Keď ich núti do povinných cvikov,

povedia, že ich buzeruje

Z práce krasokorčuliarskeho trénera sa dnes žije veľmi ťažko. Nedá sa porovnať ako je honorovaná u nás, a v zahraničí. Niekoľkokrát som mala možnosť ísť trénovať vonku, získať si uznanie pri jednom, dvoch pretekároch, ale stále som si povedala, že mám doma kopu detí o ktoré sa treba postarať. Bolo mi ľúto nechať ich tak, a pobrať sa za lepším zárobkom. Pre mňa sú tie decká dôležitejšie. Nikdy som neoľutovala, že som tie ponuky odmietla.

"Najväčšiu radosť mám z toho, keď do prípravky príde nejaký drobec, ktorý nič nevie, a ty ho to naučíš. Prejdú tri mesiace, a on sa už vie hýbať na ľade." S týmto mottom prichádza deň čo deň za svojimi zverencami na nevľúdny zimný štadión na Kavečianskej ceste žena, ktorá takmer celý svoj život spojila s košickým krasokorčuľovaním. Prakticky odvtedy, čo jej Ježiško na Vianoce položil pod stromček prvé, ozajstné korčule. Hanka Tőcziková mala vtedy iba šesť rokov...

Boli to krásne časy. Keď ešte pani Zima snehom a ľadom nešetrila tak ako dnes. "Bývali sme na Juhu, na Pasteurovom námestí. Len čo udreli prvé mrazy, chlapci chodili po bytoch a zbierali od rodičov peniaze, aby sa mohlo urobiť klzisko. Každý prispel nejakou sumou, zohnala sa cisterna s vodou, a ľad bol hotový. Všetky deti sídliska sa oň celú zimu starali, upravovali ho, a mohli sa na ňom vyšantiť do sýtosti. Každý sa mohol nejako realizovať. S kamarátkami z bloku či spolužiačkami sme tam trávili väčšinu voľného času."

Vtedy boli ešte kanadky, či originálne kraso korčule veľkou vzácnosťou. "I ja som mala spočiatku tie šrubovacie. Dvoma koženými prackami sa pripínali na obyčajné bagandže, a nôž sa prichytil kľúčikom. Prirodzene, vpredu neboli žiadne zúbky. Ale hlavne, že sa na nich dobre kĺzalo."

Skôr narodení Košičania si dobre pamätajú, že rajom pre korčuliarov bol dlhé roky mestský park, alebo ak chcete sad generála Petrova. "Každú zimu tam bola obrovská ľadová plocha, ktorú ohraničovali zo snehu urobené mantinely. Vďaka osvetleniu sa tam dalo korčuľovať dlho do večera."

No Hanka začala robiť prvé pretekárske krôčky pri starej sladovni, kde vyrástol ozajstný štadión pre ľadové športy, otec Imrich ju tam prihlásil do novovzniknutého klubu TJ Lokomotíva. Všetko spískalo pár krasokorčuliarskych nadšencov, arch. V. Kovalčík, V. Komáromi, L. Starý, V. Gonda a E. Száraz. "Mojím prvým trénerom bol pán Starý, ale nik ho nevolal inak ako Laci báči. Spočiatku sme mali iba trénerov, asi to bol skôr mužský šport. Základy krasokorčuľovania sa učili počas štúdií v Budapešti, kde boli kluby už pred vojnou, tam zbierali skúsenosti. Aj na prvú exhibíciu v Košiciach prišli pretekári z Budapešti."

Pohromou bolo vstávanie

Imrich Tőczik bol športovec telom i dušou, v zime hrával hokej, v lete futbal, a popri smenách dispečera ČSAD stíhal s dcérkou i krasokorčuliarske tréningy. "Keď bol tréning ráno, museli sme vstávať už o pol piatej. Päť minút po piatej odchádzal autobus. Keď sme ho zmeškali, klusali sme pekne pešo, z domu až na štadión. Našťastie, nebolo to až tak ďaleko, takže sme tréning, ktorý sa začínal o pol šiestej, stihli. Ale s tým vstávaním boli veľké problémy. Oco musel prísť do izby niekoľkokrát, aby ma dostal z postele. Zamrnčala som - hm, že už vstávam, a obrátila som sa na druhú stranu... Napriek tomu, boli to pekné časy."

Na štadión prichádzali za tmy, trénovalo sa pri umelom osvetlení. Keď v noci nasnežilo, najskôr bolo treba odkryť z ľadu bielu perinu. "Rodičia mali podelené služby. Museli prísť skôr, aby odhrnuli sneh. Prví vzali veľký škrabák, postavili sa vedľa seba a tlačili sneh pred sebou, po nich nastúpila skupinka s metlami, a napokon tí, čo ťahali sud s vodou a umývali ľad. Vidím ich, ako keby to bolo dnes. Bolo to veľmi zábavné. Vždy sme začínali tréning povinnými cvikmi, takže rodičia najskôr vyčistili jeden veľký kruh, na ktorom sa dalo trénovať, a potom sa pustili urobiť druhý. Rada na tie časy spomínam, všetkých nás to veľmi bavilo."

Boli to časy, keď sa krasokorčuliarska abeceda ešte začínala písmenkom "p" - povinné cviky. Hanka veľmi rada kreslila na ľadové zrkadlo. "Samozrejme, musela som sa naučiť aj skákať. Začínalo sa obyčajnou kadetkou, kým ste prešli na zložitejšie skoky. Skákala som, ale musím sa priznať, skoky som nikdy nemala príliš v láske. Zato povinky som mala veľmi rada. Človek pri nich musí byť trpezlivý, precízny, treba pri tom aj premýšľať. Povinných cvikov bolo štyridsaťdva, a boli základom korčuľovania, krokov i skokov. Dnes už deťom nič nehovoria, veľmi ich neberú. Keď im na tréningu dám nejaký prvok nakresliť, vraj ich buzerujem."

Hana Tőcziková je však presvedčená, že povinné cviky krasokorčuľovaniu veľmi chýbajú. "Na tom sa zhodnú všetci tréneri, ktorí zažili tú éru. Kedysi bolo krasokorčuľovanie zamerané skôr na estetiku, kultúru pohybu. Dnes sa dáva dôraz skôr na skoky. No nový systém hodnotenia ISU už smeruje k tomu, aby to bolo naozaj krasokorčuľovanie, a nie iba skoky."

Pletené kostýmy

Na svoje prvé preteky sa už košická rodáčka nepamätá, veď je to už nejaký ten rôčik, čo prvý raz predviedla rozhodcom, čo sa na ľade naučila. "Boli to asi nejaké oddielové preteky. Klub mal totiž v tom čase veľmi veľa pretekárov, takže často sme mali súťaže na oddielovej úrovni, maximálne krajský prebor. V jednej vekovej kategórii bolo aj desať detí, spočiatku iba sólistov."

Na otcových záberoch sa predvádza v pletených kostýmoch. Dnes sa nad tým pousmejete, ale vtedy to bola veľká móda. Móda, ale aj nutnosť. "Lebo sa pretekalo na otvorených štadiónoch, a v tých pletených šatách bolo predsa len trochu teplejšie. Látky vtedy neboli také elastické ako dnes, takže pletené kostýmy mali výhodu aj v tom, že boli poddajnejšie, a lepšie sa v nich pohybovalo. Plietla mi ich mamka."

Aj otca chytilo krasokorčuľovanie za srdce, kvôli dcére sám prestal športovať. "A venoval sa krasokorčuľovaniu - a mne. Korčuľovať sa vedel, a všetko ostatné sa učil. Videl, že je nedostatok trénerov, tak sa dal na trénovanie. Úplne tomu športu prepadol. Otec ma ťahal všade." Boli spolu na majstrovstvách sveta v Prahe, aj na európskom šampionáte v Budapešti, ktorý prebiehal ešte na otvorenom klzisku, na populárnom Kiss štadióne. "Vypýtal ma na niekoľko dní zo školy, a vybrali sme tam vlakom. S ubytovaním sme nemali starosti, lebo v Prahe sme mali babičku. Otec veľmi rád fotil, neskôr aj filmoval. Všetko chcel mať na zábere, všade sa chcel pretlačiť. A väčšinou sa mu to podarilo. Kvôli dobrým záberom bol schopný preskočiť zábradlie a vyjsť rovno na ľad, až pred stupne víťazov, hoci nemal žiadnu akreditáciu. Mne len povedal - ty tu počkáš, ja sa o chvíľu vrátim." Aj vďaka jeho vynaliezavosti, ktorou prešiel usporiadateľom cez rozum, vznikli zábery, kde Hanka pózuje s Filcom, Nepelom, či ďalšími krasokorčuliarskymi legendami.

No vzorom bola pre ňu Hanka Mašková, olympijská medailistka z Grenoblu. Košická Hanka sa chcela podobať aj ďalším pretekárkam nezabudnuteľnej generácie. "Mala som prvú výkonnostnú triedu, ale úprimne musím povedať, že nejaké výraznejšie úspechy som počas pretekárskej kariéry nedosiahla."

Možno aj preto, že keď k nemu mala blízko, zaúradovalo nepríjemné zranenie. "Chystala som sa na majstrovstvá ČSSR. Bolo to deň pred odchodom. Nemali sme už tréning, ale otec vybavil, že sa ešte môžem dostať aspoň na polhodinu na štadión, po hokejistoch. Ľad nebol upravený, a keď mi korčuľa zašla do nejakej ryhy, neubránila som sa pádu. Namiesto majstrovstiev republiky, utekali sme na pohotovosť. Zlomila som si totiž ruku v zápästí. Vtedy sme ani nemali možnosť ísť na nejaké medzinárodné súťaže. Mali sme akurát družbu s Budapešťou, každý rok chodili oni k nám, aj my k nim. Vždy na konci sezóny, keď sa otváral Vidám park. Odpretekali sme, a hneď sme išli vyskúšať všakovaké atrakcie."

Otec bol prísny, ale Hanka tvrdí, že tak má byť. "Držal ma dosť nakrátko, aj brata Tomáša. Mamka nám to však kompenzovala. Pamätám sa, ako som si to od otca zlízla raz v Bratislave, keď som si z hotela na štadión priniesla namiesto jednej korčule na povinné cviky druhú, v ktorej sa jazdí voľná jazda. Líšili sa v tom, že korčule na povinné cviky mali spodný zúbok odbrúsený. Ráno, v tom zhone, som si to nevšimla. Samozrejme, otec mi poriadne vynadal, a kým sa vrátil späť, cvičila som v požičaných korčuliach." Situáciu zachránila jej dobrá, o štyri roky staršia kamarátka, Hela Blažeková.

Každý chce byť hokejistom

H. Tőcziková súťažila v prvej výkonnostnej triede do roku 1972. "Posledný rok som už chodila pomáhať trénerom do prípravky. Tak to bolo zaužívané, že všetky pretekárky prvej výkonnostnej triedy pomáhali na tréningoch prípravky. Bolo tam totiž veľa detí. Práca s nimi sa mi zapáčila natoľko, že som sa jej začala venovať naplno. Je to síce niekoľkoročná drina, kým z toho decka niečo je, ale práve z toho mám najväčšiu radosť, teším sa, keď ho môžem niečo naučiť. Mrzí ma však, že keď sa prestane dariť, chyba sa hľadá v trénerovi. Je to pekná, ale aj trochu nevďačná robota."

Trénerské ostrohy získavala pod dohľadom otca a Emanuela Miceka. "Spolu s Helou Blažekovou sme rástli pri nich ako trénerky. Oni posunuli náš klub do výkonnostnejšej sféry, už to nebol len nábor detí, ale aj výber. Tréneri si navzájom pomáhali, bola to spoločná zásluha, že celý klub išiel výkonnostne hore."

Dodo Komár, Dušan Preisinger, Táňa a Martina Michalkové, Martin Kotulič, Iveta Pavlásková... Ďalej ich Hanka nechce menovať. "Aby som niekomu neublížila, že naňho zabudnem." Tých mien, ktoré prešli jej trénerskými rukami za viac ako tridsať rokov, je už neúrekom. Ťažko povedať, či bolo viac chlapcov alebo dievčat. "Hovorí sa, že je to skôr ženský šport, ale boli obdobia, keď sme mali v oddieli viac chlapcov ako dievčat. A myslím si, že keby sme netrénovali spolu s hokejistami, mali by sme ich ešte viac." Chlapec sa však v prípravke naučí korčuľovať, a potom - šup ho na hokej. "Každý chce byť hokejistom. Mala som aj taký prípad, že by sa chlapec vrátil od hokeja ku krasokorčuľovaniu, ale spolužiaci sa mu smiali, tak zostal pri hokeji. Aj keď bol naň útly a malý. Stále vravím hokejovým trénerom - povedzte rodičom, že keď sa ich syn na hokej nehodí, aby ho poslali ku krasokorčuliarom..." smeje sa ozajstná odborníčka v ľadovom fachu.

Kedysi pracovala ako účtovníčka v Slovšporte, ale po odchode Jarmily Polákovej - Martinskej z postu vedúcej Tréningového strediska mládeže je z nej profesionálna trénerka. "Prvú výkonnostnú trénerskú triedu som získala po trojročnom diaľkovom štúdiu na bratislavskej FTVŠ. Po pani Polákovej - Martinskej som prebrala funkciu vedúcej trénerky TSM. Odvtedy robím stále tú istú robotu, iba mením zamestnávateľa."

Pozná sa s viacerými trénerskými kapacitami, ale jej vzorom je už niekoľko rokov Rus Kudrjavcev. "Pretože patrí medzi špičkových trénerov, najmä čo sa týka techniky skokov. Od neho sa dá veľa čerpať. Je to človek ktorý povie, opraví, vysvetlí, až do detailov. K úspechom priviedol napríklad Butyrskú, Sokolovovú, Kulika. Aj výborné Fínky, či Švajčiarka Maierová sú jeho robota."

Pozná kopu trénerov, pre ktorých je vrchol blaha vytŕčať sa so svojimi zverencami pred kamerou na vrcholných svetových podujatiach. Ale ona je iná. "Nevravím, že to nie je príjemné, ale nikdy som na to nebola zaťažená. Navyše, väčšinou sú to tréneri, za ktorých to podstatné urobili iní. Tí, ktorí to dieťa piplali od malička, však zostávajú v anonymite. Som rada, že aj u nás sa nájdu takí ľudia. Musím spomenúť napríklad moju kolegyňu Mirku Lipčákovú. Je to veľmi dobrá trénerka, a mňa teší, že mám pri sebe niekoho mladšieho, kto bude raz po mne v peknej práci s deťmi pokračovať."

Bohuš MATIA

Autor: Jana Kocianová v kostole

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári