Košické anály registrovali historky o bosorkách, ich praktikách, upaľovaní a iných nadprirodzených bytostiach
Manželky šarhov varili nápoje lásky, v Hornáde pod vŕbami žili vodníci
Bosorky, bosoráctvo, praktiky mágie ľudí zaujímali odpradávna a aj dnes majú svojich zástancov. Praktiky spojené s týmito predstavami existovali už tisícročia a prežívajú dodnes. Dostali sa do mýtov, predstav a fantázie celého ľudstva, a ako vieme aj do podvedomia ľudí. Tieto povery ako ináč - žili aj v našom meste. Včera bolo Lucie, ktorej meno sa kedysi spájalo s bosorkami. Dnešná téma je preto vyslovene aktuálna.
Človek sa musí počas svojho života vysporiadať s mnohými problémami. Musí rozlúsknúť nie jedno tajomstvo, je postavený pred rozhodovania bez toho, aby mal dostatok informácií, aby vedel všetko o veciach, ktoré musí hodnotiť a vyriešiť. Nie čudo, že sa ľudia obracali nielen k Bohu, ale aj k diablovi, ktorý sa im zdal bližší a zaujímavejší, preto podaktorí predali dušu čertovi, aby účinnejšie mohli zasahovať do svojho osudu.
Keď kedysi fyzik Volta započal so svojimi pokusmi s elektrinou, považovali ho za spojenca diabla. Volta totiž vedel pomocou statickej eletriny svoje vlasy rozčechrať takým "zázračným" spôsobom, že každému prechádzal mráz po chrbte a naskakovala husia koža. A viete si dnes predstaviť život bez elektriny? Tento fenomén vieme ľahučko vysvetliť pomocou statickej elektriny, ale pred viac ako dvoma storočiami to ešte nebolo možné. Aj dnes existujú javy, ktoré bude vedieť rozlúsknuť len veda ďaľších storočí. Avšak budú vždy existovať praktiky, ktoré nikdy nebudú mať nič spoločné s vedou, ale len s poverami. Zavedú nás len do slepej uličky neoveriteľných povier a chorobných fantazírovaní. A to je to lepšie, čo sa nám môže prihodiť.
17. storočie a predošlé časy sa považovali za obdobie temna. Aspoň z hľadiska 18. storočia, keď sa začalo obdobie osvietenstva, teda iluminácie. Vtedajší ľudia si mysleli, že veda vyrieši všetky ich problémy a každý zabudne na tmárstvo, povery a bosorky a s nimi spojené popravy, horiace hranice. Kati už nebudú mať krvavé sekery.
Je pravdou, že Uhorsko nepochytilo nikdy taký tragický ošiaľ, ako západnú Európu, kde inkvizícia a fanatizmus sa "preslávil" takým neľudským vyčíňaním, že tisícky nevinných žien skončili život v nepredstaviteľných mukách na horiacich hraniciach. Európu osvetľovali horiace fakľe kvíliacich ľudí a mnohí si mysleli, vykonávajú vôľu božiu nepochopiac, Kristus hlásal lásku k blížnemu a nie nenávisť. V Uhorsku boli poverení vyšetrovaním týchto praktík dominikáni. Aj košickí dominikáni zanechali po sebe zápisnice. Tento rukopis bol na konci 2. svetovej vojne nájdený na pôjde fary v Myslave, ale po vojne zase zmizol.
XXXXXXXXX
Košické anály registrovali historky o bosorkách a ich praktikách, i o ich pálení. V roku 1584 zaznamenali, že nevedomé poverčivé ženušky, čiže "biele pohlavie" si odkladalo do svojich truhlíc žaby, lastovičie hniezda, vajcia a iné "čertoviny". To postačilo k tomu, aby boli upálené. Ináč, podľa košických povier, jedno ponaučenie hovorilo, že žabu nesmieš prenasledovať, lebo kto môže vedieť, či nebudeš škodiť bosorke, ktorá sa ti potom vo sne pomstí: bude ťa mučiť.
Deti bolo potrebné zvlášť chrániť pred praktikami bosoriek, alebo zlých ľudí. Pred malým dieťatom sa žaba nesmela spomínať, lebo sa mu stane nešťastie, totiž dlho nebude hovoriť. Ak sa to predsa nedopatrením stane, rodič musí ihneď povedať: "Posvätená soľ pod jazykom dieťaťa." Takto touto čarovnou vetou sa nešťastie zažehná. Dieťa nesmelo byť podávané cez okno, lebo by dostalo zrádnik (epilepsia). Ale túto chorobu bolo možné aj jednoducho liečiť. Dieťa treba položiť na prah a matka si naň má sadnúť "holým telom". Popritom musí povedať: "Čím som ťa porodila, tým ťa vyliečím." Ak mnohí zízali na bacuľaté dieťatko, pred jeho uspaním bolo potrebné popľuť na čelo, na obličaj a na pery v tvare kríža a tak bolo ochránené od uhrančivých pohľadov. Tehotná žena nesmela pri zaváraní lekváru ho koštovať, lebo šťava zoctovatela. Vyskúšajte, možná vyrobíte kvalitný ovocný ocot!
Ani sedmohradské knieža Gabriel Bethlen sa nevedel vymaniť spod povier spojených s bosorkami. V roku 1626 dal zavrieť košickú bosorku, namželku Andrása Seregélya (čítaj: Šeregéja), ktorá bývala na Zámočnickej ulici.
Pomätená ženská fantázia bola schopná sa chvastať svojimi čiernokňažníckimi praktikami. Jedna "bosorka" tvrdila, že ak sa jej podarí získať tri včely, ona ich zakope do zeme, odtrhne im krídla a pomocou nich sa oslobodí. Zrejme takto chcela vzlietnúť. Čo dnes vieme o aviatike, dosť veľké by museli byť tie včely, aby sa jednej hoc aj 40 kilovej žene podarilo vzlietnúť.
XXXXXXXX
O sabbate košických bosoriek hovorí i jedna zrejme chorá ženská vízia z roku 1631. Anna, manželka akéhosi doktora Jakaba sa vyznala, že tri dni pred dňom svätého Jána (ak išlo o Jána Krstiteľa, tak sa to stalo 21. júna), keď celú noci bdela s manželom, na poli počuli veľa trúbenia. Manžel jej povedal: poď hore na pôjd, pozrime sa čo sa deje. "Vyjdúc vytrhli sme jeden šindeľ videli sme nejaké ženské, medzi ktorými niektoré mali praslice a iné, rôzne nástroje. Tancovali a spolu išli, ale ani jednu sme z nich nepoznali, ale potom sme videli, že dole po ulici išla manželka Simona Nagya a idúc okolo môjho domu zásterou si zakryla oči a plačúc povedala: Jaj, stratili sa mi oči..."
Tie si však mohla vyliečiť ľahko. Na košickej Kalvárii bol kedysi prameň, ktorý spomínali ako Studňu sv. Petra. Táto zázračná voda liečila rôzne očné choroby a aj iné neduhy. Chodili sem kedysi zo široka - ďaleka. Nad studňou bol kamenný stĺp, na ktorom bol vytesaný kohút. Na neho, a aj okolité kríky ľudia vešali časti detských odevov, ktoré zanedlho sa zmenili na handry, s ktorými si silný košický vietor zašpásoval. Ľudia verili, že ak pri zázračnej studni zanechajú tú časť odevu, ktorá zakrývala, či sa dotýkala chorého miesta, s ňou odíde aj choroba. Či sa vyliečili, ťažko povedať, ale táto viera bola tuhá, lebo bolo vidieť takéto handry aj na krížoch, ktoré stáli pri cestách. Boli to košieľky chorých detí, ktoré matky dali na kríž. Podľa ich viery očakávali, že Kristove rany vyliečia ich ratolesti.
Žĺtačku bolo možné liečiť v Košiciach taktiež veľmi jednoducho. Počas omše, pri pozdvihovaní bolo potrebné sa pozerať stále na kalich, a chorý vyzdravel.
Samozrejme v bosoráctvo verili aj úrady. V roku 1707 sa v zápisnici sa uvádza: Manželka Huebera tvrdila, že krv, ktorú získajú z meča na odtínanie hláv, treba dať chorým, uzdravia sa zo svojich neduhov.
Na konci 19. storočia žila chýrna bosorka v obci Dargov, od ktorej sa kupovali rôzne "tajomstvá". V našom meste zas v tomto období vyvárali nápoje lásky manželky šarhov. Mestský šarha býval na mieste, kde je dnes colnica. Kupovali ich aj vznešené dámičky. Samozrejme, potajomky. Najlepšie rôzne očné neduhy vedel zažehnať pomocou modlitby jeden starý sedliak z Ťahanoviec. Vraj úspechy dosahoval pri liečení jačmeňa a zákalu aj v Košiciach.
Ale rôzne praktiky sa nepoužívali len na liečenie, ale aj na skazu druhých. Ak predošlému hovoríme biela mágia, tomu druhému sa hovorí čierna. Zahodený hrebeň v Košiciach ste museli obísť dosť ďaleko, lebo ináč, ak ho prejdete, dostanete strašnú chorobu. Ak niekomu dajú vypiť vodu, ktorou umyli tvár mŕtveho, v ďaľšej časti svojho života bude voči všetkému necitlivý a otupený, jeho telo sa bude podobať na telo mŕtveho. Aj pomstiť sa dalo pomerne jednoducho. Chcete z niekoho urobiť alkoholika? Žiaden problém. Dajte sa mu napiť tekutinu, ktorú ste predtým nechali pretiecť cez gágor kačky!
XXXXXXXXXX
Ale nielen bosorky číhali na ľudí. V našom meste sa kedysi hovorilo aj o vlkodlakoch, ktorých spomínali pod menom virkolak, či varkolak. Bol napoli človekom, a napoli vlkom. V hlbokej noci sa túlal po cestách a túžil po ľudskej krvi. Iní si mysleli, že v skutočnosti je to človek s náturou vlka. Žije veľmi dlho a zomiera len vtedy, keď spácha sebevraždu.
Kedysi sa rozprávalo aj o tom, že jeden košický rybár mal prekrásnu dcéru, ktorá kvôli nešťastnej láske skočila do Hornádu. Jej mŕtvola sa nikdy nenašla. Po roku, v jednu tmavú noc zaklopal ktosi na okno domu bábice na predmestí. Pôrodná baba sa pozrela von oknom, a videla hintov so štyrmi koňami. Rýchle sa obliekla, aby vznešenej rodine pomohla a sadla na koč. Veľmi sa zľakla, keď kone sa pustili rovno do rieky a oproti dolnému mlynu, pri starej vŕbe sa aj s kočom ponorili.
V Košiciach vtedy každý vedel, že v Hornáde, pod vŕbami žijú vodníci, ktorí boli malej postavy a obliekali sa do červených šiat. Pod stromami si vybudovali vodné kaštiele a tam odnášali svoje obete. Ukazovali sa len ďeťom, pretože tie ich neprezradili. Boli aj pažraví, lebo mnohokrát z taniera detí zjedli mliečnu kašu.
Rybári však vedeli, že ich moc je možné zlomiť modlitbou. Preto ešte aj dlho potom, čo vodníci sa neukazovali už ani deťom, zostalo zvykom, že ak niekto vstúpil do rieky, najskôr sa prežehnal a povedal krátku modlitbu. Pôrodná baba zrejme vedela o tom, čo sa povrávalo a strašne sa zľakla, ale potom vo vodnom kaštieli sa jej strach zmenil na radosť. Našla tam svoju dcéru, ktorá po tom čo skočila do rieky sa stala manželkou vodníka. Matka jej pomohla a porodila prekrásne vodné knieža, za čo sa jej vodník kráľovsky odmenil.
Hornád sa "využíval" aj na iné tortúry. Smilné ženy si museli sami ušiť vrece, v ktorom ich následne utopili. Ak takáto žena mala maloleté deti, mala šťastie. Zbili ju korbáčom a vyhnali z mesta.
Možno si poviete, aj my by sme chceli vidieť ozajstnú bosorku. Prečítajte si návod, a ak ho dodržíte, uvidíte ju! Podľa dosť rozšírenej povery, 13. decembra, teda na Luciu, je potrebné započať s výrobou stoličky, ktorej každá časť musí byť z iného druhu dreva. Až po Vianoce, každý deň treba postupne vyrobiť určitú časť, aby na Štedrý deň bola hotová. Ak sa potom na polnočnej omši v Dóme na túto stoličku postavíte, rozpoznáte medzi veriacimi bosorky. Ak ich odfotíte, radi snímky uverejníme!
Košický sochár Joseph Hartman dostal v roku 1753 za oltár Immaculaty 130 rýnskych zlatiek
Kvôli rozvodu musel spísať, čo vyrobil a koľko zarobil
Joseph Hartmann, košický sochár sa pred 250 rokmi rozvádzal s manželkou. Preto musel spísať, čo nadobudol, resp. aké práce vykonal a čo za ne obdržal za 12 rokov, kým s manželkou žil. Niečo podobné, ako sa pred rozvodmi deje aj v súčasnosti...
Hartmann sa narodil asi v roku 1719. Pravdepodobne sa vyučil remeslu v niektorej z juhopoľských rezbárskych dielní. Predpokladá sa to preto, lebo v jeho rannej tvorbe badať miestami neskororenesančné dozvuky, ktoré sa viažu na sliezsku rezbársku tradíciu. Pravdepodobne najskôr šiel J. Hartmann do Viedne. Prišiel tam vtedy, keď Uhorsko sa spamätávalo po 150-ročnej tureckej okupácie a nastal stavebný boom. Jágerské biskupstvo sa vrátilo z Košíc do Jágru. Rehole sa vracali do Uhorska. Bolo potrebné obnovovať a stavať nové kostoly i kláštory. Zvýšil sa teda záujem o odborníkov: tesároch, stolároch aj sochároch. J. Hartmann prišiel do Jágru s členmi rakúskej rodiny Carlone. V sídle biskupstva sa naskytla neobmedzená možnosť umeleckého vyžitia. V roku 1743 pracoval vo Veľkej Ide a vo Vranove. Od roku 1744 už v Košiciach. Odvtedy tvoril 20 rokov pre rodinu Csáky a ich rozvetvené príbuzenstvo. Pre Barkóczyovcov, Szirmayovcov, Szentiványiovcov...
J. Hartmann neskôr dospel k svojskému ranorokokovému výrazu, k čomu ho inšpirovali súdobí kolegovia v severovýchodných Uhrách. V roku 1750 získal právo mešťana a o päť rokov sa stal členom košickej mestskej rady. V záverečnom období života sa jeho homogénna umelecká sochárska predstava rozpadla, čo poukazuje na prevahu dielenskej produkcie. Hartmann chorľavel a jeho pomocníci dostávali stále dôležitejšiu rolu pri sochárskych prácach. V závete spomína 24 sôch z gipsu. Dá sa predpokladať že tieto tvorili predlohu pre mnohé diela, ktoré vznikli v jeho dielni. Sochy svätcov tu vyrobené majú vždy rovnaké držanie tela a rovnaký odev, či je to sv. Štefan, alebo Ladislav, Ján Nepomucký, či Barbara, alebo Sebastian či, Rochus.
Nedá sa povedať, že k jeho dielu bol osud žičlivý. Do roku 1744 vytvoril okrem iného kamenné plastiky sv. Flóriána a sv. Jána Nepomuckého pred vstup do kaštieľa grófa M. Csákyho vo Veľkej Ide. Sú zničené. Pontifikálne kreslo pre leleské prépošstvo je nezvestné tak, ako oltár sv. Jozefa vytvorený pre košický kostol dominikánov. V rokoch 1744-57 vyhotovil oltáre kostolov v Smolníku, Medzeve, Slivníku, Sátoraljaújhely, Blatnom Potoku, Veľkej Ide, Krompachoch, Topoľovke, pre kaplnky v Podhradíku, Tarcale, Myslinej, františkánskeho kostola v Rožňave, košického konviktu, minoritského kostola v Prešove a iné. Z týchto sa tiež zachovali len zlomky. Zachovala sa kamenná socha sv. Flóriána v predsieni južného vstupu do Dómu (na snímke), vyrobená v roku 1751. Kedysi stála pri vonkajšej stene neobnovenej severnej kaplnke sv. Jozefa, potom pod južnými arkádami Urbanovej veže.
Môžeme ďakovať rozvodovému konaniu, že o jeho prácach J. Hartmanna vieme viac. Rozvádzal sa a pre majetko-právne vyrovnanie musel spísať, aké práce vykonal medzi 13. septembrom 1744 až do rozvodu za 12 rokov manželstva. Tento zoznam spísal 18. februára 1757. Za predmetné obdobie vybavil 45 objednávok. Z toho 10 hlavných oltárov, zhruba 17 bočných oltárov, dve kazateľnice, mnoho sôch, obrazových rámov a ozdoby na dvere.
Medzi objednávateľmi J. Hartmanna boli košickí františkáni, dominikáni, uršulinky, ako aj konvikt a mestská rada. Napríklad, za spomínané sochy do Veľkej Idy dostal 140 rýnskych zlatiek a dva gbely pšenice. Za oltár, ktorý vyrobil pre Debrecín mu zaplatili v roku 1751. Za oltár Immaculaty v roku 1753 dostal 130 rýnskych zlatiek. V tom roku bol Hartmann najrenomovanejším sochárom pôsobiacim v Košiciach. Zomrel 12. mája 1764 v Košiciach. Mal asi 45 rokov.
Zoltán BALASSA
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
