Miško bol pre všetkých slniečko, ktoré odrazu zastrela čierna chmára

Manželom Danke a Petrovi Bozogáňovým z Košíc sa päť rokov po prvom synovi Petrovi narodil Miško. Chlapčiatko, ktoré sa vyvíjalo tak, ako sa má, a z ktorého mali všetci radosť. Veľký Peter bol hrdý, že majú v rodine chlapskú prevahu, malý Peter sa radoval, že sa bude mať s kým naháňať za futbalovou loptou a časom aj po dievčatách poškuľovať... A čo mama Danka? Ako každá mamina, bola šťastná. No až dovtedy, kým do ich životov nezasiahol krutý osud...

"Všetko bolo úžasné dovtedy, kým neprišlo prvé Miškove očkovanie na trojkombináciu," spomína pani Danka. "Podľa lekárov každé batoliatko naň reaguje inak. Niektoré po ňom trošku teplotuje, ďalšiemu sa vyhodia na tele vyrážky. U Miška sa spustilo po zdravotnej stránke niečo, čo sa stane u jedného z tisícky zaočkovaných. Dostavili sa epileptické záchvaty. Spočiatku sporadické, no po druhom očkovaní, v siedmich mesiacoch jeho života, ich počet výrazne pribudol. Niekedy ich mal denne aj desať."

Stále bola šanca, že by sa Miško mohol z choroby dostať. Chodiť začal, vnímal, čo sa okolo neho deje, i prvé slová vychádzali z jeho úst. Navyše, na radu lekárov sa podrobil infúznej liečbe, ktorá mu mala priniesť zmenu. Priniesla, ale k horšiemu. Prestal rozprávať. S okolím, najmä s mamou, komunikoval už len očami. Aj jeho celkový vývin sa spomalil. Ako trojročný bol mentálne na úrovni poldruharočného.

Neskrývali sa doma

"Reakcie okolia na túto zmenu? Najbližšia rodina sme ho brali takého, aký bol. Starší syn Peter na sebe nedal vedieť, ako vníma Miškov stav, lebo sa do seba dosť uzavrel. Neriešil ani to, ak sa mu náhodou deti z okolia kvôli bratovi posmievali." To skôr mama vyšla medzi deti a vysvetľovala im, že každý sme nejaký. "Doma sme si svojím spôsobom výchovu chlapcov rozdelili. Manžel, ktorý je trénerom karatistov, sa viac venoval staršiemu Peťovi. A veľmi úspešne, lebo je majstrom Slovenska, reprezentantom SR a držiteľom prvého danu. Ja som zase patrila hlavne Miškovi. Cez víkendy, ak boli voľné, sme však boli spolu. Veľa sme chodili na výlety, aj na rôzne podujatia. Kvôli synčekovi sme sa doma neskrývali. Nevideli sme dôvod," úprimne hovorí pani Danka.

Takto prešlo sedem rokov. Vtedy sa rodina rozhodla, že Miško by mal ísť do kolektívu a mama do práce, kde jej mimochodom po celý čas držali miesto. "Začal teda navštevovať jedno predškolské zariadenie. Keďže s okolím nekomunikoval, i keď nebol autistom, dosť skoro ho z pre mňa nepochopiteľného dôvodu preložili z jedného oddelenia na druhé. Tam okrem obslužnej činnosti a dozoru počas celého dňa nebola žiadna výchovná činnosť. A tak začal upadať a zabúdať aj to, čo dovtedy vedel."

Toto rodičia nemienili dopustiť, hľadali preto náhradné riešenie. Našli ho v podobe pobytu v Domove sociálnych služieb v Parku mládeže. Tam sa vďaka úžasnej starostlivosti Miško pozbieral a aj keď po milimetroch, no robil pokroky. Hoci sa obliecť alebo ísť sám na potrebu ani potom nevedel, s táckou po obed sa odvážil a aj ho za niečej pomoci priniesol k stolu. To bolo podľa mamy Danky úžasné. Tešili sa i tomu, že do zariadenia rád chodil. V kútiku duše stále verili, že snáď sa jeho stav časom zmení. I keď záchranná služba k nim kvôli epileptickým záchvatom chodievala viac ako často a lieky boli každodenným "doplnkom" Miškovej stravy.

"Prišiel prvý deň minuloročných letných prázdnin," spomína pani Danka. "Ráno sme prišli do klubu nášho občianskeho združenia Nádej. Pri odchode dostal Miško jeden z jeho pre nás pomaly bežných záchvatov. Po chvíli ho prešiel, a keďže sa nič ďalšie, čo by naznačovalo niečo hrozivé, nedialo, mierili sme domov. V aute tesne pred blokom dostal ďalší záchvat. Sused, ktorý bol blízko, mi pomáhal oživiť mu masážou a umelým dýchaním srdiečko, ale... Všetko bolo zbytočné. Miško od nás odišiel."

Bratovi dal bozk

I keď o posledných chvíľach s ním nikomu dopredu nepovedal, lebo nerozprával, podľa mamy musel niečo cítiť. Ráno, keď odchádzali z domu, šiel dať napríklad spiacemu Peťovi pusu. Občas to síce robil, no nie často. Vtedy však chcel, aj keď vedel, že ho zobudí. "Deň predtým sme zase boli na výlete. Je až neuveriteľné, ako si tam každého obzeral a rozdával úsmevy. V dobrej nálade pokračoval aj pri spiatočnej ceste domov. Stále si ma obzeral a usmieval sa. Aj som sa ho spýtala, čo sa na mňa toľko pozerá a prečo sa mi smeje. Som mu vari taká smiešna? Dnes tieto pohľady chápem. Pred dlhou cestou tunelom si chcel každého, vrátane mňa, čo najlepšie zapamätať..."

Pretože Miško zomrel na ulici, hneď, ako ho odviezli na súdnu pitvu, mala pani Danka problémy. "Muž v uniforme ma šiel obviniť, že som si zabila dieťa, lebo som vraj niečo zanedbala. Doteraz sa s touto absurdnosťou zákonov neviem vyrovnať. Dieťa, o ktoré sme sa 13 rokov starali ako najlepšie sme vedeli, mi zomrie v náručí a ... niekto je schopný zo mňa urobiť vrahyňu." O nevine pani Bozogáňovej, na základe súdnej pitvy i výpovede ošetrujúcej lekárky, rozhodol súd. Z pohľadu práva by ju už teda nič nemalo ťažiť. Lenže ťaží, lebo čosi také sa ťažko chápe i popisuje.

"Rovnako sa nedá opísať pocit, že nášho slniečka už niet. Ešte prešlo príliš málo času odvtedy, čo sme sa s ním rozlúčili, preto to veľmi, preveľmi bolí. Zlé je to najmä, keď som v byte sama. Vtedy sú momenty, kedy sa rozhnevám aj na to, čo mi predtým nevadilo. Miško mal napríklad vo zvyku nechávať aj za slnečného dňa rozsvietené všetky lampy v byte. Teraz, keď chlapi odídu preč a zabudnú hoci len jednu zasvietenú, poriadne ma, aj táto napohľad maličkosť, vytočí."

Ťažké je to aj pri klasickej otázke - prečo? Hoci sa všetci v rodine snažia pochopiť, že možno to tak malo byť, že si možno niekto tam hore povedal: ´dobre, dám vám syna, ale len na istý čas. A keď prejdete skúškou, zoberiem vám ho...´ Prišlo to však podľa nich skoro, ešte mal byť medzi nimi. Ešte im mal prinášať radosť.

"Bolí aj to, že žiaden signál pred tragédiou nebol. Miško mal záchvat ako hociktorý iný, a pritom bol jeho posledný." Ostalo po ňom prázdne miesto, lebo bol obrovským naplnením života všetkým, ktorí s ním boli a ktorí sa mu snažili dať veľa, veľa lásky. "Vieme, že čas je najlepší lekár a časom možno začne aj u nás ordinovať. Možno sa mi tiež podarí raz sa poriadne vyplakať. Odkedy zomrel, niečo sa vo mne zlomilo a hoci emócie ostali, plač akosi nejde..." Mame sa tiež ťažko pozerá na mince. Fľaša od zaváranín s vrchnáčikom a "drobáčiky" boli Miškovými najobľúbenejšími hračkami.

Blíži sa čas Vianoc. Pohody, rodinných stretnutí, obdarovania. Pod vianočným stromčekom na Miška žiadne darčeky čakať nebudú. No tanier na sviatočne prestretom stole nechýbal vlani, a nebude ani teraz. "Bol, je a bude s nami dovtedy, kým sa opäť nestretneme. I keď dnes už má svoj ´domček´, vždy má miesto i u nás, kde nám dal 13 krásnych rokov," zhodla sa rodina.

Spomienkou na najmladšieho bude 12. januára v Infinity aréne memoriál v karate. Medzi súťažiacimi má byť i Peter, ktorý sa rozhodol na žinienke bojovať aj za otca, predstavujúceho si, že na tréningy bude chodiť s oboma synmi. Ale predovšetkým za brata Miška a za jeho nesplnené sny...

Snahou Združenenia pre pomoc mentálne postihnutým ľuďom Nádej je dostať svojich členov z izolácie a skrývania sa

Komu sa "vybije batéria", s deťmi ju dobije na maximum

Najprv malo košické Združenie pre pomoc mentálne postihnutým ľuďom Nádej priestory na Komenského ulici. Tie však boli dočasné, preto im Mesto Košice ponúklo ďalšie alternatívy. Medzi nimi aj miestnosti na Čárskeho ulici, ktoré sa ich potrebám najviac hodili. Po úpravách sa stali klubovými priestormi združenia, patriaceho k Mestskej časti Sídlisko Ťahanovce.

V čase našej návštevy sa mentálne postihnuté deti i dospelí venovali zhotovovaniu drobných predmetov s vianočnom a zimnou tematikou. "Chystáme sa na Ťahanovské vianočné trhy, preto sme takí zabratí do práce. Každý chce pripraviť niečo pekné," hrdá je na prácu ich členov predsedníčka občianskeho združenia Ing. Danka Bozogáňová. (Mama, ktorej príbeh sme priniesli v prvej časti a ktorá sa naďalej snaží byť druhým nápomocná). Hoci sa mentálne poškodenie dosť odráža na motorike postihnutých, snažia sa maľovať obrázky a kamienky, vystrihovať ozdoby alebo len sedieť a počúvať rozprávanie druhých. Zaujímavosťou pritom je, že deti a rodičia sú zvlášť, každý vo svojej "partii."

Združenie má 155 členov s mentálnym postihnutím. Patria do neho aj rodičia postihnutých detí, priatelia a každý, kto má záujem v tejto oblasti pracovať a chorým pomáhať. "Mnohí z našich členov sú síce klientmi Domova sociálnych služieb v Parku mládeže a na Kmeťovej, no do klubu, chodia aj takí, čo sú len doma, s rodičmi. Okrem klasickej klubovej činnosti organizujeme aj spoločné akcie kdesi mimo. Na ne, čo nás teší, prichádzajú aj ´cezpoľní´, pre ktorých v mieste bydliska nie sú takmer žiadne možnosti realizácie. Precestujú desiatky kilometrov, len aby k nám prišli a na istý čas sa rozptýlili."

Spoločne chodievajú na predstavenia do Štátneho, ale radšej do Bábkového divadla, na koncerty, výstavy, výlety, týždenné, zväčša rekondičné pobyty alebo aspoň na predĺžené víkendy v Tatrách alebo v niektorých kúpeľoch. Takmer na žiadnej takejto akcii nesmie chýbať diskotéka. "Naše deti milujú tancovať, šantiť alebo sa predvádzať v maske na karnevale. Keby boli takéto podujatia každý týždeň, ani potom by im to nezačalo liezť na nervy." Keď je pekne, zájdu do zoologickej záhrady. Keď počasie nepraje, hrajú sa, vyšívajú alebo si pochutnávajú na tom, čo doma šikovné mamy ukuchtili a do klubu priniesli.

Snahou združenia je dostať členov z izolácie a skrývania sa za múrmi medzi bežných ľudí. Príkladom, že to ide a verejnosť ich dokáže prijať, bola minuloročná, aj tohtoročná účasť na celoslovenskom podujatí Deň krivých zrkadiel. Jeho poslaním bolo ukázať, že aj ľudia s postihnutím žijú rovnako ako ostatní, preto by ich verejnosť mala vnímať v rovných a nie v krivých zrkadlách. "Počas tohto dňa naši členovia predviedli kultúrny program, ktorý s nimi nacvičili vychovávateľky z domova sociálnych služieb. Neverili by ste, akí boli úžasní a natešení. Vlani bol tento deň v Jumbo centre, tohto roku pri Dolnej bráne na Hlavnej ulici."

Niekto sa možno spýta, či má význam s týmito deťmi pracovať, keďže výsledok sa rodí veľmi pomaly. "Moja odpoveď je, že to význam má. Obrovský. V prvom rade pre nich, ale aj pre nás, ostatných. Z týchto detí ide úžasná energia. Osobne by som odporučila, že ak sa niekomu zo zdravých, ´vybije batéria´, nech k nám príde. Tu sa určite znovu dobije na maximum."

V utorok budú mať v Historickej radnici na Hlavnej ulici ďalšie podujatie. Organizujú ho OZ Humanita pre život a Domov sociálnych služieb z Parku mládeže a Kmeťovej ulice, zastrešujú súbory Železiar a Železiarik. Výťažok pôjde spomínanému domovu sociálnych služieb. "Ako prví vystúpia naši členovia. Potom sa usadia do hľadiska a budú sledovať to, čo pre nich ostatní pripravili. Veľmi sa na túto prezentáciu tešíme. Držte nám palce. Naši členovia si to zaslúžia," hrdo dodala Ing. Danka Bozogáňová.

Alžbeta LINHARDOVÁ

Autor: Jana Kocianová v kostole

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári