Niekoľko humorných úryvkov z košických periodík, vydaných koncom prvej polovice minulého storočia
Keď poľovník netrafil sviňu, rozšliapala kvetinový záhon
Človek mal vždy rád veselosť, ktorá je neodmysliteľná bez žartov. Do dnešného silvestrovského vydiania sme preto pre vás vybrali anekdoty a žarty z Fillér kalendáriom (Halierový kalendár) 1846 a z Kalendára Našej zastavi z roku 1941. Tieto periodiká vychádzali kedysi v Košiciach. O svojskej zakáľačke zase písal vo svojich poľovníckych zážitkoch Ákos Aranyossy. Nezabudnite, dnes je už klinicky dokázané, smiech lieči!
Dôstojná zakáľačka
V tomto ročnom období je čas zakáľačiek. Stalo sa to pred 1. svetovou vojnou. Jedna rodina v Čermeli si zabezpečila zakáľačku tak, že pozvali k sebe poľovníka. Považovali odstrel svine za akosi dôstojnejší akt, ako ju len tak podrezať. Ale náš milý hrdina cieľ netrafil a rozzúrená sviňa rozšľapala celý kvetinový záhon. Po tom, čo aj druhý výstrel sa minul cieľa, museli zavolat iného poľovníka, ktorý potom zdivočelé zviera trafil. Nie je potrebné zvlášť zdôrazňovať, že dotyčný člen Košického poľovníckeho spolku mal na celý život pošramotenú reputáciu.
(Spomienky Ákosa Aranyossyho)
Zlá cesta
Jeden kňaz požiadal slúžneho, aby rozkázal cestnému komisárovi, aby nezjazdnú cestu prechádzajúcu cez obec dal opraviť. To slúžny veľmi zazlieval a odpovedal:
"Nech sa o to pán farár nestará!"
Kňaz oponoval: "Vyzývať na opravu ciest je od počiatku povinnosťou prorokov a kňazov, lebo už Izaiáš povedal: ´Očistite cestu pána.´
Vec zostala pri tejto potýčke, ale aj cesta v starom stave. O niekoľko týždňov slúžny musel cestovať cez dedinu, ale v strede sa jeho koč prevrátil a spod jeho úlomkov nahlas volal o pomoc. Viacerí sedliaci pribehli ako aj kňaz, a keď slúžneho znovu postavili na nohy, farár mu povedal:
"Veľmi ľutujem, že vás postihlo takéto nešťastie, ale nech je pre vás útechou, že proroctvá Biblie sa musia splniť. Prorok Jeremiáš jasne hovorí: Toto hovorí Pán: na tvojej hlave rozbijem tvoj voz, lebo si zanedbal moje cesty..."
(Fillér kalendáriom /Halierový kalendár/ 1846)
Svedkovia
Jeden dedinčan obvinil druhého, že mu ukradol rýľ.
"Ako to oni môžu dokázať?" pýtal sa sudca.
"Na základe svedectva jedného človeka" znela odpoveď, "ktorý to videl."
"Čo na to viete odpovedať?" opýtal sa sudca druhého.
"Ja môžem zavolať 20 svedkov, ktorí to nevideli," odpovedal obvinený.
"Takže tak", odpovedal bystrý sudca, "20 svedkov preváži jedného, teda môžete slobodne odísť."
(Fillér kalendáriom 1846)
Bozková stávka
V Anglicku, v krajine stávok, v meste York v jednej spoločnosti sa diskutovalo o otázke, že s pomedzi prítomných, kto by sa mohol chvastať tým, že dal, alebo by dal čo najviac bozkov svojej milej. Jeden povedal také číslo, druhý iné. Nakoniec jeden mladý prudký milenec so svojou milou sa ponúkli, že oni bez prestávky, v jednom kuse sa pobozkajú desaťtisíckrát, k čomu si vyhradili 10 hodín času a niekoľko pohárov sladkého vína. Mladý pár sa stavil o 1000 fontov šterlingov (1 font št. = 9 zlatiek 27 grajciarov). Stávka bola obvyklým spôsobom prijatá a vzájomne sa riskovali veľké sumy. Počítaním bozkov, aby sami bozkávajúci neboli obmedzovaní, sa poverili iní.
Vec sa začala. V prvej hodine si vymenili tisíc bozkov; v druhej to išlo pomalšie a nepobozkali sa tisíckrát; po tretej, kedy si vzájomne vymenili len 750 bozkov, milenci sa museli zastaviť. Stávku prehrali. Milenec dostal kŕč do pery a v omdletom stave ho odniesli domov. Dievčina o niekoľko dní dostala svalovú horúčku, z ktorej bola vyliečená s veľkými ťqžkosťami lekárskym zásahom. Ich rodičia, keď protivníci súrili platbu, sa obrátili proti stávkujúcim s dvojakým obvinením; ale súdna stolica ich odmietla, lebo zákon takéto druhy stávok nezakazuje.
(Fillér kalendáriom 1846)
Nebezpeční pacienti
Určitého lekára preto zhadzovali, lebo o každom svojom pacientovi zvykol hovoriť, že je v nebezpečí.
"Ó, on má dokonalú pravdu, keď takto hovorí" povedal ktosi, "lebo naozaj každý jeho pacient, ktorý sa dostane pod jeho ruku, je v nebezpečenstve."
(Fillér kalendáriom 1846)
Zemianska nafúkanosť
Na jednej tanečnej zábave v hlavnom meste istý vychovávateľ mladého grófa požiadal o tanec jednu zemiansku slečnu. Práve keď sa tanec začínal, slečinka sa opýtala:
"S kým mám tú česť tancovať?"
"S vychovávateľom grófa Z..." znela odpoveď.
"Vy ste teda pravdepodobne nezeman?" pokračovala slečna.
"Áno, som," odpovedal vychovávateľ.
"Tak žiadam o prepáčenie," riekla dievčina, pritom stiahla ruku, "lebo moja mama mi zakázala tancovať s nezemanom."
Skromný chlapec sa ticho stiahol a pod holým nebom sa snažil ukľudniť. Jeho chovanec ho po chvíli vyhľadal a naštvane počúval dôvod jeho ťažkania si.
"Zanedlho sa vám dostane zadosťučinenia!" povedal mu mladý gróf, nato sa rýchle pobral do tanečnej sály a na svojich predkov nadutú slečinku požiadal o tanec. A práve keď sa ten začínal, oslovil ju týmito slovami:
"S kým mám tú česť tancovať?
"So slečnou B..."
"Ó, tak prosím o prepáčenie" odpovedal gróf, "lebo moja mama mi rozkázala, že môžem tancovať len s grófkami."
A slečnu nechal zahanbene stáť, iné dievča požiadal o tanec, a mohol s radosťou konštatovať, že jeho chovanie dostalo udobrenie spoločnosti.
(Fillér kalendáriom 1846)
Žarty sú z Kalendára Našej (1941)
-Povidz mi, že co je kapital a co je praca?
- Sluchaj na mňe. Požičim ci dzešec pengő. To je kapital.
- A co je praca?
- Dostac nazad od tebe tote dzešec pengő.
* * *
- Rozumice no ňe: popaľene dzecko še boji od ohňa. Chto bi znal podobne porekadlo povedac?
- Ja! Umite checko še boji od vodi.
* * *
- Ňemohol bi som dajaku robotu dostac, pan paľir?
- Ku čemu še rozumja?
- Minister som bul, dobre znam zakladne kameňe založovac.
* * *
Majiteľ hoscinstva koštuje perši obid, co novi kuchar uvarel.
- Kdze še učeli oňi varic pita še ho podozrive.
- Vov vojňe som bul oficirski kuchar. I raňeni som bul dvaraz.
- Hm. Čudujem še, že jich nezastrešeľeli.
* * *
Paňi: Ňej zavolaju ztadzi toho psa, bo som sama bľicha.
Pan: Poc sem, Rex, bo ešče dostaňeš od tej paňi bľichi.
* * *
Kuchárka ku žobrakovi: Tu maju šalku teju. Aľe tak še mi zdava, že oňi dakedy prežili i ľepše časi.
Žobrák: Hej, predtim som pil tej s rumom, ňe čisti.
* * *
Či znaš, že ja še narodzel v špitaľu?
Ňe, a co ci chibelo?
* * *
Ona: Som čula od jedneho dochtora, že božkavaňe je barz ňebezpečne, že može od ňeho dostac všeľijake pľagi.
On: To je pravda ja som tak dostal moju staru.
* * *
On: Draha moja, maš rada dzeci?
Ona: Ňepitaj še mi to teľo, však už znaš, že hej.
On: Mi spadol veľki kameň zos šerca. Je mam pejc dzeci už, ale bal som še ci to pred vešeľom povedac.
* * *
Čavargoš: Pan apatikar, ňej mi daju za 20 fiilerov prašek proci chrobakom.
Apatikar: Chcece v škatuľki, abo v papiru?
Čavargoš: Ňej mi ho visipaju doraz za gaľir!
* * *
Ked to chceš, žebi ci ňezavidzeľi, ňešmiš mac ňič.
* * *
ŽENA
Taki život pomiľeni
S totim pokoľeňom Evi,
Chlopi ženom choc jak služa,
Ňigda ňepochvaľa muža.
Co priňeše zo zarobku,
Žena bere calu kopku.
Mňe da ľem paru fillere,
A hrube už ona bere.
Keď zaskočim na pol deci,
Kriči, že okradam dzeci.
Bože varuj isc do karčmi,
Abo odejsc, ked še zacmi!
Ked dovoľi svati Tomaš,
Že še pritrafi oldomaš,
Pridze žena jak kapitan,
Už dostaňem, co ňepitam.
A ked še jej ozvem ešči,
Vtedi celi švet prevrešči.
Pozbehuju še i ľudze,
Zvedave co že to budze?
A jak pridzem domu z karčmi,
Vyprobuje všicke harčki.
Poruca mi jich do hlavi,
Tu maš mužu milovani!
A ked vidzi, že som chori,
Bez ľutosci to hutori:
"Co ci chibi? No ľem povic!
Už še ci zaš ňechce robic?
Rozdumoval bidni Adam,
I ja sebe toto hadam,
Že na jake pokušeňe
Stvorel pan Boh jazik žeňe?
Rozdumujem, aľe darmo,
Ňemož zložic ženske jarmo.
Nošel ho už Adam v raju,
Od vtedy ho chlopi maju.
Ta co robic ja bidni muž?
Spokojim še zos všickim už.
Naco o tim dluhu ľabdu?
Žena vše muši mac pravdu!
A choc jest s ňu i klopoti,
Zato užijem dobroti;
Však jej šerco ňe hovedze,
Ľem pes s mačku še ňezejdze.
Poslucham ja zakon ženski,
Bo tak kaže stav manželski.
Choc me ščipe ta jim chrenu,
Choc me zbije ľubim ženu!
Bývalý totoalitný prezident Gustáv Husák opísal v knihe, ako košická cigánska kapela hrala naše hymny
´Kde domov můj´ zahrali na spôsob trávnic, z ´Nad Tatrou sa blýska´ urobili čardáš...
Gustáv Husák (1913-1991), bývalý totalitný prezident Československa sa v roku 1945 zdržiaval v Košiciach. 10. januára si možno podaktorí Slováci budú pripomínať jeho nedožité 95. narodeniny. Väčšina z nás však nebude mať čo oslavovať, veď išlo o človeka, ktorý celý život slúžil totalite a tým negatívne poznačil, ba zničil životy miliónom ľudí.
G. Husák (na snímke z roku 1940) vydal svoje spomienky v diele Svedectvo o Slovenskom národnom povstaní (na snímke). Jeho objemná kniha prvýkrát vyšla v r. 1963 a dožila sa viacerých vydaní. Pred rokom 1989 nebolo možné vecne kritizovať Husákove faľšovanie dejín, ani iné nepresnosti. Budeme od neho citovať časť, kde rozpráva o tom, čo sa udialo pri jednej slávnosti v košickom divadle.
On bol poverený okrem iného umiestnením a prijatím rôznych delegácií, keď aj československá vláda spolu s E. Benešom a inými činiteľmi sa vracali z Moskvy domov. Historku, ktorá sa odohrala v divadle, tiež niektorí pamätníci kritizovali, ako nehodnovernú. Kto má pravdu, samozrejme ťažko dnes už zistiť, ale podstata udalosti bude zrejme pravdivá, v detailoch môžu byť odlišnosti.
Gustáv Husák došiel do Košíc koncom marca 1945. Bolo to zvláštne mesto, píše, kde prichádzali tisícky ľudí. Partizánske jednotky z hôr, podzemní pracovníci i mnoho jednotlivcov, hľadajúcich, ako sa v zriaďovaných úradoch a inštitúciách uchytiť. Všetko hľadalo byty, miesta, stravu, známych, politické smernice a podobne. A jesť nebolo čo. Ani kde bývať. Teraz bolo treba dôstojne umiestniť prezidenta, vyše 20 ministrov a rozsiahly aparát, ktorý šiel s nimi a za nimi. Nakazovali mi v Moskve, aby pri privítaní boli aj katolícki a iní biskupi. G. Husák si sťažuje, že mal veľa starostí na každom kroku. Zamlčuje, že do Košíc nemali prístup zahraniční diplomati, len sovietski. Košice boli pre ostatných zakázaným mestom. Ak sa niekto nad tým zamyslel, ohľadne budúcnosti ho museli napadnúť pochmúrne myšlienky.
Po príchode zahraničných činiteľov zasa nové ťažkosti: kto dostal lepší byt a kto horší, ako sa o nich nestaráme, strava je nanič, a oni sú predsa vláda republiky. Kopecký nám ešte po rokoch pripomínal, že tie polievky zo Salkházu (Slovan) nám nikdy nezabudne. Podaktorí domáci nám nadávali, že sme mali tie porady v Moskve preťahovať, aby zahraniční činitelia išli už do iného mesta. V Košiciach bolo naozaj ťažšie ako za povstania v Bystrici.
Problémy sa hromadili: Potom také lapálie s hudbou. Pri oslavách musí byť hudba. Už sme raz v Košiciach na tom pohoreli. Pripravovala sa oslava slávnostného odovzdania kľúčov od mesta zástupcovi Slovenskej národnej rady. Husák o tom nehovorí, ale Košice nikdy nemali kľúče, takže sa zohnali akési veľké a staré, tie sa vyglancovali a pri slávnosti sa použili. Ale citujme ho ďalej: "Bolo treba hudbu na štátne hymny. Inej nebolo poruke ako cigánska. Hymny však Cigáni nepoznali. Horko-ťažko sme im zohnali noty a oni sa zaručili, že hymny zahrajú ako nikto iný. Naozaj aj hrali. Slávnosť bola v košickom divadle. Veliteľ mesta major Dvorkin slávnostne odovzdával na javisku kľúče Šrobárovi. Uprostred jeho prejavu Cigáni, ktorí nerozumeli po slovensky ani po rusky, odrazu spustili hymny. Všetci sme vstali, Dvorkin prerušil prejav. ´Kde domov můj´ zahrali riadne ťahavo, na spôsob trávnic. A z ´Nad Tatrou sa blýska´ urobili taký čardáš, že v krčme by pri ňom noha nezostala na pokoji. Hymny sa skončili, Dvorkin dokončil prejav a podal Šrobárovi ruku. Cigáni znova spustili hymny. Zase všetci vstali a do pozoru. Tak sa to opakovalo štyri razy. Šrobár bol taký nahnevaný, že mu podávané kľúče spadli na zem. Horkokrvní bezpečiaci - partizáni Cigáňov hneď zavreli. Ale čože s nimi vo väzení. Hrali, ako vedeli. Pustili ich, ale už sme nemali odvahu ešte raz ich angažovať pri slávnostiach. Musela sa zohnať vojenská hudba."
Poznamenajme ešte na záver, že Husákova knižka vyšla aj v maďarčine, ale táto časť bola z knihy jednoducho vynechaná.
Z. Balassa
Prvá ministerka školstva na svete, porcelánové peniaze, závet na gramofónovej platni, odbory proti čašníčkam a ďalšie pozoruhodnosti spred 87 rokov
Desať rokov odpočívala v hrobe s nebožtíkom fľaška alkoholu
Japonci predĺžili o 2 roky školskú dochádzku, v Amerike zakázali pitie alkoholu, v Anglicku sprísnili kontroly pasažierov lietadiel kvôli pašovaniu parfumu a cigariet, v Chicagu založili slovenskú filmovú spoločnosť, v Košiciach vznikla prvá sobášna kancelária, v reštauráciách zakázali dávať sprepitné a začali prepúšťať čašníčky. O tomto aj o iných pozoruhodnostiach zo sveta aj z Košíc si prečítajte v nasledujúcich riadkoch.
Americké udalosti
Ako uviedol Morgenzeitung z roku 1921 "Amerika má svoje pozoruhodnosti v každom smere, nielen pokiaľ ide o technické vymoženosti, ale aj rafinovanejších zlodejov i podvodníkov, aj nehody a príhody sú osobitné."
Jedna sa stala za bieleho dňa a nik z obyvateľov mesta Columbus ju nespozoroval. V piatok pred obedom, kedy bolo všade plno ľudí, pred tamojšou Národnou bankou zaparkovalo auto. Vystúpilo z neho päť mužov, ktorí zbraňami donútili zamestnancov banky, aby zišli do suterénu, kde ich zamkli. Potom banditi bez problémov odniesli 277 tisíc dolárov a cenné papiere.
V New Yorku vypukol požiar na prízemí päťposchodového domu. Horné 3 poschodia nemali schody, iba výťah, takže ľudia nemali ako ujsť. Kým prišli hasiči, piati obyvatelia domu sa zadusili a zhoreli. Medzi štyrmi ženami našla smrť v plameňoch aj slávna operná speváčka a manželka kanadského podnikateľa, ktorý jej v dome prenajal byt počas angažmánu v New Yorku - Roswele - Reid. Popolom ľahol aj slovenský kostol, na ktorý sa poskladali krajania a dokončili ho rok pred požiarom. Škoda bola 200 tisíc dolárov.
V Amerike dodržiavali zákon o úradnom jazyku veľmi nekompromisne, čo môžeme ilustrovať na prípade istého maďarského prisťahovalca, odsúdeného na smrť. Jeho posledným želaním, na ktoré podľa amerických zákonov mal právo každý odsúdený, ale v rámci platnosti zákonov, bolo prečítať si noviny v materinskom jazyku. Sudca ho zamietol s tým, že v Amerike je len jeden úradný jazyk a ten je anglický. Aj zákon o prohibícii spôsoboval mnohé smutné i komické situácie. Jedna tragikomická sa odohrala v meste Hubbardown, kde mali opraviť niektoré staré hroby. Miestny hrobár si spomenul, že pred desiatimi rokmi pochovali istého hudobníka, ktorý si želal odpočívať v hrobe aj s fľaškou pálenky. Hrobár sa chcel presvedčiť, či je to pravda. Bola a vraj pálenka bola po toľkých rokoch vynikajúca. Zákaz pitia alkoholu nútil tých, ktorí ho predávali, draho kupovať pod rukou.
Otrávil sto ľudí
Carmin Mizenziata z Chicaga kúpil od zlodejskej bandy desať sudov whisky a koňaku za 23 tisíc dolárov. Až dodatočne zistil, že je to drevnatý lieh. Predával ho, aby nahradil stratu, až kým sa ním neotrávilo sto ľudí. Odsúdili ho na osemnásť rokov väzenia. K americkým pozoruhodnostiam patrí aj správa o tom, ako jeden advokát v štáte Yowa zaznamenal na gramofónovú platňu svoj testament. Potvrdili ho svojím hlasom aj svedkovia. Platňu uložili na súde. Na základe toho navrhli zákon, ktorý by umožňoval aj zvukovú formu závetu.
Prezidentské voľby boli sprevádzané okrem kortešačiek, zábavných programov, aj stávkami, ktoré sa uverejňovali v tlači. So svojím priateľom sa stavila vtedy populárna divadelná herečka z New Yorku, že keď kandidát na úrad prezidenta Cox nevyhrá, vyfajčí cigaru uprostred námestia stojac na podstavci ako socha. Cox voľby nevyhral a herečka spôsobila verejné pohoršenie.
Svetovou tlačou prebehla správa o prvej žene ministerke. Pani Ralph - Smithová z Vancouveru bola zvolená do zákonodarného zhromaždenia Columbie namiesto svojho zosnulého manžela, aby si sadla do kresla ministerky školstva. "Columbia vošla do dejín ako prvý štát, ktorý tento post zveril žene" - komentovala tlač. Podľa novín "Denný hlas" v Chicagu vychádzajúcom v slovenčine založili v decembri 1920 v Chicagu slovenskú filmovú spoločnosť "Tatra Film Corporation Inc." Predsavzala si nakrúcať slovenské filmy v Amerike i na Slovensku a potom ich distribuovať na svetový trh.
Porcelánové peniaze
K európskym pozoruhodnostiam patrili aj peniaze z porcelánu v Sasku, ktorými nahradili kovové dvadsať a päťdesiat fenigové drobné, jedno a dvojmarkovky. Tlačová agentúra z Helsingforsu oznámila, že pre zúfalú hospodársku situáciu dalo sovietske Rusko na trh nový vývozný artikel - ženské vlasy na výrobu parochní. Najväčší záujem prejavili Číňania a kvôli vlasom cestovali do Moskvy. Tá istá agentúra oznámila, že v Japonsku predĺžili povinnú školskú dochádzku zo šiestich na osem rokov. Odôvodnili to tým, že šesťročná elementárna škola nemôže vyhovieť požiadavkám modernej výuky, nakoľko výuka znakového japonského písma je veľmi dlhá a náročná.
Časopis The New Yorku Globe uverejnil celosvetovú štatistiku o štrajkoch. Od 1. januára do 30. júna 1920 bol celkový počet štrajkujúcich na svete 8 977 789 a celkove sa nepracovalo 114 915 430 dní. Najviac štrajkujúcich bolo v Nemecku - 1 866 358 osôb, najmenej v Írsku - sto ľudí, v Československu 3 800 a nepracovali 29 300 dní.
Informoval aj o vzrastajúcej leteckej preprave v Anglicku, keď za rok 1920 zaznamenali vyše 32 tisíc cestujúcich, z toho v druhom polroku 20 tisíc. Napísal: "Colný úrad na stanice leteckej pošty ustanovil najdokonalejších sliedičov. Neprezerajú iba batožinu, ale úplne všetko a dokonca aj seba navzájom, ak by sa zdalo, že niekto má širší telesný objem. Dôkladne kontrolujú všetky miesta v lietadle, kde by mohli byť tajné skrýše na prepašovanie hodiniek, tabaku, cigariet, cigár, parfumu a iných predmetov zakázaných dovážať do Veľkej Británie."
Angličania mali presne spočítané, koľko čoho vyrobili, predali, zjedli, vypili, urobili. Na tomto princípe založili neskoršie Guinnessovu knihu rekordov. Ako najväčší výrobcovia ihiel na svete uverejnili v ročenke kuriozít tieto údaje: "Denne sa vyrobí 54 miliónov ihiel v Anglicku, 20 miliónov vo Francúzsku, 10 miliónov v Nemecku. Množstvom ihiel vyrobených za niekoľko týždňov by sa dal vytvoriť pás okolo celej zemegule. Kam sa podejú toľké ihly?
Košické novinky
Chudáci čašníci, stále mali nejaké problémy. Raz to bolo povinné nosenie bielych kazajok, za nedodržanie čoho ich pokutovali, potom zákaz sprepitného. Nejaký iniciatívny úradník magistrátu odpozoroval vo Viedni, že čašníkom nedávajú sprepitné, ale k jedlu platia 10 percentnú prirážku. Hneď predniesol túto novinku nadriadeným a potom nasledoval zákaz. Oznamovali ho vývesky v každom košickom podniku, kde boli čašníci. Košice boli prvé v ČSR s takýmto geniálnym nápadom, ktorý zostal na výveske, lebo hostia dávali sprepitné naďalej, aj s 10 % prirážkou. Sprepitné sa začalo volať diškrécia, diško, čo priviezli z Prahy českí úradníci. Po Košiciach sa tento nápad neujal ani v Prahe.
Košickí a po nich východoslovenskí čašníci zorganizovali petíciu proti zamestnávaniu žien - čašníčok. Podporila ich v tom dokonca aj odborová organizácia čašníkov a vydobyli si právo na to, že čašníkmi môžu byť iba muži. Na policajné riaditeľstvo do Košíc prišiel štatút potvrdený ministerstvom o zrušení obsluhy ženami. Dovoľuje ich zamestnávať len ako zaznačovateľky, u ktorých iba objednávajú jedlo a nápoje. Dôvodom bolo to, že čašníčky nevydávali peniaze ani z vysokých čiastok, čím bol poškodený zákazník. Zástupcovia čašníkov z Košíc sa zúčastnili na kongrese v Prahe, kde mal byť v predsedníctve aj Liba Lalovič z Juhoslávie. Neprišiel, lebo pribral na 250 kg a nemohol sa dostať do železničného vozňa.
Prvá sobášna kancelária
Prvú kanceláriu, na sprostredkovanie sobášov pod názvom MORAVIA zriadili na Kováčskej ulici vedľa Československého domu. Prijímala aj inzerciu, ktorú uverejňovala v regionálnej tlači. Ako prvý bol tento inzerát: "Inteligent, 30-ročný so zaistenou existenciou hodlá si spraviť známosť s inteligentnou slečnou s venom a zariadeným bytom s cieľom skorého sňatku. Bezdetn vdova sa nevylučuje. Podobenky (fotky) sa vymenia alebo vrátia. Nabídky na sňatkovú kanceláriu MORAVIA Košice, pošt. schránka 30. Veľký pútač s fotografiou novomanželov pred budovou mal prilákať záujemcov.
V meste začali naplno fungovať aj nové kluby - národný klub v Desseroffyho paláci na Hlavnej ulici. V ňom sa ubytoval ruský cár Alexander I. 19. mája 1821 a ruské veľkoknieža Konštantín 24. júna 1849. Nové kluby otvorili aj v Čsl. dome na Kováčskej. Od septembra 1921 sa začala prevádzka reštaurácie Čsl. domu na Kasárenskom námestí. V kluboch bola najväčšia činnosť v zimných mesiacoch, kedy prebiehali prednášky, kurzy a pripravovali sa dobročinné podujatia pre deti aj dospelých chudobných.
Nešťastné dni pre nástup do služby boli streda a piatok a pre pranie pondelok
Kvôli dobrej úrode mlátili do plotov kyjakmi
"Ako mohli byť ľudia takí hlúpi" - pýtame sa sami seba p prečítaní literatúry o starých obyčajoch a poverách. Čudujeme sa, ako mohli naši predkovia veriť zariekaniam pobosorovaniam, nešťastným číslam, nezmyselným "liečbam", odrážaniu neduhov čarami. Pritom sami trikrát popľujeme, aby dieťaťu neprišlo z očí, vrátime sa, keď pred nami prebehne cez cestu čierna mačka, pri stretnutí s kominárom si chytíme gombík, atď. Poverčiví - a poriadne - boli aj košickí gazdovia a slúžky, ešte v prvej polovici 19. storočia, tak ako azda všetci gazdovia tej doby, čo zaznamenal aj Ján Čaplovič (1780 - 1847) a iní autori.
Poverčiví košickí gazdovia
Predovšetkým treba povedať, že Košičania neboli iba obchodníkmi, ale aj gazdami. V poľnohospodárstve a v lesnom hospodárstve pracovali paholkovia, pastieri, kočiši, sluhovia, slúžky, ovčiari aj majerskí želiari, či to bolo v 14., 15., 17. alebo v 19. storočí. V rokoch 1846 - 47 bolo v centre Košíc 635 mužov a žien gazdov, v huštákoch 775. Všetkých sluhov mužov v centre aj v huštákoch bolo 654 a slúžok kupodivu až 2 176. Približný počet obyvateľov Košíc aj huštákov, čiže prímestských častí, bol vyše 14 tisíc. V čom boli poverčiví? V pondelok začať prať sa pokladá za škodlivé. Pri ubúdajúcom mesiaci zeler, kapustu a iné rastliny, ktorých plody dozrievajú nad zemou, si netrúfajú sadiť a siať. Práve tak málo sa sadia zemiaky, repa, petržlen a iné plodiny, ktoré rastú v zemi, pri pribúdajúcom mesiaci. Ak stojí slnko v znamení ryby, je najlepší čas na sadenie a siatie, nie je vhodný v znamení raka. Pevne sa verí, že úroda závisí aj od rúk roľníka a záhradníka a že jeden má v tom väčšie šťastie ako druhý.
Vrabce odoženieme od siatin, ak k semenu primiešame trochu zeme z hrobu, a potom ho zasejeme. Proti krtom niet nič lepšie ako na Veľký piatok pred východom slnka hlušiť krtince cepmi. V tom istom čase niektorí majitelia záhrad tuho mlátia do plotov kyjakmi a papekmi, aby bol úrodný rok a záhrady nenavštevovali zlodeji. A napokon húsenice sa zaháňajú tak, že sa položí medzi kapustné priesady kus dreva z umrlčej truhly.
Ocot kupovali nahnevaní
Slúžka oblieva paholka vodou, keď sa večer vracia z prvého orania. Ak ovocný strom rodí prvé ovocie, dávajú z neho ochutnať matke s mnohými deťmi, aby strom rodil ročne mnoho plodov. U octára sa gazdiná snaží byť hnevlivá, aby ocot bol ostrý. Octový súdoček sa nepoloží nikdy na stôl, aby sa ocot neskazil. Preto nedávajú ocot ani nikomu bez peňazí. Kým chlebové cesto kysne, nesmie sa izba zametať, aby sa dobrota z chleba nevymietla. Cez noc sa nesmie nechať na stole obrus ani lyžička na hrnci, lebo by voľakto v dome musel nepokojne spať.
Pozerať sa cez rúrky na pálenku nie je dobré, lebo by sa dobrota pálenky pokazila. Preto sa upchávajú kúpené nové trúbky na oboch koncoch zrebami ľanu z kúdele.
Prijaté slúžky sa ponáhľajú, len čo vstúpia do domu nového zamestnávateľa, pozrieť predovšetkým do pekárnice (pekárenskej pece). Chránia sa ísť prvú nedeľu do kostola, aby si v novej službe navykli. Vystríhajú sa nastúpiť do služby v stredu alebo v piatok, lebo by im to mohlo priniesť nešťastie.
Pušný prach ako liek
Hoci v mestách boli fyzikusi, neskoršie lekári, aj tam, nielen na vidieku sa liečili metódami a prostriedkami, ktoré sa dedili z pokolenia na pokolenie. V 18. a začiatkom 19. storočia bola najčastejšou chorobou Slovákov v Uhorsku horúčka a miestne ochorenia podľa lokalít. V Košiciach to bolo tzv. košické prasiatko (Porcelus Cassoviensis), čo bolo stvrdnutie sleziny. Na Spiši bolo spišské prasiatko (Zpiseferkel). Pri horúčke sa mal vypiť nápoj zmiešaný v novom hrnci z vína, piva, pálenky, oleja, soli, kyslého mlieka, pušného prachu, kukuričnej múky, koriandrového gáfru. Tieto ingrediencie sa museli kúpiť každá jednotlivo a za 1 groš a vypiť na jeden dúšok. Pri bolení zubov sa prikladali na ne rozotrené 2-3-4 strúčky cesnaku zmiešané s pušným prachom alebo plieseň z brezy, ktorú predtým museli podržať nad vriacim octom. Pri veľkej bolesti vyšpárať zuby klincom z umrlčej truhly. Pri kolikách mal chorý piť ráno a večer aloe a rebarboru v pálenke, alebo výťažok zo šafranu, či žuvať rascu. Pri vypadávaní vlasov si umývali hlavu odvarom z ovsenej slamy a octu alebo octom, prevareným s olejom, obidvoje v druhej fáze mesiaca. Na lekára sa obrátili iba v mimoriadne vážnych prípadoch.
SOŇA MAKAROVÁ
Autor: Baran
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
