Niekedy sa pošťastí jedna líška inokedy skolia deväť štetináčov
V blízkom či vzdialenejšom okolí Košíc žije v lesoch niekoľko druhov divej zveri. Na potulkách prírodou možno stretnúť jelene, srncov, diviaky či líšky. O väčšinu z nich sa starajú členovia poľovníckych združení. Ich náplňou práce však nie je len stavanie krmelcov, prikrmovanie či vakcinovanie proti chorobám, ale aj udržiavanie optimálnych stavov. Z času na čas sa vyberú do lesa s puškou na pleci aj preto, aby ulovili nejakú trofej. Na jednej takej poľovačke som s nimi bol v nedeľu aj ja. Organizovalo ju Združenie vlastníkov poľovných pozemkov sv. Hubert v obci Janík pri Moldave nad Bodvou.
Hoci december dovtedy vystriedal všetko od dažďa po metelicu, víkendovej akcii doprial ideálne počasie. Polojasné, slabý vietor a teplotu stupeň či dva pod nulou. Zraz bol priamo v obci Janík, kde prebehol aj slávnostný nástup. Zúčastnili sa ho všetci strelci, honci aj psovodi so psami. Poľovný hospodár im oznámil, že strieľať sa bude na tzv. škodnú a diviačiu zver, konkrétne na prasatá a lanštiaky.
"Mladé diviaky sa rodia na prelome februára a marca. Až do budúceho apríla sa takéto mláďa označuje za prasa. Lanštiaky sú tie, čo sa narodili vlani. Teda sú o rok staršie, ako prasatá," vysvetlil mi košický advokát JUDr. Tibor Pelegrin, ktorý ma na poľovačku "svojho" združenia pozval ako diváka. "Odlíšiť prasatá a lanštiaky od dospelých prasníc a kancov sa dá už na prvý pohľad. Tie mladé vážia 30, rsp. do 70 kíl. Dospelé matky nad 100 a samce aj cez 200 kíl." Za škodnú sa považujú sojky, straky a najmä líšky. Tie sa môžu strieľať celý rok, lebo sú premnožené a mnohé prenášajú choroby, hlavne besnotu.
Tentoraz sa úvod poľovačky zaobišiel bez policajtov, no obvykle si ju nenechajú ujsť. Každá sa totiž dopredu ohlasuje príslušnému lesnému úradu a polícii. Tá má vo zvyku na začiatku, v priebehu alebo na konci akcie skontrolovať, či poľovníci nie sú pod vplyvom alkoholu a majú v poriadku všetky potrebné dokumenty. Hlavne zbrojný preukaz a doklady od zbraní.
Lovu zdar!
Po slávnostnom nástupe a zaželaní "Lovu zdar!" sa približne 30 mužov rozdelilo na tri skupiny. Jednu tvorili honci so psovodmi, druhú a tretiu strelci. Každá zo skupín mala svojho vedúceho, T. Pelegrin dostal na starosť polovicu strelcov a mňa. Všetci sme nasadli do áut, väčšinou terénnych, a každá skupina sa odviezla k tej časti lesa, ktorá bola najbližšie ich určenému miestu. K nemu sa potom presunula peši. Každá poľovačka má svoju stratégiu a táto nebola výnimkou. Podľa pokynov sa mali strelci rozostaviť na jednej strane lesa, tvarovaného do otvoreného písmena V. Z opačnej strany sa priamo oproti nimi mali pohnúť honci. Ich úlohou bolo krikom a za pomoci psov vyduriť zver z ležovísk a nahnať ju na mušky pripravených pušiek...
"Aby sme zver prilákali a udržali na určenom mieste, pred dvoma dňami sme ju boli prikŕmiť," prezradil mi T. Pelegrin počas presunu autom. "Neďaleko ich ležovísk sme vysypali siláž, vrecia so suchým chlebom, buchtami a kamennou soľou. Zver ju potrebuje, lebo jej dodáva dôležité minerálne látky." Viac povedať nestihol. Po vystúpení z auta už bolo treba zachovať ticho. Nachádzali sme sa blízko lesa, ktorý bolo treba "obkľúčiť" a každé zbytočné slovo mohlo zveri naznačiť, že v blízkosti sú ľudia. A to, ako sa mohli diviaky neskôr presvedčiť, neveští nič dobrého...
"Moju" skupinu tvorilo asi tucet strelcov. T. Pelegrin ich viedol vari dva metre širokým lesným chodníkom. Po pravej ruke sme kráčali popri lese, ktorým o chvíľu naženú honci diviačiu zver. Po ľavej sme míňali les, ktorý už patril do Maďarska. Kráčali sme teda presne po štátnej hranici. Už bolo treba zachovať úplné ticho. Vedúci skupiny iba každých asi 100 metrov poklepal po pleci jednému zo strelcov, čím mu naznačil, že tu je jeho "flek". Zároveň si naposledy ťuknutím do klobúka navzájom zaželali "Lovu zdar". Skupinka pokračovala ďalej, až kým sa všetci nerozostavili. T. Pelegrin a ja sme boli poslední a napojili sme sa na posledného z druhej skupiny, ktorá sa rozostavovala z opačnej strany. Les bol teda z jednej strany po celej svojej dĺžke "obkľúčený" a honci sa mohli pohnúť.
Kým sa tak stalo, môj spoločník si zapálil cigaretu. Mala dve úlohy. Upokojiť ho a zistiť, odkiaľ fúka vietor. Bol severný, čo nám vyhovovalo, lebo zver nás nemohla zacítiť. Po chvíli za v diaľke ozvali honci. Hejáá, hejáá, nieslo sa po vetre. Občas bolo počuť aj brechot psov. "To je dobre. Psi brešú vtedy, keď zavetria či zbadajú zver," šeptal T. Pelegrin. Zrejme to bola pravda, lebo odrazu zaznel v diaľke výstrel. Po chvíli druhý a neskôr aj tretí...
Môj spoločník mal uši a hlavne oči v pozore. Striedavo sa obzeral raz vľavo, potom vpravo alebo sa snažil preniknúť pohľadom do húštiny pred sebou. Podobne sa správali i jeho dvaja susedia po stranách. Aj na ich pozornosti a rýchlej reakcii totiž závisel úspech poľovačky. Ak by sa niekde vynorili diviaky, v zlomkoch sekúnd by sa bolo treba rozhodnúť, ktorý je na odstrel vhodný a ktorý nie. Potom zamieriť a podľa možností dobre trafiť. Postrelený diviak, ak prebehne do Maďarska, je stratený. Naspäť sa nevráti a ísť hľadať ho sa nesmie, rsp. je to komplikované.
Približne po pol hodine už bolo honcov v lese pred nami počuť celkom zreteľne. Diviaka sme teda nevideli a obaja s T. Pelegrinom sme pochopili, že táto časť poľovačky je pre nás "stratená". Postupne k nám po chodníku prichádzali strelci z druhej skupiny a spolu sme sa vracali na začiatok lesa. Tam sa všetci zišli a nastal čas na bilancovanie. "Honci najprv jedno stádo tlačili pred sebou, no potom sa zvrtlo späť. Druhé stádo prerazilo cez strelcov do Maďarska," vysvetlil mi T. Pelegrin dôvod, prečo sa nepodarilo skoliť ani jediného štetináča. "Diviaky sú prešibané. Ak sa im niečo nezdá, ale aj z ničoho nič sa zvrtnú a zmenia smer." Na otázku, prečo nejdeme za nimi, odpovedal: "To sa nerobí. Aj zveri treba dať šancu..."
Štetináče ušli
Naprázdno však poľovníci z lesa neodišli. Väčšina výstrelov šla vedľa, no jeden projektil svoj cieľ našiel. Krásne huňatú a pestro sfarbenú líšku. Brok ju zasiahol do boku a už to, chuderka, nerozchodila... Úspešným strelcom bol Vojtech Takács, ktorý ju trafil zo 60 metrov. Ako mi neskôr prezradil, líšku dá stiahnuť z kože a keďže ich má doma plno, venuje ju kamarátovi.
Po chvíli, ktorú poľovníci využili na výmenu názorov a krátke občerstvenie, sa všetci presunuli na nové stanovištia. Opäť sa všetky tri skupiny rozdelili a podobne ako ráno "obkľúčili" inú časť lesa. Aj tentoraz T. Pelegrin rozostavil svojich strelcov popri hranici. Každých 100 metrov zostal stáť jeden. Úlohu mali uľahčenú, lebo les bol redší a tým viditeľnosť väčšia.
Po chvíli čakania sa v diaľke opäť ozvalo hejáá, hejáá. Uplynulo pár minút a priamo pred nami sa lesom mihla srna. Môj spoločník ju sledoval pohľadom, ale flinta ostala naklonená hlavňou k zemi. Srna pripomínala diviaka iba počtom nôh, takže ani náhodný omylný výstrel nepripadal do úvahy. O pár minút však T. Pelegrin zalícil. Muškou čosi sledoval medzi stromami a ja som až po pár sekundách rozoznal líšku. Vybehla z lesa na chodník asi 40 metrov od nás. T. Pelegrin zalícil a opatrne, aby neohrozil suseda, vypálil. Hoci zaznel ohlušujúci výstrel, líška ho zrejme nepočula, lebo nezastala, ale vbehla do "maďarského" lesa. Strelc si ju viac nevšímal a ďalej sledoval les pred sebou. Ja som však neodolal. Ak mohla k južným susedom bez dokladov líška, prečo by som tam s dokladmi nemohol ja? No hoci som prečesal asi 20 metrový pás, nenašiel som po líške ani chlp...
Aj keď zaznelo niekoľko výstrelov, diviakom sa opäť podarilo prežiť bez straty štetinky. Postupne sa strelci spojili s honcami a všetci spolu sa presunuli k poľovníckej chate. Na programe bol tzv. slávnostný výrad. Z ihličnatých vetvičiek sa urobila malá ohrádka, do ktorej sa položila líška. Všetci účastníci poľovačky nastúpili a poľovný hospodár povedal niekoľko viet. Poďakoval sa korektné správanie, poblahoželal jedinému úspešnému strelcovi a poľovačku ukončil. Zároveň všetkých pozval na malé pohostenie, ktorého hlavným chodom bol poľovnícky guláš. "Sú v ňom štyri druhy mäsa," prezradil mi T. Pelegrin ako jeden z dvojice kuchárov. "Z diviaka, jeleňa, srnca a muflóna. Varili sme ho včera večer a chutný je možno aj preto, lebo ako inšpirácia poslúžila jedna či dve fľaše vína..."
Prehováral prasnicu
Počas konzumácie gulášu, zriedeného tu i tam nejakým kalíškom páleného, nastal čas na poľovnícke historky. Jednu mi vyrozprával samotný T. Pelegrin, ktorý je poľovníkom už 15 rokov. Za ten čas okrem troch kapitálnych jeleňov zložil vyše 50 kusov srnčej zveri, okolo 80 líšok a vyše 100 kusov diviačej zveri. Naposledy zažil krušné chvíle práve na poľovačke na diviaky.
"Bolo to v auguste, okolo pol desiatej večer, keď som sa vracal z posedu. Kráčal som popri lese po traktorom vyjazdenom páse v obilí. Vtom som zbadal v jednej koľajnici malé pásikavé prasiatko. Urobil som chybu, že som mu špičkou topánky pomohol späť do obilia. Zakvičalo a v tej chvíli sa pšenica okolo začal hmýriť. Asi sedem metrov predo mnou sa objavila fučiaca prasnica. Strhol som pušku z pleca, namieril na ňu a začal ju prehovárať, aby šla preč, lebo ju zastrelím. Kým ona stála a fučala, jedným okom som videl, ako okolo mňa skáču z obilia do lesa ďalšie prasiatka i lanštiaky. Nemohol som na nich strieľať, lebo stále som mieril na tú prasnicu. Keď celé stádo zmizlo v lese, otočila sa a pokojne zmizla za ostatnými. Srdce mi v tej chvíli bilo ako zvon..."
Po skonzumovaní gulášu sa poľovníci postupne porozchádzali. Do Košíc som sa vrátil aj ja s T. Pelegrinom. "Dnes sme šťastie nemali, ale pred dvoma týždňami som bol na podobnej poľovačke v Mokranciach. Zložili sme štyroch diviakov a tri líšky," zaspomínal si môj nedeľný spoločník. "Ešte úspešnejší sme boli vlani tu v Janíku, keď sa nám podarilo naraz uloviť až deväť diviakov. Pravda, vtedy nás bolo až 50 poľovníkov. Traja - štyria je málo. Čím je strelcov viac, tým lepšie, lebo vedia hustejšie obkolesiť určený priestor. "
Nuž, tentoraz mala zver šťastie. Mňa trochu mrzelo, že som nevidel žiadneho štetináča, no Košičan Marián Hlaváč, ktorý bol na poľovačke ako hosť, si z toho ťažkú hlavu nerobil. "Mňa teší a mám pôžitok hlavne z toho, keď sa môžem o zver starať. Prikrmovať ju, stavať krmelce a sledovať, ako sa jej darí. Strieľanie je to posledné, čo ma zaujíma..."
Róbert BEJDA
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
