Kedysi sa chodilo na nákupy s prúteným košíkom. Dnes z taškou z PVC
Funt teľacieho mäsa stál štyri grajciare, surová hovädzia koža 11 rynskych zlatiek
Pred Vianocami je obvyklé, že podľa možností peňaženky nakupujeme darčeky a potraviny. Tak to bolo aj v minulosti, samozrejme za oveľa skromnejších podmienok.
Pred 245 rokmi, v roku 1762, bolo v našom meste len 32 obchodníkov, ale aj počet obyvateľov bol pod 4 000. Na jedného obchodníka teda pripadalo 125 obyvateľov.
Na konci 19. storočia, podľa sčítania ľudu, sa až 1 058 osôb zaoberalo obchocom (rok 1891). Z nich 25 boli podomoví obchodníci, 31 agenti, jednatelia, či dohadzovači. Skutočných predavačov či obchodníkov bola tisícka. Desiati sa zaoberali múkou, 13 predajom odevov, taktiež desiati handlovali s vínom, ôsmi s knihami a 90 ich ponúkalo zmiešaný tovar. Vtedy najväčší obrat mali obchodníci s koreninami a s koloniálnym tovarom. Mesto malo vtedy už 28 884 obyvateľov. Na jedného človeka zaoberajúcim sa obchodom pripadalo vyše 27 obyvateľov.
Z konca 18. storočia sú k dispozícii ceny niektorých produktov. 17. januára 1792, čiže pred 215 rokmi bola v Košiciach stanovená sadzba produktov, ktorá platila v župách Abovskej, Turnianskej, Boršodskej, Spišskej, Šaríšskej a Zemplínskej.
1 funt (0,56 kg) teľacieho mäsa stál 4 grajciare. To isté množstvo jahňacieho mäsa sa pohybovalo, medzi 3-4 grajciarmi. Funt ovčieho, či kozieho mäsa sa predával za 2,5 grajciarov. Funt čerstvého bračového predávali za 6 grajciarov. To isté množstvo suchej solenej slaniny malo stáť až 18 grajciarov. Surová solená slanina bola o dačo lacnejšia. Kupujúci utratil za ňu 15 grajciarov. Jeden pár kurčiat stál 10 grajciarov. Na dedine sa mal predávať o grajciar lacnejšie. Pár sliepok sa ohodnotil na 18. Jeden pár kapúňov stál 24, na dedine 21 grajciarov. Moriak stál až 54. Osem vajec na jar a v lete sa malo predávať za 3 grajciare. Na jeseň a v zime sa za tú istú cenu malo predávať len šesť vajec. Na dedine boli stanovené zase nižšie ceny, nakoľko sa za vyššie uvedenú cenu dalo kúpiť 10, respektíve 8 vajec. 1 holba (3/4 litra) rôznych druhov masla sa predávala za 18 až 27 grajciarov.
Ak porovnáme ceny, zistíme, že tieto relácie dnes už neplatia. Za 18 vajec ste mohli dostať pár sliepok, alebo holbu masla. Prípadne viac ako funt kozieho mäsa.
Prepočítávať tieto ceny na dnešné meny nemá zmyseľ. Skladba výdavkov bola celkom iná ako dnes, štruktúra domáceho rozpočtu diametrálne odlišná, neporovnateľná s vtedajšou dobou, nehovoriac o nárokoch a zvyklostiach. Dnes nemusíme kupovať sviečky, či olej na svietenie, vtedy neexistovali výdavky za plyn, či eletrinu...
Vyššie stanovené ceny platili v kráľovských mestách a mestečkách, taktiež v obciach, ktoré ležali pri vojenských cestách. Tu však hovädzie sa malo predávať o jeden grajciar lacnejšie.
Aj kože a kožušiny mali stanovenú cenu. Jeden pár najväčšej surovej hovädzej kože stál rovno 11 rynskych zlatiek. Najväčšia koža kravy zas 8. Pár ovčej kože vhodnej na spracovanie kožušníkom 1,08 zlatiek. Pár veľkej konskej kože 2,16...
Keby dnes sa nejakým zázrakom na Hlavnej ulici objavili obchody s vtedajším sortimentom, či tovarom, asi by ste ťažko nakupovali. Zorientovať sa by bolo tiež ťažké. Dnes sú už celkom iné požiadavky a možnosti. Ale naše prastaré matky chodili ešte do týchto obchodov s pletenými košikmi a nie s taškami z umelej hmoty. Oni by si dnes neporadili s ponúkaným tovarom. Síce tak kupujúci ako aj obchodníci vždy existovali a aj budú, ale ponuka sa bude vždy meniť. Stála bude len zmena.
Staré košické Vianoce
Kedysi na Štedrý večer predmestia Košíc obchádzali koledníci. Piati-šiesti sa spolčili, prezliekli sa a idúc od domu k domu, spievali vianočné koledy. Nakoniec "starý bača" domácich zabával žartovnými, ba pikantnými veršovankami. Keď sa mu jazyk veľmi "pošmykol", ostatní sa pustili do neho a začali ho mlátiť. Údery dopadali na jeho driek, ktorý mal hojne vystlaný slamou. Starý komik sa samozrejme bránil obrovskou patykou.
Iná zábavná figura, stále hladný a predovšetkým smädný honelník Jakub, pozdravil domácich nasledovne:
Adjon Isten jó estéket!
A kemencén kalácsot érzek.
Semmi jó sem történt máma;
Megölte bénát a sánta,
A vak ezt jól látta, tudta,
A néma volt, ki besúgta.
Üres zacskóját lerúgta
És eldugta
Pucérnak a nadrágjába.
V slovenskom preklade:
Daj Bože večer dobrý!
Cítim koláč na peci.
Dnes nič dobré sa nestalo;
Zabil kuľhavec chromého,
Slepec to videl dobre a znal,
Nemý bol ten, čo ho udal.
Odkopol mu mešec prázdny
A schoval ho
Do gatí holého.
Po skončení žartov a vianočných piesní, domáci dobre pohostili "pastierov" a oni odchádzali s mnohými darčekami. Takto o tom písal v monografii o Košiciach a Abaujskej stolici vydanej v roku 1896 spisovateľ a úradník Árpád Sárosi (1864-1930), ktorý jeden čas zastával aj funkciu náčelníka polície v Košiciach.
Na konci kapitoly ukončil túto tému nasledovne:
Cigáni ešte aj dnes chodia okolo okien predmestských domov a za sprevádzania huslí mektajúcim hlasom spievajú históriu Betlehemu, z tohto pôžitku sa dotyčný obyvateľ môže vymaniť za cenu niekoľkých halierov.
Košice z pohľadu tureckého cestovateľa Evliya Čeelebiho, ktorý ho navštívil v polovici 17. storočia
Chcel upútať pozornosť čitateľov, alebo inšpirovať sultánove vojsko?
Evliya Čelebi, turecký cestovateľ opísal jedno mesto, ktorého meno dopredu neprezradím. Navštívil ho v roku 1661 a pomerne podrobne opísal, čo videl. Skúste uhádnuť, o ktoré mesto sa jedná.
Cestovateľ píše: Jeho hrad je tak znamenitý, že panovníci ho vždy chceli získať. Obývajú ho Sedmohradčania, Maďari, Nemci, Hornozemci a Kuruci. Rájovia (sedliaci) sú Rumuni a Karulovia. Hrad sa rozprestiera na kraji hradného brala, ako pevnosť Jágru, ale je od neho trojnásobne väčší. Má osem silných vrát. Je tak obložený delami, že sa podobá na "tŕnistého jazveca". V hrade je 4000 kamenných palácov a iných domov a sú vymaľované podobne ako čínske domy. Všetky strechy sú obložené bielym cínom, či olovom. Pod bránami je mnoho vojenského výstroja, lebo obyvatelia sa veľmi boja Poliakov a Čechov.
Predmestie je mimo hradu, smerom na juh. Sú tu vyššie a nižšie domy. Aj predmestie má štvorcový tvar ako hrad. Toto mesto je tak veľké, že sa dá obísť len za dve hodiny. Medzi kresťanmi takéto mesto, ktoré pozerá na východ, ešte jedno nenájdete. Má 1060 pekných obchodov, kde je možné ochutnať vynikajúce jedlá a nakúpiť rôzne tkaniny, ktoré predávajú nádherné dievčatá. Má 14 hostincov, medzi nimi sa jeden volá Gábor bán, ktorý vyzerá ako hrad. V meste sú tri kúpele, ktoré nemajú kupoly a sú vykurovane kachľami.
Všetky hlavné ulice mesta sú vyložené bielym mramorom, takže sa blištia. Keď je blato, s pod kopca vyvierajúcu rieku odvedú do mesta, majitelia domov s metlami očistia ulice a voda bahno zmyje. Takže tieto sú tak čisté, že ak by vyliali na ulicu med, dal by sa zlízať. Podľa tvrdenia lekárov, v tomto meste nikdy nie je mor, lebo ten pochádza zo špiny. Hady, jašterice, škorpióny, myši, bociany, kane a iné obdobné škodlivé a jedovaté zvieratá v meste neexistujú. V žiadnej krajine nevidieť takúto výzdobu a čistotu, ako v tejto države. Voda a vzduch je príjemný, ľud je krásny. Pozorovateľa tento pohľad celkom omámi.
Okolo mesta zo štyroch strán na štyri hodiny cesty sú vinice a záhrady. Tak hovoria, že sa tu zdaňuje 50.000 viníc. V každej z nich je letohrádok s vežou. V zahradách je nespočetné množstvo vodných nádrží a zdobia ich vodotrysky.
Dúfam, že ste hneď uhádli, že ide o Košice v druhej polovici 17. storočia. Čelebi takto opísal naše mesto vo svojom 10-zväzkovom diele Seyahatname (Kniha ciest). Precestoval Síriu, Malú Áziu, Egypt, Balkán, Nemecko a Rusko, aj severské štáty. Poznatky a skúsenosti z ciest sú významným prameňom historických, geografických a kultúrne-historických údajov z tohto obodobia. Poznatky z Uhorska opísal v 6. a 7. zväzku. Zdržiaval sa tu medzi rokmi 1660-66. Pútavo popisuje turecko-uhorské boje, život v krajine i mestá. Do Košíc prišiel v roku 1661, o dva roky neskôr sa zúčastnil dobývania Nových Zámkov. V roku 1665 prešiel cez Prešporok, Nitru, Šurany a Nové Zámky.
Čelebi sa vlastným menom volal Mehmed Zilli ben Derviš Mehmed. (Ben znamená v turečtine syn.) Narodil sa v urodzenej rodine. Jeho otec Derviš Mehmed Zilli bol cechovým majstrom zlatníkov. Dokonca sprevádzal sultána Sulejmána pri jeho výbojoch v Uhorsku.
Čelebiho si sultán Murád IV. všimol pre jeho krásny hlas. Dosadil ho do dôležitých postov. Cestoval ako sultánov oficiálny posol.
Podľa Čelebyho bolo v Košiciach 70 kostolov. Bánov kostol, teda Dóm sv. Alžbety videl nasledovne: Na jeho výzdobu majstri spotrebovali sedem lád čistého zlata, zvnútra i zvonka je obložený farebným mramorom, každý výklenok má emailový obklad a obložili ho zlatom. Steny, kupoly, obloky a kamenné stĺpy sú vyzdobené, resp. obložené bielym, čiernym a červeným drevom na spôsob indickej perlete. Pri ďaľšej výzdobe sa okrem zlata použil jemenský rubín, topas, granát a obdobné drahokamy. Niektoré brány majú výzdobu, či sôšky z čistého striebra. Niekoľko tisíc lustrov a lámp je vyrobených z čistého zlata. Obložené sú drahokamami. Dóm vyzerá tak ako kostol zmŕtvychvstania v Jeruzaléme. Aj kazateľnica je zo striebra a zlata. Oproti nej stojí organ, ktorý dal postaviť kráľ Gabriel Bethlen.
Spomedzi skvostov výplodom fantázie autora spomeňme zlatom obloženú sochu Messiáša a Merjem (Panny Márie), v lone so svätým Isom (Ježišom), ktorý pije materinské mlieko a na každého sa usmieva. Sochy vyzerajú, ako keby boli živé. V hlave sôch sú ozubené kolesá, obdobné hodinovým, takže oči sôch sa otáčajú v smere hodinových ručičiek, pritom sa pohybujú aj ruky a uši. Nechty sú tiež zdobené. Na krku majú zavesené od všetkých kresťanských kráľov darované perleťové ružence, vyrezávané postavy a talizmany. Obe sochy jedným slovom majú hodnotu desiatich Egyptov...
V kostole slúži zhruba 3.000 kňazov, mníchov a sluhov, ktorý podľa predpisu pália aloe a ámbru. Okolo tohto veľkého kostola zo štyroch strán je kamenná dlažba vyložená tyrkisom, jáspisom, jemenským rubínom a rôznôfarebným mramorom. Okolo kostola je mnoho vodotryskov a žľabov a v predsieni veľa ovocných stromov. Je tam zvlášty viničný lub, na ktorom dozrieva tisíc rôznofarebných druhov strapcov hrozna, ale čo je ešte zvláštnejšie, v jednej dávke hrozna sa nachádza 22 rôznych druhov jadierok, ktoré majú odlišné farby. Je to zvláštne dielo Hospodina. Okolo viniča je tristo pozlátených kláštorných komôr, kde v každom sú patriarchovia a kňazi. Každý z nich drží pôst, pričom je jednu datľu, jednu mandľu a vypijú k tomu findžu (hrnček) mlieka.
Ale to nie je všetko! Nasledujúca inštitúcia by sa zišla aj dnes. Čelebi píše: V meste Košice existuje taká nemocnica, do ktorej ak nemocný vojde, tam ožije, lebo v kláštore sú takí šikovní lekári, ktorí zdokonalili vedu z obdobia Eflatuna, teda Platóna.
Vianoce v Košiciach opísal Čelebi následovne: V jeden deň, keď som si práve obzeral kláštor, dozvedel som sa, že sa bude oslavovať deň narodenia Isu (Ježiša, ktorého si Turci ctia ako proroka). V ten deň sa každý pustil do prípravy. V meste počas troch dní a nocí sa zišlo desať krát desaťtisíc ľudí a Dóm aj okolie mesta bolo plné ľudí, ktorí mali na hlave klobúky a okolo drieku opasok.
V krátkosti si teraz pripomeňme, aká bola skutočnosť. Na konci 17. storočia mali Košice 520 domov a 3 700 obyvateľov. Obhospodarovaných viníc bolo 67, zanedbaných 117. Mali sme štyri kostoly, ak počítame aj kaplnku sv. Michala. Ostatné boli v dezolátnom stave a nepoužívali sa. V Košiciach v tom období boli traja-štyria luteránski, jeden kalvínsky kazateľ a asi 15-20 katolíckych kňazov, či mníchov. Okolo Dómu namiesto viniča, stromov a komôrok mníchov, bol cintorín. Nehovoriac o tom, že v ňom sa vtedy konali evanjelicke bohoslužby.
Naskytne sa otázka, prečo Čelebi neskutočne a fantasticky opísal naše mesto a jeho budovy? Odpovede môžu byť dve. Buď chcel čitateľov pobaviť a za každú cenu upútať ich pozornosť, alebo chcel takýmto spôsobom nabádať vojsko sultána, aby obsadilo toto výnimočné mesto, kde z lupu každý zbohatne, veď bude rozprávkovo veľký.
Evliya Čelebi, obdarený nevšednou fantáziou, zomrel pravdepodobne pred 325 rokmi, teda v r. 1682.
Z. Balassa
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
