Úspešný výstup na strechu Afriky oslávil dvadsaťročnou slivovicou
Pri hľadaní vhodného cieľa cesty niektorého z Košičanov sme sa do dnešného vydania snažili vybrať taký, ktorý by mal niečo spoločné so zimou. Teda ak nie priamo s "bielymi" Vianocami či Silvestrom, tak aspoň s poriadnou nádielkou snehu. Bol to ťažký oriešok, lebo počas spomínaných sviatkov sa väčšina z nás snaží byť doma, s rodinami. Napokon nám jeden tip vyšiel. Nesúvisel síce s Vianocami ani vítaním Nového roka, no aspoň sneh v ňom trochu "účinkuje". Pôjde o spomienky Košičana Viktora Jablockého na jeho výstup na najvyšší vrch Afriky - Kilimandžáro.
Kilimandžáro sa nachádza v severovýchodnej Tanzánii neďaleko hraníc s Keňou. Radí sa medzi vyhasnuté sopky a je jednou z najmohutnejších na svete. Jej pôdorys zaberá okolo 25 km štvorcových a najvyšší bod je vo výške 5640 metrov. Vrcholový kráter Kilimandžára, známy ako Kibo, má priemer vyše dva kilometre. Najvyšším bodom je Uhuru, ktorý je zároveň najvyšším vrcholom Afriky.
Expedíciu, ktorej sa Viktor zúčastnil na začiatku roku 2005, tvorilo šesť Slovákov a štyria Česi. Do Afriky sa presunuli lietadlom spoločnosti British Airways, do ktorého nastúpili v Londýne. Po medzipristátí v hlavnom meste Ugandy - Kampale, ležiacom na brehoch Viktóriinho jazera, pokračovali do hlavného mesta Tanzánie - Dar Es Salamu.
"Na letisku nás okrem obvyklých colných formalít skontrolovali, či sme boli očkovaní proti žltej zimnici," spomína Viktor. "Je to veľmi nebezpečná a smrteľná choroba a v Tanzánii je toto očkovanie pre turistov povinné. Keďže vo východnej Afrike si treba dávať pozor aj na rozšírenú maláriu, zásobili sme sa aj rôznymi tabletkami. Odporúčili nám aj tabletky na dezinfekciu vody, ktorá je v týchto končinách závadná a na priame použitie nebezpečená. Možno aj preto, že sme ich dôsledne používali, sme počas pobytu nezaznamenali jediný zdravotný problém."
Keď Čecho-Slováci vyšli pred budovu letiska, okamžite boli mokrí ako myši. Na sebe totiž mali oblečené ešte niektoré zimné veci z domova. Preto sa priamo na ulici prezlieklai do krťasov a tričiek. Vysokú teplotu znásobovala takmer stopercentná vlhkosť vzduchu, keďže Dar Es Salam leží pri brehoch Indického oceána. Prvú noc na africkej pevnine prežívali dosť dramaticky. Bola taká horúčava, že nemohli zaspať a väčšinu času vraj trávil pod sprchami. Spoločnosť im robili šváby, vyliezajúce z každej možnej diery.
"Na druhý deň sme sa autobusom vybrali na sever. Cieľom boli Usambarské hory, ktoré tvoria 2000 metrov vysoký predel medzi Indickým oceánom a vnútrozemím. Niekoľkodňovým pobytom v horách sme sa chceli aklimatizovať na náš hlavný cieľ, zdolať Kilimandžáro. Problém výstupu na najvyšší vrch Afriky totiž nespočíva v jeho obtiažnosti, ale v rýchlosti postupu. Keďže sa musia povinne najímať sprievodcovia a nosiči, neoplatí sa ho veľmi naťahovať. Každý deň výstupu stojí okolo 120 dolárov na osobu. Preto sme si nemohli dovoliť žiadne zaváhanie, chorobu alebo nevoľnosť."
Usambarské hory sa tiahnú v smere sever - juh v dĺžke približne 100 km a šírke 40 km. Ich reliéf sa podobá našim Nízkym Tatrám. No s tým rozdielom, že usambarské sú porastené hustým pralesom. Niektoré jeho časti sú doteraz neprebádané a údajne tam žijú kmene, ktoré videli bieleho človeka po prvý raz iba v posledných rokoch. V strede Usambarských hôr leží mestečko Lushoto, ktoré je správnym centrom oblasti. Tu sa "naši" turisti ubytovali v hoteli. Lushoto zveľadili najmä anglickí koloniálni páni Tanganiky, ktorí si tam stávali rekreačné sídla. Teraz sú z niektorých viac či menej luxusné hotely. Neďaleko Lushota je postavené aj letné sídlo súčasného prezidenta Tanzánie.
Aby sa Európania aklimatizovali a zvykli na africký vzduch vo vyšších nadmorských výškach, strávili štyri dni pobytom a túrami v týchto horách. Jednoducho si vyložili na plecia všetok priviant a vyrazili do neznáma. Podvečer si rozložili svoje žlté i modré stany a ráno sa nadchýnali krajinou. Z okraja náhornej plošiny mali nádherné výhľady. Dovideli až na samotnú strechu Afriky - vrchol Kilimandžára, ktorý bol vzdušnou čiarou vzdialený 250 km.
"Ľudia v pralese žijú aj na začiatku 21.storočia primitívnym spôsobom v hlinených chatrčiach," spomína Viktor na oblasti, kam civilizácia preniká len veľmi pomaly. "Videli sme napríklad, ako si zakladajú nové políčka. Najprv podpália kus pralesa. Poškodené a suché stromy potom spracujú na kúrenie alebo iné domáce potreby. Napokon zhorenisko vyklčujú a zorú. Obyvatelia chatrčí sú však napriek určitej zaostalosti veľmi čistotní. Vždy, keď sme prechádzali cez nejakú bystrinu, našli sme v nej ženy prať prádlo, ktoré potom povievalo na šnúrach napnutých medzi stromami. Snažil som sa vypátrať, aký prací prášok používajú, no zistil som, že ani poriadne nevedia, čo to je. Používali iba mydlo, ktoré malo k tomu, aké poznáme u nás, veľmi ďaleko. Najmä vôňou..."
Z Lushota sa expedícia vydala na sever ku Kilimandžáru. Využila na to dopravu, ktorá v Tanzánii funguje na zaujímavom princípe. Každý autobus, mikrobus či taxík má tzv. nadháňačov, ktorí majú za úlohu zohnať dostatok cestujúcich. Až je vozidlo plné, vodič naštartuje a vyráža. Cestovné poriadky neexistujú. "Keď sme vnikli do tajov dopravy, čas odchodu sme si vyberali podľa obsadenia vozidla. Ak sme sa niekam ponáhľali, vošli sme do plného autobusu. Ak sme sa neponáhľali a chceli sedieť, sadli sme do prázdneho a čakali sme, až sa naplní. Viac ako pol hodiny to však nikdy netrvalo."
Po 270 km cesty na sever sa Viktor s partiou dostali do Marangu - horského strediska rozloženého pod svahmi Kilimandžára. Nasledujúci deň využili na zháňanie sprievodcu a piatich nosičov. Napokon si najali aj kuchára. Celý tento tím ich mal sprevádzať až do posledného výškového tábora vo výške 4750 metrov. "Cestou do hotela sme sa dali zlákať miestnym umelcom, ktorý nás zaviedol do svojej chatrče. Usadil nás na posteľ a začal nám ukazovať obrazy lepené z rôznych druhov listov a kôry. Úspešne sme odolali jeho snahe niečo nám predať, ale aj tak sme si od neho odniesli pamiatku. Bolo to niekoľko blších uštipnutí."
Ráno turisti nasadli do dvoch dodávok, ktoré ich odviezli k bráne Národného parku Kilimandžáro do výšky 1970 metrov. Bránu strážia vojaci so samopalmi. Po kontrole povolení sa všetci dostali dnu do parku. Sprievodca, kuchár i nosicči si vyložili balíky s materiálom na hlavy a cesta k vrcholu sa začala. Mimochodom, Národný park Kilimandžáro bol vyhlásený v roku 1977. Údajne preto, aby sa inkasovaniu za povolenie na výstup na vrchol Afriky dal akýsi punc oficiálnosti. "Prvý deň cesty patril stúpaniu pralesom. Z dlhočizných stromov viseli lišajníky ako nejaké obrie fúzy a na zemi zas rástli paprade, dvakrát také vysoké, ako my. Na lianách sme sem-tam zazreli hompáľať sa zvedavú opicu. Voľným tempom sme sa dostali až k chate Mandara, ktorá je vo výške 2727 metrov. V nej sme strávili noc a zavčas rána sme sa opäť vydali na cestu."
Akonáhle dosiahli výšku 3000 m, prales zmizol ako mávnutím čarovného prútika a vystriedala ho kosodrevina a lúky s množstvom kvetov. Po prvý raz všetci turisti videli najzaujímavejší endemit flóry Kilimandžára, ktorý sa vyskytuje len vo výške od 3000 do 4000 metrov. Sú to gigantické stromovité Senecio Johnstoni s mohutnými vejármi listov na vrchole hrubej stopky. U nás, najčastejšie v botaniockých záhradách, dosahujú jedince podobného druhu maximálnu výšku meter. Na úpätí Kilimandžára však neboli výnimkou 5 či 6-metrové rastliny. Večer všetci zakotvili v chate Horombo vo výške 3780 metrov.
"Tretí deň výstupu nás zaviedol na horský hrebeň. Po jeho prechode sme sa ocitili v údolí tvorenom tmavočervenou sopečnou horninou bez vegetácie. Po ľavej strane sme mali hlavný masív Kilimandžára - Uhuru a po pravej strane jeho druhý nižší vrchol Mawenzi. Ten dosahuje výšku 5151 metrov. Na chate Kibo vo výške 4750 metrov, kam sme dorazili podvečer, je už poriadna zima. Nad nami sa čnela do výšky vyše jedného kilometra obrovská hmota skál, piesku, lávy a ľadu - hlavný vrchol Kilimandžára."
Pomerne rýchly postup expedície sa začal odrážať na zdravotnom stave niektorých jej členov. Najmä Európania pociťovali príznaky horskej choroby. Preto sa rozhodli nečakať až do rána, ale k vrcholu vyrazili už krátko po polnoci. "Nosiči už s nami nešli, zostali v poslednom tábore v chate Kibo. Pri výstupe sa nám kráčalo ťažko, sutina na strmom svahu sa kĺzala pod nohami. Smiali sme sa, že kvôli tme aspoň nevidíme, čo nás čaká."
Na hranu obrovského krátera tzv. Gilmans Point vo výške 5685 metrov vystúpil Viktor s partiou približne o 5. hodine ráno. Fúkal silný vietor a mráz mohol dosahovať okolo mínus 5 °C. "Naši českí priatelia tvrdili, že odtiaľ kedysi ich cestovatelia Hanzelka so Zikmundom zostúpili na dno krátera. Nás však čakalo ešte okolo 200 výškových metrov výstupu. Prejsť dva kilometre nám trvalo skoro dve hodiny. Na najvyššom bode afrického kontinentu sme sa ocitili až okolo siedmej."
Viktora i priateľov prekvapilo, že vrchol Kilimandžára nebol pokrytý snehom ani ľadom. Bol kamenistý, dokonca rozoznali niekoľko chodníkov. "Bol to nezabudnuteľný zážitok. Celú Afriku sme mali pod sebou. Severnú časť zakrývali mraky, na juh bolo aj napriek oparu vidieť trochu viac. Na nejaké veľké nadchýnanie sa nebol čas. Rýchlo sme sa pofotili, jednotlivo i v skupinkách a nasledoval návrat. Aby sme vyhrali preteky s horskou chorobou, jediným liekom bol rýchly zostup čo najnižšie. Preto sme sa zastavili až na chate Horombo vo výške 3780 metrov. Tam sme si mohli dovoliť aj menšiu oslavu víťazstva nad vrcholom Kilimandžára. Dali sme si po kalíšku slivovice, ktorú mal jeden z Čechov zakopanú 20 rokov v záhrade.
Nasledujúci deň Viktor s partiou zostúpili až do Marangu, odkiaľ pokračovali do 100 km vzdialeného mesta Arusha. Je tam medzinárodné letisko, kam môžu záujemcovia o rýchly výstup na vrchol Kilimandžára priletieť a potom odletieť preč. Na tomto mieste sa skupinka Čecho-Slovákov s Afrikou rozlúčila. Nasadli na lietadlo a po medzipristátí v Aténach ukončili let domov v Prahe. Česi už boli relatívne doma, Slovákov ešte čakal presun vlakom na východ...
Róbert BEJDA
Autor: Baran
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
