurimský, bolo by šialenstvom. Súťažiaci sú kontrolovaní počas celej súťaže satelitom, ktorý je neúprosný. Jazdec ešte nedôjde do cieľa etapy a už má prirátané pokutové sekundy...
Portugalsko na nohách
Prvá etapa vedie pravidelne z Lisabonu do Portimao. Je to malé prístavné mestečko, ktoré bežne skoro ráno ešte spí. "Počas Dakaru sa však neprederiete cez davy ľudí na uliciach fandiacich tejto rallye. Podobný ´nátresk´ je prakticky všade, pozdĺž celej trate. Ľudia lemujú cesty tak, že urobiť pár záberov alebo čosi nafilmovať kamerou, som nemal šancu. Jednoducho som sa cez nich nedostal. Fanúšikovia tlieskajú, povzbudzujú jazdcov, ale občas aj riskujú. Aby sa dostali čo najbližšie k súťažiacemu, trebárs kvôli dobrému záberu, sú schopní vojsť do trate a ohroziť vodiča i seba."
Z Portimao sa ide ďalej do španielskej Malagy, kde sa súťažiaci nalodia a po európskej časti ich čaká pokračovanie Dakaru na africkom kontinente. Nasledujú duny, piesok a horúčava prejazdom cez Maroko, Mauretániu a Senegal. "Osmy deň je na ´Dakare´ pravidelne oddychovým. Vtedy sa robia väčšie opravy, dokonca aj generálka motora alebo sa pokazený vymení za nový. To sa stalo pred niekoľkými rokmi osudným Jaroslavovi Katriňákovi, lebo po výmene motora mu na ňom po pár kilometroch praskol ´blok´. A vtedy, to sa iste viacerí pamätajú, musel preteky vzdať. Rallye Dakar je predovšetkým súťaž o vytrvalosti. Prirovnal by som ju trochu k nášmu maratónu. Nie je rozhodujúce, aby sa na jednotlivých úsekoch šprintovalo, ale, aby ľudia aj stroje vydržali a došli do cieľa. Jednoznačne je to skúška fyzických síl, techniky a psychiky jazdcov," hodnotil E. Kurimský.
K tomu, aby sa cieľ naplnil, súťažiaci našiel prejazdný bod, ale aj došiel, každý dopravný prostriedok musí mať navigačný systém. Pokiaľ je vpredu, vzadu, vľavo i vpravo púšť a jazdec by len o malý kúsok zišiel zo stanoveného smeru, môže zablúdiť. Navigačným systémom musia byť vybavené aj sprievodné servisné vozidlá, aj tie jazdia podľa itineáru a opustenie trasy je trestné.
Dakar 2008
V tohtoročnom jubilejnom 30. ročníku Rallye Dakar bude navigácia zabezpečená aj v sprievodnom vozidle
Tatra 815 - 4 x 4 vedenom F. Mičkom. Povezú sa v nej veci pre J. Katriňáka aj Ivana Jakeša.
"Táto moja účasť," ako spomenul F. Mičko, "sa zrodila dávnejšie, keď J. Katriňákovi ´Šťastena´ na Dakare nepriala a začalo to vyzerať, že na ďalší ročník nepôjde. Na jednom podujatí, kde sme sa náhodou stretli, slovo dalo slovo. S mojimi dvoma spoločníkmi sme sa zamysleli, ako mu pomôcť, aby dosiahol cieľ a aspoň raz úspešne Dakar skončil. A tak sme vytvorili Environ Servis Moto Team. Vieme, že Jaro je húževnatý bojovník, ktorý si podporu zaslúži. Aj keď niekedy je možno prehnane horúca hlava, ktorá sa ženie dopredu a snaží sa ťahať za sebou ostatných."
Vie však podľa F. Mička aj nezištne pomôcť. Vlani napríklad našiel jazdca. Hoci sa ukázalo, že už bolo neskoro, skúšal privolať pomoc zo svojej motorky. Za zastavenie hrozí diskvalifikácia. Jaro však vtedy na nič nemyslel, len na to, že musí pomôcť. I po zdržaní došiel do cieľa na výbornom 9. mieste, čo je veľký motoristický úspech. Ale aj ľudský počin. Na tomto Dakare by mal prevziať ocenenie za najhumánnejší čin Dakaru roku 2007.
"Pritom aj jemu už išlo na jedných pretekoch o život. Na každom vozidle, aj na motorke, je núdzový gombík - volanie o pomoc. Pokiaľ sa jazdec ocitne v situácii, z ktorej sa sám nevie dostať a hrozí mu to najhoršie, stlačí ho. J. Katriňák mal takú poruchu na motorke, že ďalej ísť nemohol. Stlačil teda signalizáciu a čakal. Pol hodinu, hodinu, štyri, čakal poldeň, i keď záchrana už dávna mala prísť. Lenže, pár kilometrov pred ním došlo k hromadnej havárii, a tak záchranári s vrtuľníkmi išli tam."
Keď Jaro, ako drámu popisoval F. Mičko videl, že sa nič nedeje, zobral fľašu s 5 litrami vody, ktoré má každý ako povinnú rezervu a rozhodol sa ísť pešo. Skoro sa však spamätal, že čo robí, je hlúposť. Radšej sa vrátil k motorke, ktorá mu, keďže aj noc medzitým nadišla, poslúžila ako "deka." Na púšti je totiž v noci riadne zima. Až keď všetkých z havárie záchranári pozbierali, zistili, že Katriňákov signál stále svieti. Po dni a pol ho teda začali hľadať. Všetko sa dobre skončilo, ale pocit byť v zajatí piesku a nevedieť, čo bude ďalej, či to nie sú jazdcove posledné hodiny, to bola podľa Jara riadna hra na nervy.
Duna pokorila jeho
Zážitky má z tréningových jázd aj F. Mičko. Sú z Maroka, kam sa v októbri vybral, aby prehodnotil svoje schopnosti a natrénoval si navigáciu. Maroko je krásna krajina. Vo vnútrozemí ju charakterizujú skaly, piesok a nekonečný prach, ktorý vie jazdcom vytvoriť "pekelné podmienky." "S ostatnými som sa vyšantil na štvorkolke Kawasaki 700. Myslel som si, že keď som s ňou u nás prebrázdil vyše tisíc kilometrov, aj v Maroku to bude pohoda. Riadne som sa prerátal, piesok mi dal poriadne zabrať."
F. Mičko bol aj pri Kráľovskej dune. Vysoká je vyše 300 metrov. Naši slovenskí motocykloví jazdci Ivan Jakeš i J. Katriňák, ktorí sú motorkári par excelance, ju zvládli. "Ja som absolvoval akurát niekoľko škaredých kotrmelcov a môj tréning sa skončil. Do tretice som v Maroku ostal šokovaný, keď sme sa po mnohých kilometroch jazdy púšťou dostali do osamelej oázy uprostred duny. Boli tam chladené nápoje, mailové spojenie na internet aj ďalšie vymoženosti. Nájsť niečo také uprostred púšte, na mieste, kde nie je elektrická energia ani žiadna prístupová cesta, nikto nečakal."
Na tomto ročníku Rallye Dakar, ako sme už spomenuli, ide F. Mičko ako navigátor sprievodného vozidla J. Katriňáka a I. Jakeša. Keď ako sprievod dôjde do cieľa, na budúci rok sa chce zaradiť medzi štartujúcich v kamióne. Opäť v úlohe navigátora. Že je to utópia? Podľa neho nie. Dakarom si splní motoristický sen, ktorý má nenaplnený od chlapčenských rokov. A hlavne, chce do dejín Rallye Dakar zapísať Košice. Slovensko síce má na tejto vrcholnej previerke svojich jazdcov, ale Košičana ešte nie.
"Tak prečo si to nevyskúšať?" spýtal sa s úsmevom "popod fúzy" F. Mičko, ktorý na tomto "Dakare" oslávi aj životné jubileum 50 rokov. Na ktorom mieste africkej púšte to presne bude ešte nevie. Jasné je len jedno, svoj vek nepovažuje za hendikep. Na Dakare jazdia viacerí jeho vrstovníci, aj starší. Niektorí len preto, že majú dosť peňazí na to, aby sa na štart postavili. Čo na tom, že po tretej etape skončia?
"Moje ciele sú vyššie a verím, že aj reálnejšie. Tento rok chcem maximálne podporiť Jara Katriňáka, ktorý bude jazdiť na úplne novej motorke. Oproti predchádzajúcej je živšia i ľahšia. Od ľudí, čo sa motajú okolo Dakaru, prenikli totiž informácie, že kým predchádzajúce ročníky boli viac o jazde v kamenistom teréne, tentoraz by sa mala väčšina etáp absolvovať na púšti. Preto zmena motorky. Možno o rok bude nejaké sprievodné vozidlo pomáhať mne a ja budem bojovať v súťažnom kamióne. Na aute sa intenzívne pracuje, takže utópia to určite nie je," dodal F. Mičko. Naznačil, že už v roku 2010 sa vraj má štartovať Dakar v Budapešti.
Držme teda palce, aby J. Katriňák aj I. Jakeš došli do cieľa. A aby si ani Košičan F. Mičko ako sprievodné vozidlo na Dakare hanbu neurobil.
Alžbeta LINHARDOVÁ
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
