Colníci si porno kazety najprv premietli, a potom ich zhabali

Najmä vtedy, keď opona medzi radostným komunistickým Východom a prehnitým kapitalistickým Západom bola ešte šitá z dokonale nepriehľadného materiálu, zvykli sme vzdychať - taký športovec, ten sa veru má, môže za ňu nakuknúť kedy sa mu zachce, vidí svet, o ktorom my len snívame, dovezie si odtiaľ veci, po ktorých doma iba slintáme. Boli to časy, keď ešte aj obyčajné žuvačky boli pre tých čo bubliny z ružového "Pedra" robili, ako rozprávková soľ nad zlato.

"Ešte aj dnes si človek zo zahraničných ciest prinesie nejaký, pre tú ktorú krajinu typický suvenír," vraví ostrieľaný cestovateľ, za totality aj teraz, funkcionár svetovej vzpieračskej federácie Karol Gumán. "Buď je to odznak, tričko s logom, fotografia, plagát, alebo malý darček od organizátorov, aby mal športovec nejakú spomienku na podujatie na ktorom štartoval. Teraz už vláčim domov aj videozáznamy zo súťaží, ktoré si doma nikto, a veruže ani ja sám, nikdy nepozrie. Dnes už neviem, čo si mám zo Západu privliecť, ale v časoch minulých, keď u nás bolo všetko, len nikto nemal nič, bolo hriechom vrátiť sa domov s poloprázdnym kufrom. Hoc ste išli len tuto, do neďalekého Užhorodu. No vtedy bol aj ten pre nás mimoriadne exotický. Najmä z toho dôvodu, že ste tam mohli všakovakú elektroniku, ba aj vodku, dostať za lacnejší peniaz ako doma."

Ale predstavte si to sklamanie športovcov-turistov, keď v jedinom užhorodskom "obchoďáku" našli prázdne pulty, po avizovanej elektronike nebolo ani stopy, z regálu sa neusmieval ani len malilinký tranzistor. "A ja som bol z domu poverený, že za každú cenu musím zohnať elektrický holiaci strojček značky Kiev... Vedel som dokonca, že zaň vysolím dvadsaťpäť rubľov. Urobil by som tak celkom ochotne, ale problém bol, že ho nemali."

I posťažoval sa jednému z domácich pretekárov na podivnú miestnu pohostinnosť, že nákupy u nich stoja za také isté veľké ho... ako u nás. "On sa len pousmial, a vraví - Poď tam so mnou, uvidíš ako treba nakupovať! Opýtal sa predavačky - Máte ten holiaci strojček značky Kiev za tridsať rubľov? Ona na to, že samozrejme, a vybrala ho spod pultu." Bol presne taký, ako vraveli inštrukcie z domova. "Domáci mi hovorí - daj jej tridsať rubľov, a je tvoj. Tak sa aj stalo." A zrazu mohol mať luxusný holiaci strojček každý, kto si zažiadal. "S mierne upravenou cenou v štátnom obchode. Vot korúpcija!"

Keď to prasklo aj pred papalášmi, na druhý deň, keď bol obchod zatvorený, išli do nejakého skladu, a tam bolo všetko, po čom ich srdce túžilo - naparovacie žehličky, leštičky parkiet, ponorné variče, mlynčeky na kávu, a podobné vymoženosti vtedajšej sovietskej techniky. "Mali iba malú chybičku krásy - asi o týždeň sa mi doma všetky pokazili. Keď som zapol leštičku parkiet, hneď sa osamostatnila a nepoznajúc žiadnu prekážku, prešla neovládateľne celým bytom, naparovacia žehlička zas neparila, ale tiekla z nej horúca voda, ktorú som mohol použiť aspoň na kávu..." Iba rádio značky Sokol prežilo aj zamatovú revolúciu. "Dodnes však chrčí iba jednu stanicu..."

Západ, to už bola veru iná káva. "V ponožkách, trenírkach, rohlíkoch, či ďalších rozmanitých skrýšach ukryté devízy. Čiastočne kúpené od vekslákov, čiastočne (ale len veľmi čiastočne) fasované ako diéty. Boli určené na nákup vysnívaného tovaru - silonky, šuštiaky (kabát do dažďa, nie športové oblečenie), kalkulačky, videá, porno časopisy, kazety, proste všetkého, čo u nás nebolo. Kamaráti mi dali v Západnom Nemecku kúpiť dve kalkulačky. Kúpil som im, aj jednu pre seba. Tak bol na tom asi každý z výpravy. No počas záverečného banketu dostal pri vchode kalkulačku každý, ako suvenír od organizátorov súťaže."

A nastal problém, lebo v pätnásťčlennej výprave sa nazbierala pred odchodom asi stovka prístrojov. "Čo by už mohlo byť považované za devízový a hospodársky prečin, a znamenalo by to zhabanie kalkulačiek, odobratie služobných pasov, ba aj oznámenie na pracovisko, prípadne policajné vyšetrovanie. A tak som vydával pokyny, kde všade sa dajú kalkulačky ukryť, a pre prípad som ´vyrobil´ úradné potvrdenie o príjme dvoch kalkulačiek na hlavu ako suvenír. Jedna bola ako cena vyhraná na pretekoch, jednu si každý zapísal do colného a devízového prehlásenia. Na zmätenie colníkov som vyložil vyhraný pohár na viditeľné miesto, aby bola debata o ňom, a - na naše prekvapenie sme prešli. Iba jednému z nás zhabali časopis, v ktorom bola jedna polonahá kráska, a dve pornokazety. Najprv si ich premietli (čakali sme tri hodiny), a potom ich majiteľovi zabavili, a milostivo nás prepustili..."

Zo Západu bolo dobré všeličo, aj keď človek niekedy nevedel, čo s tým bude doma robiť. "Nemenovaný tréner mi v akomsi hoteli s nadšením hovoril: Predstav si, že tu majú taký hrnček na kávu, ktorý je aj budíkom. Ráno o šiestej ťa zobudí, a máš hneď aj vriacu vodu na kávu. Mám si ho kúpiť? Ja mu na to: Načo by ti bol, veď ty aj tak vstávaš až o ôsmej! Vidíš, máš pravdu - odvetil. A nekúpil ho..." Karol Gumán sa aj po rôčkoch stále pobaví na tejto príhode.

mat

Taktiež 1x kresbu ČB na šírku!!!!!!!!!!!!!!

Keď vytrúbili so súperovým tajomníkom fľašu myslivca, už po polčase šiel oslavovať víťazstvo svojho mužstva

Nevinný fór s prezervatívom

takmer spôsobil trénerov rozvod

Známy košický lekár MUDr. Ján Michalko preskákal toho počas svojej športovej praxe neúrekom, ale stále vraví, že s futbalistami tunajšej Lokomotívy bola vždy najväčšia psina. Ako kedysi v sedemdesiatych rokoch čiastočne už zabudnutého storočia, keď naša futbalová mašinka reprezentovala Československo na železničiarskych majstrovstvách Európy, v skratke USIC. "Hrali sme v skupine v Spišskej Novej Vsi, a tam zorganizovali pre všetky zúčastnené mužstvá zájazd do Vysokých Tatier, na Skalnaté Pleso. Bolo leto, a okolo plesa strašne veľa ľudí, turistov. Jeden z našich hráčov, Vlado Dobrovič, zo špásu nadhodil - že vraj ten, kto do plesa skočí, dostane tisíc korún. A vtedy to boli veľké peniaze, hoc len československé. Keď to náš masér Tóno Sviežený počul, neváhal ani chvíľku, a hoci tam bol kopec ľudí, vyzliekol sa donaha, a tak ako ho pánbožko stvoril, do toho plesa skočil. Nebola to žiadna sranda, lebo panovalo síce leto, ale voda bola poriadne ľadová. Každý, turisti aj my, mal z toho veľkú zábavu, a Vlado tých tisíc korún, ba aj viac, od nás vyzbieral. Slávnostne ich Tónovi, len čo z vody vyliezol, odovzdal."

Do Tatier chodila Loky aj v zime, na tradičné zimné sústredenia. Skvelý tatranský vzduch mal veru zázračné účinky. Aj keď možno nie vždy práve na formu mužstva, ako by si predstavovali tréneri... "Usadili sme sa, už tradične, v Tatranských Matliaroch. Hneď v prvý deň sme boli s trénerom Ištókom pozrieť terény, kde budeme hráčov po bežeckej stránke preháňať. Snehu bolo dosť, ale bol taký mäkký, že by sa doň chlapci borili, tak sme požiadali miestnych, aby nám trate ratrakom trochu upravili, a pobrali sme sa spať. Andrej Ištók celú noc prebdel, lebo mal obrovské bolesti s chrbticou, prežíval doslova muky. Chystal sa, že po návrate zo sústredenia pôjde konečne na operáciu. V noci bola zima, poriadne mrzlo, a keď sme sa ráno vybrali napred, že pozrieme či chlapi urobili dobrú robotu, stopa po ratraku, tie pruhy ktoré vytvára pás, boli zamrznuté na kosť. Bolesťou dolámaný Andrej urobil iba dva kroky, keď som ho počul zarevať: Jano, Jano, nič mi nie je, už ma nič nebolí! On stúpil do jednej takej ryhy, a keď to ním heglo, stavce sa napravili. Neveril som vlastným ušiam, čo mi kričí. Čítal som v múdrych knihách, že sa to dá, ale prvý raz v živote som to videl na vlastné oči. Tréner bol skutočný samoliečiteľ, operácia sa nekonala."

Košická Lokomotíva raz prišla do Edenu, na ihrisko pražskej Slavie, aj so svojimi slávnymi zlatými olympionikmi z Moskvy, brankárom Semanom, obrancom Kunzom, a neodmysliteľným šamanom Michalkom. "Tajomník zošívaných Přeček, môj veľmi dobrý kamarát, ma už nedočkavo vítal, že by sa patrilo ten moskovský úspech trošku zapiť, vraj tou našou českou whisky, ako Česi volali svojho myslivca. Pred začiatkom stretnutia sme zapadli do jeho kancelárie, že tam máme vybaviť nejaké zápasové formality, ale keďže sme sa dlho nevracali, tréner Ištók vyslal za nami na výzvedy Belanského, lebo si myslel, že som tam išiel predať zápas. Ale to nemal robiť. My sme ti tú fľašu myslivca v trojici celú vytrúbili. Na striedačke som nebol celkom pri zmysloch, aj som si sem-tam zdriemol, stratil som pojem o čase, a keď som počul, že rozhodca zapískal a mužstvá idú dolu z ihriska, tak som si myslel, že je koniec zápasu. Na tabuli svietilo 1:2, tak som sa vrhol na našich hráčov, a začal som im gratulovať: Výborne chlapci, je to super! Lebo vyhrať na Slavii sa vtedy veľmi cenilo. Až ma chytil okolo pleca Peťo Fecko, a vraví: Dokičku, len pomaly, to sa skončil ešte iba prvý polčas... Ale napokon aj remíza 2:2, ktorou sa napokon skončil zápas, bola pre naše mužstvo dobrá."

No niekedy to vypálilo aj horšie ako zmierlivou remízou. To keď sa dobre myslený fígeľ skončí takmer rodinnou tragédiou. Vtedajší tréner Michal Baránek sa nikdy nedozvedel, kto z mančaftu či realizačného tímu spôsobil takmer rozvod s jeho milovanou polovičkou. "A treba povedať, že pre Miša tak trochu aj obávanou polovičkou. On sa jej strašne bál. To sme sa vracali zo Spišskej Novej Vsi, tréner sedel na prednom sedadle, a vedľa neho visela jeho obľúbená vesta. Predná časť koženka, úpletové rukávy, nosil ju strašne rád. Akurát sa chystal domov, do Bratislavy, tešil sa, že mu ju manželka trochu vyčistí. S Tónom Svieženým sme sedeli za ním, a nedalo nám to, aby sme niečo nevymysleli. Už ani neviem u ktorého z hráčov sme zohnali ten prezervatív, a nenápadne sme ho strčili do vrecka vesty nič netušiaceho a na domov a svoju lásku natešeného trénera Baránka. Len ťažko opísať, aký bol naštvaný, keď sa vrátil k mužstvu do Košíc. Nadávok nebolo konca-kraja, taký bol na nás nasraný. Vravel, že nebolo ďaleko od rozvodu, keď mu manželka obrátila vrecká naruby. Neviem čo by spravil s vinníkom, keby sa mu dostal pod ruky. Úspešne sa nám to podarilo tajiť. Až doteraz..."

mat

Autor: O polnoci čičíka Ritu

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári