Vianoce si zorganizuje tak, aby ju nestáli priveľa námahy

Dátum narodenia: 15. júl 1934

Znamenie: Rak

Miesto narodenia: Bratislava

Ukončené vzdelanie: VŠMU

Rodinný stav: vydatá

Relax: čítanie

Výber z televíznej a filmovej tvorby:

1953 V piatok trinásteho

1955 Štvorylka

1956 Čert nespí

1958 Statočný zlodej

1959 Kapitán Dabač

1960 Na pochode sa vždy nespieva

1973 Srdce na lane

1976 Červené víno

1976 Pozor, ide Jozefína!

1977 Kamarátka Šuška

1977 Rača, láska moja

1982 Predčasné leto

1984 Kouzelníkův návrat

1984 Loktibrada

1987 Ženský zákon

1989 Volná noha

1991 Mastný hrniec

1992 Najdúch

1994 V erbu lvice

1995 Chichôtka

1996 Suzanne

Herečka s veľkým H, ktorá za svoju prácu dostala už nejedno ocenenie. Najmilším jej ale zrejme môže byť to, že diváci ju majú veľmi radi a stále patrí medzi najobľúbenejšie slovenské herečky. Do Košíc zavítala Eva Krížiková začiatkom decembra s kolegami zo SND, aby tunajším divákom ponúkli predstavenie Popol a vášeň. Skôr než vyšla na javisko, sme sa porozprávali o tom, prečo miluje svoju prácu a prečo ju to stále ťahá do divadla. Neobišli sme ani Vianoce, ktorých atmosféru si vždy rada vychutnáva...

Divadelné javisko vníma E. Krížiková ako iný priestor, iný svet. "Každá hra prináša nové situácie, nové okolnosti. Milujem svoju prácu a preto zotrvávam v divadle. Hovorí sa predsa, že herci odchádzajú z divadla nohami dopredu... Aj staršie herečky je predsa na javisku treba, aj keď už nehrám toľko veľa, ako kedysi," prezradila E. Krížiková.

Divadlo jednoducho miluje, stále po ňom túžila. Už v mladosti vedela, že chce nejakým spôsobom oslovovať divákov. Najprv to však vyzeralo, že by z nej mohla byť speváčka, dokonca operná... "Mala som celkom slušný hlas, začala som súkromne chodiť na hodiny spevu. Učila ma pani profesorka, ktorá sa venovala aj školeným spevákom a tá mi povedala, že by som mohla chodiť na operu, lebo som mala veľký hlasový rozsah." Opera ako taká však E. Krížikovú až tak veľmi nelákala, navyše mnohí z jej spolužiakov šli na herectvo a aj ona to chcela vyskúšať.

Ani na škole však na spev nezanevrela. S tanečným orchestrom Elektrotechnickej vysokej školy chodili koncertovať po celom Slovensku. "Obliekla som si nejaké mamine večerné šaty, ktoré mi požičala a spievala som. Mohla som mať vtedy asi 17 rokov, veľa možností sme nemali, spievala som hlavne české pesničky. Dodnes si pamätám jednu z nich - A to okno, okno tvoje, co ti hledí do pokoje..." Spev bol pre E. Krížikovú v tom čase hlavne hobby.

Na konzervatóriu, kde študovala, zrušili odbor herectva. "Presunuli nás na ODK pri SND a tým pádom sme boli od rána do večera v divadle, už sme dostávali menšie roly. Na spev potom už akosi nebolo času. Ešte som však stihla s Lasicom a Satinským naspievať Plné vrecká peňazí." V divadle však šla z úlohy do úlohy, k tomu sa pridalo filmovanie a nakrúcanie pre televíziu nie len v Bratislave ale aj v Prahe či Košiciach. "Musela som zo spevu vycúvať, čo ma dodnes mrzí, lebo som sa ním mohla viac zaoberať. Ale všetko naraz sa robiť nedalo." Tak si aspoň občas zaspievala na javisku, keď si to vyžadovala jej rola, chodievala nahrávať do rozhlasu muzikálové rozprávky.

Šla z hry do hry

Každý herec má v svojej kariére také obdobie, kedy nevie, kde mu hlava stojí a má roboty viac než dosť. "Ja som v podstate mala také obdobie stále. Začalo to príchodom do SND a už vtedy som začala nakrúcať s Paľom Bielikom. V divadle som šla doslova z hry do hry, z postavy do postavy, v televízii som nakrúcala aj v Košiciach. Nebolo to päť ani desaťročné obdobie, trvalo aspoň tridsať rokov..." Aj keď mala práce vyše hlavy a neraz sa dostala do situácie, že naozaj nevedela, čo skôr, nikdy si nepovedala - bolo mi to treba? "Človek chce stále sám sebe ale aj divákom dokázať, že to ešte vždy vie. Nikdy mi ani len nenapadlo, že by som herectvo nechala tak. Ani v časoch, keď som toho v práci mala naozaj veľmi veľa a k tomu som ešte mala malé dieťa. Bolo to dosť ťažké obdobie, najmä čo sa týka zorganizovania si času. Ale všetko som to zvládala."

Ani sama nevie, ako sa jej darilo všetko to stíhať. "Aj dnes mám dosť povinností, no stíham všetko, čo treba. Keď má človek záujem o svoju prácu a dokáže si zorganizovať čas, tak stihne všetko. Mne moja práca prináša potešenie a práve preto som popri nej i v nej stíhala neuveriteľne veľa. Naučila som sa však jednu dôležitú vec - povinnosti v domácnosti počkajú, nič vám neujde. Musela som sa naučiť popustiť od svojho perfekcionalizmu, v ktorom som vždy lietala a lietam v ňom do teraz. Ale dnes si už poviem - ak niečo dnes nestihnem, urobím to zajtra alebo pozajtra."

Dnes ja už v situácii, v ktorej môže pokojne odmietať pracovné ponuky a nikto sa nad tým nebude veľmi zamýšľať. "Počas mojich prvých 20-tich rokov v divadle mi odmietnuť voľačo ani len nenapadlo. Vlastne nikomu z mojej generácie. Mali sme veľa práce v divadle a popri tom sme doslova lietali z jedného televízneho štúdia do druhého. Vtedy sa jednoducho odmietnutie nenosilo. Keď sa dnes herec necíti na niektorú rolu, niečo mu na nej prekáža a jednoducho si ju nechce zahrať, tak rolu vráti a nič sa nedeje. Voľakedy také čosi neexistovalo."

V divadle bolo absolútne nemysliteľné, že by herec rolu vrátil a rovnako bolo nemysliteľné, aby prijal nejakú inú ponuku, keď mal byť na javisku... "V istej dobe som dostala filmové ponuky od režiséra Zdenka Podskalského. Lenže divadlo ma odmietlo uvoľniť, nedala sa urobiť zmena... Možno ak by to vtedy bolo dopadlo inak a ja by som mohla nakrúcať, tak by sa môj život inak zvrtol. To sú nechcené náhody, je to proste tak." Občas sa človek neubráni tomu, aby sa zamyslel nad tým, čo by bolo, keby... "Samozrejme, že každý rozmýšľa sem-tam nad svojou minulosťou. Ja sama som si neraz povedala - toto a toto si mala urobiť inak, bolo by to rozumnejšie, taktickejšie, lepšie... Potom si však uvedomím, že je to pohľad prezretej múdrej ženy. Teraz som už múdrejšia, ale som presvedčená o tom, že ak by sa čas vrátil a ja by som bola v tých istých situáciách s vtedajším myslením a skúsenosťami, znovu by som urobila tie isté chyby."

Vo svojom prvom filme

nepovedala ani slovo

Aj keď sa občas obzrie dozadu, rozhodne nepatrí medzi tých, ktorí sa radi vŕtajú vo svojej minulosti. "Nerada sa vraciam. Nepozerávam svoje staré filmy, inscenácie. No, ak na niečo náhodou natrafím, tak si to chvíľku pozriem a pospomínam. Môj prvý film, ktorý som nakrútila, boli Lazy sa pohli s režisérom Paľom Bielikom. Bolo to ešte počas školy. V tom filme nepoviem ani slovo. Potom mi už dal aj hovorené postavy, ale raz mi zo žartu povedal, že najlepšia herečka som vtedy, keď nič nehovorím," prezradila so smiechom.

Tak ako nepotrebuje pozerať svoje staré filmy, nepotrebuje ani listovať si v starých článkoch či rozhovoroch. "Nikdy som si neodložila ani jednu kritiku - či už zlú alebo dobrú. Nerobila som si nikdy žiadnu zbierku fotografií, žiadny archív. Keď odídete, aj tak si na vás nikto nespomenie. Veď kto si už dnes pamätá Evu Polákovú, Elenu Pappovú alebo Ctibora Filčíka? A akí skvelí herci to boli. Divadlo je však také - odídete a tým sa všetko končí..."

Nerada sa pozerá dozadu, radšej dopredu. Práca ju teší a preto sa poteší každej dobrej ponuke. "V určitom veku však každý zistí, že život je o niečom inom a nie len o práci. Ja rada hrám, milujem svoju prácu, no už to nepreháňam. Keď napríklad dostanem ponuku, pri ktorej mi môj organizmus povie nie, tak to rešpektujem. Nechcem tým povedať, že si vyberám, lebo zas tak veľa ponúk nie je, ale nemôžem vziať hocičo. A ani nechcem. Radšej sa budem venovať rodine." Manžel E. Krížikovej František Zvarík je totiž odkázaný na jej pomoc a potrebuje ju pri sebe viac ako kedykoľvek pred tým...

Spolu majú už dospelú dcéru a vydarenú vnučku. "Má deväť rokov, nádherne kreslí a ovláda už tri jazyky Je veľmi talentovaná. Už ako maličká bábiky neobliekala, ale kreslila pre ne oblečenie. Nekreslí ceruzkou ale rovno štetcom. Manžel hovorí, že výtvarné nadanie má po ňom a celkom iste má pravdu, lebo po mne ho rozhodne nemohla podediť," podotkla s úsmevom.

Vianočné trhy neobíde

Keď sa povedia Vianoce, ako prvé sa v mysli E. Krížikovej vynoria povinnosti v domácnosti. "Už sa vidím, ako na Štedrý deň so sekerkou a kladivkom sekám kapra. Potom budem utekať tam, potom hentam - aby bolo všetko ako má byť. Tento rok budeme s manželom sami. Bolo tomu tak aj minulý rok, ale správali sme sa, ako keby nás malo byť na Vianoce dvadsať. Takže čo sa týka príprav, budem sa snažiť ich minimalizovať. Vianoce si zorganizujem tak, aby ma nestáli priveľa námahy. Len dúfam, že mi to odhodlanie vydrží a že to nedopadne ako pred rokom," prezradila s úsmevom.

Aj keď sa bude snažiť pripraviť Vianoce tak, ako sa patrí, priznala sa nám, že piecť nebude... "Ja som síce dobrá kuchárka a viem dobre a hlavne rýchlo navariť, ale pečeniu som sa nikdy nevenovala. Jednoducho som na to nikdy nemala čas. Na to treba vziať recept, nakúpiť suroviny a potom robiť cesto, plnku, polevu... To teda nie. Ja som si vymyslela jeden koláč, v ktorom ´napackám´ všetko dohromady, potriem ho džemom a zalejem polevou. Takýto koláč upečiem, ale aby som robila vianočku? No to teda určite nie."

Najviac sa teší z toho, že počas troch vianočných dní si dopraje relax - bude si čítať a len tak oddychovať. "Veľmi sa teším aj na to, že zájdem na trhy do mesta. Mám rada tú atmosféru, ktorú so sebou prinášajú. No a ako sa poznám, tak tam nakúpim nejaké nezmysly. Už máme doma asi štyri adventné vence, no celkom iste kúpim ďalší. Vždy totiž zabudnem na to, že v hornej poličke už mám nejaké odložené, tak dokupujem. Potom vyťahujem jeden po druhom, až zistím, že ich nemám kam poukladať a že by som potrebovala pár ďalších izieb," dodala s úsmevom.

Dáša KIRAĽVARGOVÁ

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári