ANDREA NITKULINCOVÁ, andrea.nitkulincovakorzar.sk
Ľubomír Purdeš svojimi rukami doslova čaruje. Zo spracovávanej hmoty vytvára nový svet inšpirovaný prírodou, vesmírom i sakrálnymi motívmi. Z jeho kamenných a drevených monumentálnych diel akoby zázrakom dýchala neuveriteľná krehkosť. Pohľad na ne vás priam nabáda dotknúť sa ich, pohladiť či privoňať. Umenie ho nadnáša, no sochársky materializmus vťahuje z oblakov späť do reálneho sveta. A hoci by rád relaxoval, čosi vyššie mu bráni a myšlienky sa mu neustále točia len okolo tvorby.
Pôsobíte dojmom veľmi zaneprázdneného človeka. Ste naozaj v jednom kole?
- Vzhľadom na to, že som mal nedávno výstavu v Košiciach a rok som sa musel intenzívne sústrediť na tvorbu, mnohé zákazky som musel odsunúť nabok. Nakopilo sa mi preto teraz veľmi veľa vecí. Mám aj problémy s ateliérom. Mali sa búrať steny a obával som sa už len predstavy, že by sa to naozaj udialo. Zároveň okolo ateliéru pôjde nová cesta, a keďže som tu mal množstvo veľkorozmerných drevených klátov a kamenných blokov, nevedel som, či skôr vybavovať žeriav a prenášať ich, či dokončovať zákazku.
Okrem vlastnej tvorby však i učíte. Nebolo by pre vás pri takomto strese jednoduchšie venovať sa výlučne tvorbe?
- Škola pre mňa znamená istý finančný základ, ktorý mi pomáha prežiť. Možno by pre mňa bolo zaujímavejšie, keby som mohol byť len v ateliéri, ale na druhej strane džungľa ateliéru je droga, ktorá človeka pohltí. Keď nemáte žiadny pracovný kolektív, nijakú spätnú väzbu, alebo kontrolu, keď sa nemáte kde vyventilovať, potom je to extrém. Človek musí hľadať istú harmóniu a vyváženosť medzi prácou a oddychom. U umelca je to veľmi zložité, ja sa ani na dovolenke či na krajinárskom kurze nedokážem celkom uvoľniť. Neustále hľadám v prírode drevené polienka, alebo kamene, a uvažujem, na čo by boli dobré a ako by sa dali v mojej tvorbe využiť. Občas sa však musím zobrať a ísť si zalyžovať, zabehať či zabicyklovať. Tak sa dobijem a idem robiť s o to väčším entuziazmom.
Takže nikdy nedokážete vypnúť úplne?
- Strašne rád vypínam. (Smiech.) Lenže keď ma niečo chytí, musím to dokončiť. Nesmierne rád robím to, čo robím. Mnohokrát sa ale prichytím, že si pri práci predstavujem ako lyžujem. Režem klát dreva, no pri pohľade na oblohu si nahováram, že som na Plejsoch. Naozaj však rád relaxujem a prijímam život vo všetkých jeho podobách. Niekedy sa to dá, niekedy nie.
Dá sa povedať, že vás vaši študenti dobíjajú pozitívnou energiou, alebo učenie vnímate len v rovine nevyhnutnosti zabezpečenia existenčného prežitia?
- Najmä v poslednom čase sa naozaj prichytávam pri tom, že mi je medzi študentmi veľmi dobre a keď idem na vyučovanie, tak sa vždy teším. Keď sa rozprávame a smejeme, je to veľké vzájomné obohatenie. Vždy načerpám príjemnú pozitívnu energiu a istú nepoškvrnenosť. Keďže my sme už žiaľ vo svete dospelých a uprostred nekompromisnej doby a vzťahov, tak oni sú oproti tomu vyslovene čistí a pozitívna energia z nich sršiaca mi pomáha trošku inak sa dívať na svet, ponúka mi lepší a krajší uhol pohľadu.
Prijali vás na vysokú školu výtvarných umení hneď na prvý pokus, alebo ste museli vynaložiť poriadnu námahu, kým ste dosiahli svoj cieľ?
- Pokúšal som sa dostať na odbor reštaurovanie maľby trikrát. Našťastie to bolo vtedy tak, že keď sa človek viackrát hlásil na istý odbor, tak akoby si zbieral isté neviditeľné body a po niekoľkých márnych pokusoch bol veľký predpoklad, že ho zoberú. Veril som tomu, ale popri reštaurovaní a maľovaní som si vždy trochu i modeloval. Kamaráti, čo so mnou tvorili, mi neustále vraveli, že robím lepšie sochy ako maľby a mňa to škrelo a provokovalo k o to väčšiemu maliarskemu úsiliu. Po čase som im ale dal za pravdu, na štvrtý krát som skúsil sochu a vyšlo to.
Kde sa vo vás vôbec vzala túžba vydať sa umeleckou cestou?
- Je to zvláštne, ale dosť som vynikal už na základnej škole. V mojej rodine však nikdy neboli umelci. Brat je architekt a tak sme spolu vlastne v tomto smere akýmisi rodinnými prvolezcami. Prišiel som však na to, že predkovia boli dedinskými remeselníkmi, robili s drevom a zrejme odtiaľ pochádza môj vzťah k sochárstvu. Ťahákom k tomu, aby som sa dostal na školu, však u mňa bola partia spolužiakov zo strednej. Ako všetci mladí ľudia sme si nahovárali, že dokážeme niečo veľkolepé, dobyjeme svet a utvoríme nejaký nový -izmus. Dostali sa na školu skôr ako ja a bolo mi to strašne ľúto. Preto som sa tak snažil. Dokonca som v Bratislave potajomky s nimi navštevoval semináre kresby. Pripravili mi stojan, zapískali z okna a ja som sa medzi nich nenápadne zaradil.
Najčastejšie svoje umenie transformujete do dreva. Čo k tomuto materiálu cítite?
- Akoby ma istým spôsobom liečilo a odovzdávalo mi energiu. Je všeobecne známe, že ľudia chodia do lesa, chytajú stromy a nasávajú z nich energiu. Ja to mám dennodenne. Môžem cítiť jeho rôzne vône a arómy. Samozrejme, vnímam ho aj ako hmotu, ktorá ma inšpiruje tvarovo. Jeho textúra, línie a krivky ma provokujú k istým tvarom, k nejakému dopovedaniu. A samozrejme drevo je materiál, ktorý je ľahší ako kameň, prenosnejší, vhodnejší na inštaláciu objektov v galérii...
Tým, že sa dá dobre odhmotniť, vydutiť a dajú sa z neho robiť ´škrupiny´, mi umožňuje zrealizovať pomerne veľké a ľahké veci.
Ani zďaleka to nie je ľahká práca. Ako zvládate napríklad brúsenie jednotlivých spracovávaných materiálov?
- Každá vec má pozitívne i negatívne stránky. Najradšej robím vonku na vzduchu a keď brúsim, tak sa otočím tak, aby prach išiel mimo mňa. Dokonca sa snažím zatajovať dych v istých presných intervaloch. Akoby som sa potápal. Mnohokrát režem kameň s flexkou. Vtedy máte nad sebou 5 metrový mrak prachu a keď ste v jeho epicentre, tak nemáte šancu. Vtedy ani respirátor nemá zmysel. Pomôže len prestať dýchať.
Tým, že znázorňujete prírodné štruktúry, prepájate umenie s prírodou. V čom to má pôvod? Čím vás to očarilo?
- Príroda je moja veľká inšpirátorka. Odmalička som bol dedinské dieťa. Hoci som vyrastal v Prešove, naši ma na prázdniny vždy odviezli na dedinu. Človek si často ani neuvedomuje, odkiaľ niektoré inšpirácie nabral. Ja však teraz spätne jasne vidím, že boli mnohé veci započaté práve tu. V detstve, keď som chodil s kravičkami na pole, chodil som na huby, hral sa v lese s rôznymi tvarmi, s lístím... Tiež ma poznačil a ovplyvnil prvý kontakt s pobrežím Severného mora. Vtedy som zažil obrovskú očistu. Objavil som úžasné morské tvaroslovie, ktoré postupne nachádzam aj v našich zemepisných šírkach. More ma fascinuje a rezonuje vo mne, cítim ho vo vzduchu, aj cez mraky či dážď. Jeho energia vo mne skrátka ostala.
Sú v dnešnej dobe vytvorené dobré podmienky pre tvorbu?
- Myslím si pravý opak. Keď vnímam to prostredie, ako sa rozvíja architektúra, vznikajú obchodné centrá a hypermarkety, veľmi ma mrzí a zarmucuje, že sa pri takom obrovskom množstve peňazí nenájde plocha na reliéf, sochu, alebo aspoň niečo pre deti. Štátna politika by mala isté veci držať v rukách, pretože keď sa to takto veľmi zliberálni, naozaj budeme mať iba regály a reklamy, prestaneme byť citliví a dehumanizuje nás to.
Lietate ako pravý umelec v oblakoch, alebo ste aj praktik?
- Sochári ako všetci umelci snívajú, ale sú praktickejší. Keď idem robiť sochu, musím vedieť, koľko stojí materiál, dovoz, energia, musím aj niečo vysnívať, ale hmota ma drží pri zemi a núti byť realistickým. Je to sochársky materializmus, ktorý ma z oblakov vťahuje do reálneho sveta.
Profil:
n narodil sa v roku 1965 v Prešove
n v rokoch 1980 - 1984 vyštudoval odbor reštaurovania nástennej maľby a štukovej výzdoby na Strednej umelecko-priemyselnej škole v Kremnici
n v rokoch 1987 1993 študoval na Vysokej škole výtvarných umení
n je pedagógom Katedry výtvarnej výchovy a umenia Fakulty humanitných a prírodných vied Prešovskej univerzity
n pôsobí v Prešove a Veľkom Šariši
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
