Fitlopta spadla do orchestriska, nohavice praskli v rozkroku...
Nehody a náhody sa stávajú. Občas spôsobia nepríjemnosti, ale niekedy sú aj dobrým zdrojom zábavy. Svoje o tom vedia aj herci - tí z košickej činohry a opery nám porozprávali o tom, aké všelijaké nechcené situácie im dokáže náhoda pripraviť na javisku a či sa z nich dá vybŕdnuť bez trapasu...
Sólistka opery Táňa Paľovčíková si najprv spomenula na to, ako sa v Predanej neveste vzbúrila fit lopta. "V podstate to bola situácia, ktorá sa dala očakávať a bolo len otázkou času, kedy sa čosi podobné na javisku stane. Pani režisérka sa totiž rozhodla, že chce, aby Vašek sedel v istých častiach inscenácie na fitlopte a pohupoval sa na nej. Tá lopta bola na javisku aj inokedy a raz som ju mala hodiť kolegovi. Tomu sa však nepodarilo obrovskú loptu zachytiť, odrazila sa od neho a skončila v orchestrisku."
Samozrejme, že jej v tej chvíli nebolo všetko jedno a zľakla sa. Veď taká veľká lopta by mohla pri páde narobiť poriadnu šarapatu - viete si predstaviť, že by dopadla medzi sláčikárov? "Našťastie však dopadla na miesto, kde nikto nebol, takže sa nikomu nič nestalo. My na javisku sme sa len dívali za ňou, no každý z nás vedel, že musí spievať ďalej, nech by sa dialo čokoľvek. Z orchestrišťa ju potom vyniesli preč, na javisko nám ju už radšej nevrátili..."
Nielen rekvizity vedia narobiť šarapatu. Pri verejnej generálke pred premiérou Verdiho opery Maškarný bál prišliapol tenor T. Paľovčíkovej šaty. "Ono sa to stáva pravidelne, že nám muži šliapu po dlhých šatách či vlečkách. Lenže tentoraz som sa zrejme veľmi mykla a za následok to malo to, že sa mi úplne roztrhli šaty. Odtrhla sa mi celá sukňa, ešte že som pod ňou mala spodničku, takže diváci nič nevideli," spomína so smiechom.
Jedna vec je, keď vás časť kostýmu sklame, iná vec, keď na ňu zabudnete. "Bolo to len teraz začiatkom decembra, keď som spievala vo Veselej vdove. Počas prestávky som sa prezliekala, ale aj popri tom telefonovala. Voľajako som sa pozabudla a už hlásili, že máme vyjsť na scénu. Tak som rýchlo vybehla a až keď som sa postavila ku kolegom spevákom, uvedomila som si, že som bosá. Našťastie som mala ešte dostatok času na to, aby som vbehla do šatne, obula sa a stihla sa vrátiť na javisko," dodala s úsmevom.
Spadla plachta
Keď sa povie náhoda na javisku, Jaroslavovi Dvorskému sa vybaví opera Bohéma a jej záverečná časť. Tragickosť záveru opery je podčiarknutá tým, že v posledných sekundách spadne plachta, ktorá inak visí nad účinkujúcimi a prikryje všetkých okrem dvoch hlavných postáv. V jeden večer však plachta začala padať oveľa skôr... "Ja som bol ešte pod ňou, keď sa pomaly začala zosúvať. Najprv som si neuvedomil, čo sa deje, len som vnímal, že na mňa čosi padá. Musel som sa spod tej plachty vyhrabať, veď som mal ešte spievať," spomína J. Dvorský. "Ešte šťastie, že jeden kolega sa zachoval duchaprítomne, ostal pod tou plachtou a rukou zahasil sviečku na stole. Inak by sa bola chytila. Bolo ťažké vtedy dospievať a nejako zachrániť tragickosť záveru opery."
Nie len rekvizity či súčasti scény ho občas na javisku potrápia. Naposledy ho sklamal kostým. "Bolo to v Ostrave v opere Carmen. V istej chvíli som si mal kľaknúť k Michaele, keď som zrazu začul poriadne rupnutie. Nohavice mi praskli v rozkroku. Boli čierne a mne z nich začalo vykúkať biele spodné prádlo. Divákom to samozrejme neuniklo a ja som sa cítil príšerne. Navyše som vôbec nemohol z javiska odísť a dobrých dvadsať minút som ešte musel odspievať v prasknutých gatiach..." Hneď ako to bolo možné, utekal do šatne, kde už na neho čakala garderobiérka s navlečenou ihlou. "Rozkročil som sa a ona nohavice zašila rovno na mne, aby som mohol o pár minút znovu vyjsť na javisko. Keď som túto operu šiel hrať znovu, najprv som si v šatni vyskúšal, či nohavice držia poriadne pohromade," dodal so smiechom.
Fúzatá princezná
Operná speváčka Lucia Knoteková zažila svoju prvú ´zástavu srdca´ na javisku v predstavení Don Pasquale. "V poslednej scéne sa mi podarilo vynechať asi jeden a pol strany notového zápisu s recitatívom. Keď som po niekoľkých sekundách ticha tretí krát zopakovala tú istú vetu, kolegovia sa na mňa začali usmievať s výrazom - no, čo z toho bude?"
Lucia si spomenula aj na to, ako v Kocúrovi v čižmách sa ako princezná Miranda bozkáva s mlynárom Jankom. "Opreli sme si o seba líca a keďže kolega Peťo Berger mal bradu a fúzy iba nalíčené, odišla som z javiska ako fúzatá a bradatá princezná. Náhody sa však stávajú aj pri skúškach. Súčasťou môjho kostýmu Papageny v Čarovnej plaute je aj plášť, cez ktorý nič nevidím. Ale skutočne nič. V ňom mám prísť odzadu k Papagenovi a chytiť ho za zadok. Raz na skúške mi chcel ešte na poslednú chvíľu čosi povedať, otočil sa ku mne tvárou, ja som to samozrejme nevedela, tak som ho chytila... Skončilo to všeobecným veselím na javisku."
Počas júnových predstavení v opere Slúžka paňou si herci vyskúšali, aké to je hrať v príšerných horúčavách a s niekoľkými vrstvami kostýmov. "Spotili sme sa tak, že nám doslova kvapkal pot z nosov. Boli to predstavenia pre školy a keďže mladým ľuďom nič neunikne, jeden chlapec sediaci v prvom rade sa ma nahlas počas môjho spievania opýtal - Moja, nechceš vreckovku?," dodala Lucia.
Podpálili scénu
Herečke Alene Ďuráňovej sa prvá nehoda na javisku prihodila ešte počas absolventského predstavenia na konzervatóriu. "Jedna zo štyroch fakieľ, ktoré boli na javisku, podpálila scénu. Rýchlo tam ktosi vybehol s vedrom vody," spomenula si. Ďalší zážitok z javiska, ktorý je tiež nehodou, sa jej stal počas predstavenia Bližšie od teba. "S Dankou Košickou sme tam tlačili dopredu po móle až k prvému radu divákov vozík, na ktorom sedela Bea Drotárová. Lenže - na konci móla sme nemali žiadnu dosku, ktorá by nás zastavila a vozík sa nám začal kĺzať. Takže sme chúďatko Beu aj s vozíkom vykydli do prvého radu divákov. Ešte šťastie, že sa nikomu nič nestalo! Lenže my dve s Dankou - namiesto toho, aby sme ratovali kolegyňu, sme sa začali príšerne smiať a neboli sme schopné ničoho rozumného... Diváci z toho mali samozrejme veľký zážitok, veď sa nestáva často, že sa herec rozpleští na divákov... Od vtedy sme si však dávali väčší pozor a na koniec móla sme nechali pribiť veľkú dosku, aby sa to už nezopakovalo."
Raz Alenu zradil aj kostým. V Popoluške mala totiž len 20 sekúnd na to, aby sa z chudobnej dievčiny stala princeznou. "V zákulisí ma prezliekali štyri ženy, no aj tak, keď som vybehla na javisko, zistila som, že mi zozadu vyletela blúzka, ktorú som mala na sebe ešte ako Popoluška. Spadla predo mňa a ja som v tej chvíli nevedela, čo robiť. Nakoniec som k nej nejakým tanečným krokom pricupkala, schytila ju a hodila do zákulisia, ale celé mi to pripadalo veľmi trápne a vyviedlo ma to z rovnováhy," dodala.
Všetko naopak
Kto pozná Róberta Šudíka vie, že ak ten začne v pamäti loviť zábavné historky, o zábavu je postarané. "Ak sa povie vzbura rekvizít a kostýmov, tak mi napadá jedna konkrétna situácia. Kolega Ivo Krúpa hral v Moliérovej hre člena gardy. Mal na hlave čierny klobúk s obrovským perom vzadu, pásku cez oko a kord. Lenže sa akosi zarozprával v šatni a keď bolo treba vybehnúť na javisko, len narýchlo pobral svoje veci. Tak sa pred nami ukázal s klobúkom naopak, takže mu pero viselo dopredu a aj pásku mal naopak - bielym navrch."
Okrem toho si zabudol aj kord, čo bol problém, lebo sa ním mal hneď aj začať oháňať. "Takže sa vrhol na prvého zbrojnoša, ktorého zbadal, že mu jeho zbraň vezme. Lenže ten sa bránil a nechcel mu kord dať. Vedel totiž, že ho nemá naozajstný ale len pre parádu a že je kratučký. Lenže Ivan mu ho vytrhol a nakoniec sa oháňal pár centimetrovým kordíkom," prezradil so smiechom. Čo však v takej situácii? Dá sa vôbec ubrániť smiechu? "Nedá. Vtedy prichádza na rad takzvané chrbtové herectvo, kedy sa otočíme divákom chrbtom a smejeme sa."
Občas môžu rekvizity pomôcť, ako napríklad vtedy, keď herec vie, že bude na javisku čítať list. Jeho text sa tým pádom nemusí učiť naspamäť. "Lenže - to je zradné. Môže sa totiž pokojne stať, že zrazu vám ktosi prinesie prázdny hárok papiera. Vtedy si buď vymýšľam, alebo sa uchýlim k tomu, že ten hárok podám kolegovi a poviem - prečítaj mi to ty!"
Kolegovia na javisku môžu byť oporou, ak niečo zabudnete. Najviac sa na nich spolieha ten herec, ktorý je v takzvanom rýchlom záskoku. "Vtedy sa snažia všetci ostatní kolegovia tomu, kto je v hre nový, pomáhať. Raz v rozprávke Stratil sa hlásnik Cibuľa sa mi však stalo, že boli naraz štyri rýchle záskoky a v jednej chvíli sme práve my štyria ostali na javisku. Vedel som, že vtedy máme vyťahovať zo studne hlásnika Cibuľu, aby sme však neostali na javisku len my štyria, ale aj ktosi, kto tú hru pozná. Zbehol som teda do zákulisia a privliekol so sebou prvého, kto mi padol pod ruku. Bol to mladý kolega, ktorý sa dosť vzpieral, ale ja som ho nepustil. Až potom, keď nám pomáhal lanom vyťahovať hlásnika Cibuľu, som prišiel na to, že je to ten Cibuľa..."
To však ešte nebolo všetko, lebo vzápätí mal R. Šudík, ktorý hral vodníka, spievať pesničku. "Spustil som čosi o rybičkách. Potom som si mal kvoknúť za také šášorie. Lenže hneď ako som tak urobil, to šášorie celé spadlo predo mňa a ja som v tej divnej polohe vyzeral, ako keby som vykonával veľkú potrebu. Nemyslím, že rodičom v hľadisku sa to páčilo," dodal so smiechom.
Neudržal sukňu
Nepredpokladaná situácia, ktorá sa stane na javisku, dokáže herca vyviesť z rovnováhy, ale aj poriadne rozosmiať. Danka Košická si spomenula na jednu takú, ktorá sa jej prihodila, ešte kým účinkovala v Spišskom divadle. "Mali sme tam jednu kolegyňu, volali sme ju pani Bežka a bola to už dosť stará herečka. V jednej hre hrala moju mamu, sedeli sme spolu pri stole a ona sa nad čímsi veľmi rozčuľovala. Ako tak kričala, zrazu jej vypadla zubná protéza. Lenže ju to ani na okamih nevyviedlo z miery, zohla sa, zdvihla protézu, utrela ju do zástery, vložila do úst a ďalej pokračovala, ako keby sa nič nestalo. Mne bolo v tej chvíli veľmi ťažko znovu sa skoncentrovať," prezradila.
Kým sa čosi také stane v komédii, je to predsa len jednoduchšie, lebo smejúci sa herci sú predsa len prirodzenejší ako v dráme či tragédii... "Ja som navyše ten typ, ktorého je veľmi ľahko rozosmiať a keď sa už začnem smiať, tak mi ťažko prestať. Veľmi dobre o tom vie kolega Miško Soltész, ktorý má záľubu ma rozosmievať a keď je divákom chrbtom a vidím ho len ja, tak na mňa robí opičky alebo mi ukazuje kadejaké gestá..."
S Mišom Soltészom sa jej spája aj ďalšia príhoda z javiska. V hre Krásavica z Leenane sa v závere naťahuje s Mišom o kutáč. "Zrazu som si uvedomila, že mi padá sukňa, ktorá drží len na jednom gombíku a nedá sa zapnúť späť. Tak som si nejako sukňu vykrútila pod pazuchu a snažila som sa celú tú situáciu akosi ustáť, čo bolo dosť zložité. Ak by mi sukňa spadla, bolo by to komické a pokazilo by to celý záver hry. Našťastie sa mi akosi podarilo si sukňu podržať," uzavrela spomienky košických hercov.
Dáša KIRAĽVARGOVÁ
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
