Keď stratili svojich najbližších, anjel im zoslal nového "otecka"
Počuli ste niekedy o niečom takom, aby sa človek sám od seba rozhodol starať o úplne cudzie deti? Nie o malé, z detského domova, také životné príbehy sa udejú. Ale o súrodencov, z ktorých jeden navštevuje základnú a druhý strednú školu. Taká výnimka sa stala sa a dokonca v našom meste. Ešte neskutočnejšie je to, že hoci rakovina zvykne ľudí od seba oddeliť, ich spojila. Svoju nezastupiteľnú úlohu má v tomto príbehu fond podporujúci rodiny s onkologicky chorým členom - Dobrý anjel. Hlavne však pán František a súrodenci Zuzka a František, ktorí sa po prvýkrát stretli v detskom tábore v Zlatej Idke a... A dnes tvoria nevšednú rodinu, o ktorej vám chceme porozprávať.
Veľkú úlohu v živote tejto trojice zohráva podľa ich slov Pán Boh. On riadi život každého z nás. Inak by sa toto všetko neodohralo tak, ako sa to stalo, a oni by sa pred piatimi rokmi neboli spoznali. "František, tak ho familiárne voláme, v tábore spolu s ďalšími robil oddielového vedúceho - animátora. Hoci nie je naším rovesníkom, veď je to dospelý človek, lekár, duchom sa usiluje byť v našom veku, chápať naše zmýšľanie, konanie, túžby, preto tá familiárnosť v oslovení," rozhovoril sa Ferko. "Spoločne pre nás s ďalšími vymýšľal hry, súťaže, zábavu. Všetci boli milí, ústretoví, priam sme cítili, že nás majú radi. Vôbec sme netušili, ako bude kontakt s Františkom pokračovať..."
Tragédia striedala tragédiu
Dva mesiace pred spomínaným táborom Zuzke a Ferkovi zomrela mamka. Po jej smrti, z ktorej sa deti ešte nemali čas spamätať a ani slzy na lícach im poriadne neuschli, ich kroky znovu viedli na cintorín. V prvý prázdninový mesiac im totiž umrela aj prababička, s ktorou žili v jednom dome. Akoby toho nešťastia nebolo dosť, o mesiac neskôr ich mozgová príhoda pripravila aj o ocka.
"Z najbližšej rodiny nám ostala iba babka. Vzala si nás pod svoje krídla veriac´, že tragédií bolo v rodine dosť a že aspoň ona sa dočká našej dospelosti," pokračovala Zuzka v opise neuveriteľných rodinných tragédií. Babka, ktorá sa usilovala súrodencom nahradiť oboch rodičov, sa o nich starala štyri roky. Popritom takmer dva roky hrdinsky bojovala s rakovinou. Osud chcel, aby sa ako pacientka dostala k pánovi Františkovi, jednému z lekárov, ktorí jej zdravotný stav dobre poznali. Napriek tomu, že podstúpila operáciu a absolvovala rádioterapiu a chemoterapiu, necítila sa dobre. Ochorenie postupovalo ďalej, jej stav sa zhoršoval, začali sa objavovať komplikácie, ktoré sa mohli zvládnuť iba ďalšou operáciou.
"Babka do poslednej chvíle robila takmer všetko sama, i keď bola stále slabšia. Posledný mesiac, a najmä posledné dni, sa jej zdravotný stav výrazne zhoršoval," popisoval situáciu pán František. Večer predtým ako sa mala dostať na operačnú sálu, zašiel k nim na návštevu. V tú noc prišlo babke tak zle, že ju do nemocnice museli odviezť skôr, ako bolo naplánované. Operácie sa nedočkala, ešte tej noci v nemocnici zomrela...
"Rodinu Zuzky a Ferka som spoznal prakticky po smrti ich mamky," pokračoval pán František v spomienkach. "S ockom som sa stretol iba párkrát. Keď zomrel, bol som jedným z tých, ktorí v tom čase prejavili rodine pomoc. Detí sa, ako sme spomenuli, ujala ich stará mama, takže ja som sa s nimi istý čas stretával menej a menej." Znovu sa zišli, keď babka ochorela a začala onkologickú liečbu. "Vtedy sme sa vídali častejšie, lebo som s ňou dosť podrobne rozoberal jej zdravotný stav. Rozprávali sme sa aj o tom, čo bude s deťmi, keby ostali samé... Viem, že sa veľmi chcela dožiť dňa, keď budú samostatné. Hoci ma nikdy priamo nepožiadala, aby som sa, keby došlo k najhoršiemu, o deti postaral, dal som je sľub pomoci. Podobne ako na smrteľnej posteli ich ockovi."
Krátko predtým ako babka zomrela, bol pán František pre Zuzku a Ferka súdom ustanovený za majetkového opatrovníka. Neskôr sa stal ich poručníkom. A je na nich veľmi hrdý. Zuzka je ôsmačka a zatiaľ má v škole samé jednotky. Už chápe, že len keď bude mať dobrý prospech, otvárajú sa jej v živote rôzne možnosti. Napríklad i na prácu s deťmi, ktoré má veľmi rada. "Možno sa im raz budem venovať v škôlke alebo v škole. Rozhodnutá ešte nie som, ale niekde tým smerom by som sa chcela uberať," vážne, takmer "dospelácky" potvrdila Zuzka. S väčšinou predmetov, dokonca ani s matematikou, problémy nemá. Vari len jazyky jej nejdú celkom tak, ako by si sama predstavovala. Keď má voľno, rada hrá futbal, jazdí na bicykli alebo sa s kamarátkami len tak prechádza a preberá s nimi typické "babské" témy.
"Aj by občas mohla menej ´kecať´, neodpustil si na Zuzkinu adresu poznámku brat Ferko. Dosť rýchlo sa však poopravil, že on to podotkol len tak, aby reč nestála. "O Zuzku sa báť netreba, je to rozumné dievča. Pravda, len vtedy, keď chce," uzavrel uštipačný tón, aby už vážne pokračoval v rozprávaní o sebe. "Som stredoškolák, druhák na SPŠ elektrotechnickej. Zatiaľ sa nešpecializujem na to, čomu sa budem v budúcnosti venovať. Ale asi to bude priemyselná informatika, teda programovanie. To ma celkom baví..." I doma ho človek stretne najskôr pri počítači.
"Zuzkin i Ferkov prospech je zatiaľ veľmi dobrý. Za školské výsledky som s oboma veľmi spokojný. Na to, čo všetko prežili, si myslím, že sa s realitou snažia vyrovnať. Sú to veľmi dobré deti," tvrdí pán František. "Nie dobré, ale najlepšie deti na svete. Niekomu sa moje konanie môže zdať zvláštnym. Cudzí človek a ide sa starať o neznáme deti. Je pravdou, že nepatrím do pokrvnej rodiny súrodencov. Poznáme sa však cez farnosť Kráľovnej pokoja. Keďže som bol najprv majetkovým opatrovníkom a teraz už i ich poručníkom, vážne ma musia počúvať," zažartoval pán František. A znovu zopakoval, že sú to najlepšie deti na svete. "Lepšie nepoznám. Majú veľa dobrých vlastností a v mnohom ich obdivujem. Najmä spomínané učenie. I keď bol minulý školský rok pre nich ťažký, veď babka bola stále viac a viac chorá, na ich výsledkoch v škole sa to neodrazilo. Učivo obaja výborne zvládli, dokonca aj s pochvalou triednej učiteľky a riaditeľa školy."
Podobne to bolo aj v iných veciach, ktoré podľa pána Františka museli preklenúť. "Sú silní. Takí, že to treba obdivovať. Občas sa sám seba pýtam, či som im ja aspoň takým dobrým náhradným otcom ako oni mne deťmi." Zuzka, ako pokračoval v opise, sa rada a úprimne smeje. Je tiež veľmi poslušná. Ferko je zase v dobrom slova zmysle tvrdohlavý, takže, ak chce niečo dosiahnuť, dokáže sa do veci "zahryznúť." Obdivuhodná je aj jeho usilovnosť.
A ako sú súrodenci spokojní s pánom Františkom? Vraj nadmieru, lebo je to dobrý a spoľahlivý človek, ktorý zlú vlastnosť asi ani nemá. Dokonca ani kričať vraj nevie a krik ani neuznáva, lebo ten nie je cestou riešenia vecí. Oveľa viac sa dá dosiahnuť trpezlivosťou a vysvetľovaním.
"Určitou výhodou v mojom postavení náhradného otca je to, že sám nemám vlastnú rodinu, a tak som bez dlhého uvažovania mohol dať slovo, že sa o dve úžasné deti postarám. Som si vedomý, že je to záväzok, ale nie som naň sám. Stojí pri nás veľa ľudí. Od mojich najbližších, cez rodinu detí, našich priateľov a známych až po tých neznámych, ktorí sú nám nápomocní. Naozaj v tom nie som osamotený, to skôr z množstva dobrých ľudí len vyčnievam, pretože som s deťmi v priamom kontakte, kým ostatní sú skôr v pozadí," priznal náhradný otec.
Jedným zo silných podporovateľov tejto dnes nekaždodennej rodiny je aj fond Dobrý anjel, ktorý aj teraz, i keď už doma nemajú onkologicky chorého pacienta, súrodencom finančne a materiálne pomáha. "Dobrý anjel sa spojil s touto rodinou krátko predtým, ako zomrela babka, ktorá stihla prevziať iba jedinú finančnú podporu. Hoci o jej smrti vo vedení Dobrého anjela vedia, fond veľkodušne pomáha aj teraz, takmer rok od toho, čo sa odobrala na druhý svet. Za to mu patrí úprimná vďaka. Okolo nás je vôbec veľa dobrých duší. Tie, ktoré vidíme, aj také, ktoré sú neviditeľné, ale sú s nami," netají pán František, ktorý je veriaci, a tak verí v dobro, lásku a porozumenie medzi ľuďmi. I v to, že dobro sa má len dobrom odplatiť.
"To, čo Ferko pre nás urobil a robí, je nezabudnuteľné. Je to naozaj na celý život. Keď raz budem mať vlastnú rodinu, vždy sa k nemu budem vracať," prehlásil Ferko. Podľa Zuzky je konanie ich poručníka čosi, čo sa slovami nedá popísať. "Keď budem dospelá a s vlastnou rodinou zaklopem na jeho dvere, moja návšteva nebude ani štipkou z tej radosti, ktorú máme my z toho, že sa o nás stará. Aby sme nemuseli ísť niekam inam alebo sa dostať za bránu detského domova. Za to mu budem celý život vďačná."
I keď všetci vedia, že raz príde čas dospelosti a možno aj rozlúčky, podľa pána Františka v súčasnosti je dôležité a prvoradé to, aby deti úspešne skončili školu. "Do budúcnosti, ktorú vnímam, že potrvá možno ešte desať rokov, kým sa aj Zuzka postaví na vlastné nohy, by som si veľmi prial, aby držali spolu. Udržiavali kontakty so svojimi pokrvnými rodinami a tiež, aby sa už ako dospelí snažili pomáhať tým, ktorí budú pomoc potrebovať." Zuzka a Ferko, ako pokračoval pán František, z ľudí, ktorých tu doteraz mali, každého mali len na krátky čas, na chvíľku. "Tak to bolo s rodičmi, s prababkou, babkou, tak to bude aj so mnou. Koho tu však majú stále, to je Pán Boh. A ešte anjeli, čo nad nimi držia ochrannú ruku a ktorých majú tieto deti hneď niekoľko," dodal pán František.
Jeho slová za príbehom Ferka a Zuzky neboli bodkou. Zuzka sa ešte vrátila k propagačnému materiálu Dobrého anjela. V ňom je napísané, že práve ich osud je zo všetkých tým najsmutnejším príbehom. "Myslím si, že podobne ako my, žije mnoho detí," povedala. "Hoci je pravdou, že sme prežili veľa tragického, prinieslo nám to i nemálo dobrého. Ja som sa napríklad viac priblížila k Pánu Bohu a spoznala veľmi veľa dobrých ľudí. Bolesť stále je, veď sme stratili mamku, ocka, prababku, aj babku, ale už sa s tým, práve vďaka tomu, že na svete žije veľa ľudí s dobrým srdcom, postupne vyrovnávam. Už skoro ani neplačem, keďže viem, že naši drahí sú aj teraz s nami. A že raz príde deň, kedy sa s nimi stretnem. To nám všetkých pomáha naplno a krásne žiť."
Alžbeta LINHARDOVÁ
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
