Kedysi vážil dvesto kilogramov. Chcel by sa raz dostať na stovku

Mediálnou "hviezdou" sa dnes človek môže stať ani nevie ako. Stačí, ak sa okolo neho či s ním niečo udeje. Nech už je to vážne, tragické alebo komické, hneď k nemu nabehnú novinári s diktafónmi i kamerami a "prudká aktualita" je na svete. Tak nejako sa to začalo aj s Karlom Lengyelom z Košickej Novej Vsi. Do centra pozornosti médií sa dostal preto, lebo keď sa potreboval dostať k lekárovi, sám to kvôli zdravotnému stavu i telu nezvládal, a ani zdravotníci si s ním nevedeli rady. Mal hmotnosť nad ich sily, preto si zavolali na pomoc hasičov. Pre média dosť dobrý dôvod na publicitu...

"Je to ako hovoríte. Niektorí novinári sa o mňa skutočne zaujímali. I keď ja som človek, ktorý vie prijať realitu. Keď je niečo pravda, tak je to pravda, preto som sa proti nim nestaval. Vtedy, keď ma mali zdravotníci odviezť do nemocnice, bol som riadne chlapisko. Ručička na váhe ukazovala 198 kilogramov. Dnes by to bolo pre nich o čosi ľahšie, nejakých 20 kilogramov som už schudol. Veď sa pozrite," bez otáľania to najprv na nás Karol Lengyel vybalil slovne, a potom pridal rukolapný dôkaz nahé brucho. Nech vidíme, že vážne z jeho niekdajších takmer 200 kg pomaly hmotnosť ubúda.

Trampoty s nadváhou sa začali po prezenčnej vojenskej službe. Jeho pričinením. Do "vojny" ako väčšina mládencov cvičil, udržiaval si kondičku, formoval telo. Na vojne zlenivel. A po vojne...? "Ničiť telo sa mi už nechcelo a po robote som väčšinu času trávil s kamarátmi. V krčmách. Tak sa začali naberať prvé kilká. Trochu k tomu dopomohla i ´fajta´. Už od babky sme v rodine robusnejší. Hocikoho zo starších sa spýtajte. Len musíte povedať, že sa zaujímate o toho, od Džindžaka. Prečo práve tak nás starší ľudia volali, neviem, ale podľa tejto prezývky sme boli známi. A ešte podľa ´veľkosti´, lebo už babka bola silnejšia a moji bratia sú tuším tiež nad stovkou ... Sme tí nešťastníci, ktorým sa podarí zhodiť 10 kíl a 15 vďaka jojo efektu pribrať. Na mňa sa ešte aj čistá voda nalepí...," sťažoval sa K. Lengyel.

Či sa s tým nedá niečo robiť, na to sa aj lekárov pýtal. Dozvedel sa, že by sa to dalo, ale za väčšinu zákrokov sa platí. Kde ale na to vziať, keď jeho invalidný dôchodok je 3 504 korún? To nestačí ani na živobytie. Kvôli finančným suchotám a dlhom, v dome, kde býva, má už teraz napríklad odstavenú dodávku elektriny. A kúrenie? Piecka s drevom, ktoré prinesú kamaráti.

Pil ako dúha, nikto mu nestačil

Len na rodinné gény svoju obezitu nechce pán Karol zvaliť. K hmotnosti si aj sám pomohol. Nie prejedaním sa, to nie je jeho parketa. Už spomenutým alkoholom. "Keď som zasadol do krčmy, bol som schopný vypiť na posedenie aj tri litre pálenky. Počas hodovania sa pri mne vystriedalo niekoľko partií spolusediacich, lebo takú výdrž ako ja, nemal nikto. Oni odpadali, ja som sa po troch litríkov zodvihol, odišiel domov, vyspal som sa a ráno som išiel do práce. Bez problémov. Akurát som bol veľmi smädný."

Hoci je vyučený zámočník, po vojenčine rozvážal po firmách i liečebných ústavoch veľké kyslíkové bomby. Denne musel štyrikrát zobrať do rúk sto týchto bômb. Najprv ich plné naložiť na auto, potom plné zložiť na mieste určenia, iné prázdne naložiť na korbu, doviezť do materskej firmy a tam zložiť do skladu. Nečudo, že človek mal svaly, aj keď nechcel. "Na tie časy som síce slušne zarobil, lenže aj zničené kĺby som si takto vyrobil. A tie sa po čase začali stále intenzívnejšie hlásiť, i keď ja som ich nechcel počuť. Práca mi vyhovovala, peniaze tiež, tak načo niečo meniť?"

Zmena však prišla. V roku 1993. Z organizačných dôvodov. Lepšie povedané, firma skrachovala a pán Karol prišiel o miesto. O tom, prečo sa tak stalo, nechcel obšírnejšie hovoriť. Vraj najlepšie je držať sa toho, čo mu neraz kládol na srdce jeho dnes už nebohý otec: Synu, pekný môžeš byť, ale múdry nie. Aspoň nie navonok. To, čo si myslíš, si len mysli, no nahlas to nehovor.... "Po spomínanom skrachovaní firmy som bol poldruha roka nezamestnaný. Potom som si našiel miesto v kasíne."

Menil peniaze za žetóny. Raz ho nejakí "hostia" prepadli, chceli prachy. Keďže si s ním nevedeli rady, nemohli ho zložiť, sústredili sa na nohy. Otvorená zlomenina... a z práce odchod do invalidity... Pre chlapa v najlepších rokoch situácia, s ktorou sa dá ťažko vyrovnať. Tak trošku aj kvôli tomu sa stali zmyslom jeho života alkoholové posedenia s kamarátmi. S nimi ticho, ale o to intenzívnejšie, prichádzali vážne zdravotné problémy, ktoré vyvrcholili vlani v apríli. Mesiac predtým sa síce už stále ťažšie pohyboval, ale ešte to nebral tragicky, za 30 dní nemohol predsa tak pribrať, že by ho nohy z ničoho - nič prestali počúvať. V apríli ho ale vážne začali ignorovať, a tak zavolal pohotovosť.

"Lekár sa na mňa pozrel a s výčitkou v hlase sa spýtal, či nevidím, ako som naliaty vodou. V nemocnici ma dali celkom dobre dokopy. Za cenu toho, že po injekcii, ktorú mi pichli, som každú chvíľu utekal močiť. Lekár mal pravdu, ani 10 minút som nemal pokoj.... No ráno som sa vládal isť osprchovať po svojom, tak dobre som sa cítil. Mal som pocit, že zo mňa ubudlo najmenej 20 kíl."

Pána Karla si v nemocnici viac ako týždeň nechali na pozorovanie. Keďže sa žiadne komplikácie neobjavili, opustil nemocničné múry. S prepúšťacou správou v ruke a so slovami lekára, že oni urobili, čo mohli. Teraz je rad na ňom. Oni mu piť nezakazujú, na to nemajú právo. Len od neho závisí, čo a ako bude ďalej. "Spolu s múrmi nemocnice som si povedal, že opustím aj starý zvyk. Pohárika som sa od mája minulého roku nedotkol. Darmo ku mne prídu kamaráti a ťahajú o dušu. Ja nič. Pre mňa za mňa môže byť na stole čokoľvek..."

Vyzeral ako malomocný

Vďaka tomu, že prestal piť, pečeň, aj ďalšie vnútorné orgány, sa celkom dobre pozbierali. Hlásia sa však dôsledky z obdobia, keď v zime, v lete, v daždi i vetre rozvážal kyslíkové bomby. Raz v noci išiel na ľudskú potrebu. Do postele sa ešte ako tak vrátil, ale, keď sa ráno zobudil, už ním triasla vysoká teplota. Nebol schopný urobiť ani krok. Vtedy zdravotníci, ktorých zavolal, privolali si na pomoc k jeho prevozu do nemocnice hasičov, a spoločne ho k lekárom dostali. Injekcia zabrala, teplota okamžite klesla. Pre istotu si ho však ešte nechali v nemocnici na pozorovanie.

"Po troch dňoch chcem ráno vstať z postele, no nedá sa. Pozriem sa na nohu a takmer som zo šoku onemel. Na pravej nohe od kolena sa mi robili praskliny, vytvárali otvorené rany a mäso sa oddeľovalo od kosti. Vyzeralo to, ako keby som mal lepru. Doslova malomocný. Vraj to spôsobila teplota, ktorá sa stiahla z tela do nohy. V nemocnici neznášam byť, doma je doma. Do rodného domu som sa chcel dostať aj kvôli narastajúcim obavám, čo so mnou bude. Veď do nemocnice som sa dostal len s teplotou a teraz sa mi zrazu noha začína rozpadávať..."

Aby sa znovu všetko upravilo, na to bol potrebný čas, ktorý v nemocničnom zariadení nechcel, ani nemohol stráviť. Lekári totiž tiež nemali predstavu, ako dlho jeho liečenie potrvá, a tak ho odporučili zdravotným sestrám z Agentúry domácej opatrovateľskej služby Tereza. S tým, že báť sa nemusí, o nohu nepríde, len jej liečenie dlho potrvá. "´Dlho´ znamená pre každého iný čas. Ja som si pod ním predstavoval týždeň, dva. Prešiel však mesiac a na nohe žiadna pozitívna zmena. Darmo sa zdravotné sestry zo spomínanej agentúry, ktoré sa u mňa pravidelne striedali, chceli na ňu naniesť roztok, nedarilo sa. Na gáze ostávali nalepené kusy mäsa."

Podľa "šéfky" Agentúry domácej opatrovateľskej služby Tereza, pani Terézie Lengyelovej, pacientovi zabezpečovali dôkladnú hygienu pravej dolnej končatiny, aj brucha. Predovšetkým sa sústredili na odstránenie hnisu vytekajúce z rán, ktoré boli hlboké, mokvavé, tečúce, nepríjemne zapáchajúce. Ošetriť sa muselo aj ich okolie, ktoré bolo silne zapálené. "Naše zdravotné sestry rany pravidelne vystriekali harmančekom, repíkom, a pripravili kúpeľ v hypermangáne," konkretizovala majiteľka "adosky", čo patrilo k pravidelnému pracovnému postupu. "Potom pokožku osušili, rany ošetrili dermochlorophilom a betadinom, ich okolie dermazínom alebo pityolom. Na to prišli k slovu spomínané štvorce sterilnej gázy, ktorými sa rany mali prekryť. A na ktoré sa dosť dlho doslova lepili kúsky z tela pána Lengyela. Na gázu potom prišli obväzy."

Po vyčistení rán a ich okolia prišlo k slovu vypolohovanie pacienta a ošetrovateľská rehabilitácia, aby sa dolná končatina prekrvila. Inak hrozilo, že odumrie. Ešte aj teraz majú nohy odlišné sfarbenie, pravá, predtým chorá, je o poznanie tmavšia. I keď pán Karol mal problémy najmä s nohou, zdravotné sestry kontrolovali všetky jeho telesné funkcie, robili odbery biologického materiálu, ale boli aj citlivými ľuďmi vlievajúcimi mu nádej, že jeho zdravotný stav sa zlepší.

"To, čo tak konkrétne uviedla majiteľka ´adosky´ sa so mnou opakovalo tri mesiace deň čo deň. Bez efektu. Keď som videl, že liečba nie a nie zabrať, už i nervózny som začal byť. A v uzdravenie som tiež prestával veriť. Až... ako v nejednom prípade predo mnou a určite aj za mnou, aj u mňa sa nakoniec potvrdilo, že trpezlivosť ruže prináša. Alebo skôr, že zlá bylina nevyhynie?," rozosmial sa pán Karol. Po spomínaných troch mesiacoch rany konečne začali ožívať, presnejšie, zaťahovať sa. Obrovský úspech, ktorý potešil zdravotné sestry i jeho. Hoci sa väčšinu vecí snaží brať s istým nadhľadom, vtedy, keď zlepšenie neprichádzalo, všetko jedno mu nebolo. V podobných situáciách človeka môžu ovládnuť rôzne myšlienky. Napríklad aj o dobrovoľnom odchode z tohto sveta.

Bútľavá vrba

"Psychika dokáže s človekom veľa zla narobiť. Ja sa jej však nemienim podriadiť, preto sa snažím byť väčšinou veselý, optimistický, nemyslieť na to, čo bude zajtra a či si z môjho smiešneho dôchodku budem môcť kúpiť päť rožkov alebo len štyri. Človek si sám život nedal, preto by nemal mať právo zobrať si ho." I keď ľahší by život mohol byť, lebo trebárs aj na dome a okolo domu, kde sa narodil a kde doteraz žije, bolo by treba čosi porobiť. Inak mu pomaly spadne na hlavu. Dvor tiež potrebuje úpravu.

Sám toho veľa porobiť zatiaľ nevládze a od kamarátov všetko žiadať nemôže. Stačí, že mu pôjdu nakúpiť alebo mu aspoň prídu robiť spoločnosť, nech nie je celé dni sám. (I vtedy, keď sme my k nemu zašli, dvojica kamarátov vo veľkom "hulila" v izbe. Tak silno, že dym sa dal priam krájať. Okamžite síce izbu išli vyvetrať, a potom sa rýchlo zberali preč, ďaleko však nezašli. Len do odstaveného vraku auta stojaceho na dvore . Tam čakali, kedy odídeme, aby sa oni mohli k pánovi Karolovi vrátiť poznámka redakcie).

"Priateľky síce mám, ale sú to skutočne len kamarátky. Nič viac. U mňa oveľa častejšie nájdete pánske návštevy, keďže pre niektorých ´spolubojovníkov´ som čosi ako bútľavá vŕba. Mne to robí radosť. Najmä teraz, keď sa mi už dobre smeje, pretože otvorené rany na nohe sú zacelené. Aj to neidentifikovateľné, červené, čo so mal pod bruchom, sa stratilo. Na donedávna ešte vážne chorú nohu sa viem postaviť, dokonca bez bariel urobiť pár krokov. Sám sa umyjem, do vane vleziem bez cudzej pomoci. Som chlap, čo sa dokáže o seba v každom smere postarať, pretože aj si operiem, ak treba, aj navarím. Iba piecť som sa ešte nenaučil..."

Priania do budúcnosti? Aby mu konečne na ľudské pomery zvýšili dôchodok, aby sa mu ešte podarilo schudnúť, aby ho nohy počúvali a ochorenie podobné tomu spred štyroch mesiacov sa už nezopakovalo, aby k nemu dobré veci prichádzali a zlé ho obchádzali. "Svoju ´dávku´ negatív som si už predsa vybral. Alebo ešte stále nie? Čo ma ešte čaká?," sám seba sa spýtal K. Lengyel, ktorý sa stal mediálne známym kvôli extrémnej obezite. "Dúfam, že to nebolo prvý a poslednýkrát, čo sa o mne písalo. Možno sa aj v budúcnosti budú ešte o mňa novinári zaujímať. Nie však kvôli rekordom v pití alebo pre nejakú inú hlúposť. Ale preto, že sa mi podarilo z 200 kilogramov zísť na stovku. To by bolo niečo... !"

Alžbeta LINHARDOVÁ

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári