OBYVATELIA SLOVENSKO-UKRAJINSKÉHO POHRANIČIA PRIJÍMAJÚ SCHENGEN S ROZPAKMI
Óda na radosť, pílenie hraničných závor a ohňostroje zaznejú dnes o polnoci na hraniciach s Českom, Maďarskom i Poľskom. Len slovensko-ukrajinská hranička ostane mrazivo tichá. Necelých sto kilometrov dlhá hraničná čiara sa oficiálne stane vonkajšou hranicou Schengenu.
Malebná podhorská obec s dvoma kostolmi a s prazvláštnym názvom Koňuš je vzdialená od zelenej hranice azda len päť kilometrov. Polnočný epochálny medzník pre jej obyvateľov máločo znamená.
Vyhodené peniaze
"My sme do Schengenu vstúpili už pred dvomi rokmi," mávne rukou starosta Jozef Hrinkanič.
Vtedy v dedine namontovali v rámci projektu Bezpečné obce monitorovací kamerový systém. Okrem toho sa nič podstatné nezmenilo.
Starosta zapne v kumbále "televízor". Na obrazovke sa objavia zábery z troch kamier.
"Sú to zbytočne vyhodené peniaze. Kamery sú zle rozmiestnené, nedajú sa diaľkovo ovládať. Zaznamenajú akurát pohyb ľudí či áut, ktoré prejdú okolo. Ale identifikovať človeka, či značku auta nie je možné. Ani policajti sa o ne veľmi nezaujímajú."
Kamerový systém stál okolo 700-tisíc korún. Starostovi by sa skôr zišli na opravu ciest. "Cesty sú totálne rozbité. V dedine potrebujeme nutne opraviť tri kilometre. Tie peniaze by stačili tak na kilometer. Ale aspoň jednu tretinu by sme mali už hotovú."
Namiesto strachu súcit
V Koňuši má trvalé bydlisko 350 obyvateľov. Približne tretina žije roztrúsená po Slovensku a "na západe". Vycestovali za prácou. Viac ako šesťdesiat ľudí, ktorí tu ostali, má nad šesťdesiat rokov.
"Schengen im veľa nehovorí. A niektorí ani nevedia, čo to je," usmeje sa starosta.
Cez kataster obce vedie jedna z ciest utečencov. Naposledy v septembri zadržali v lokalite Piskáreň pätnásť cudzincov.
"Naši ľudia si už na migrantov zvykli. Keby ste vyčkali do večera, možno by ste aj vy nejakých stretli," hovorí Hrinkanič.
Obyvatelia Koňuša sa napriek tomu necítia byť ohrození. Utečenci v nich skôr ako strach vyvolávajú súcit. "Zatiaľ sme žiaden väčší konflikt nezaznamenali. Chudáci, týždne či mesiace putujú z Indie či Pakistanu za lepším životom, hľadajú nový domov. A tu skončia... Dvoch sme pochovali na našom cintoríne."
Starosta si nemyslí, že vstupom do Schengenu sa výrazne zníži migrácia či pašovanie tovaru. "Cudzincov tu máme na dennom poriadku. A naďalej sa nakupuje lacnejší pašovaný tovar z Ukrajiny. Ľudia sú vynachádzaví. Niet takej techniky, aby sa nedala oblbnúť. A aj colník, či policajt je len človek."
Nákupná horúčka
Ódu na radosť nebudú spievať ani vo Veľkých Slemenciach na Slovensku a Malých Slemenciach na Ukrajine.
Obidve dediny tvorili do konca druhej svetovej vojny jednu obec. Stalin ju rozdelil hrubou čiarou na mape. Rozbil rodiny, popretŕhal priateľské vzťahy, postavil vysoký plot z dreva, ktorý neskôr vystriedal ostnatý drôt. Až na Vianoce pred dvoma rokmi, šesťdesiat rokov po vojne, spojil obce nový priechod pre peších.
Múr rodného domu 67-ročného Petra Lizáka je súčasťou hraničného pásma. Pod jeho oknami stojí v mrazivom rade dlhý rad ľudí.
"Mrzneme tu už hodinu a nič sa nedeje! Nie je tu ani prístrešok, ani nejaká miestnosť, kde by sa dalo zohriať, ani záchod. Sme tu ako zvieratá. My sa trepeme do Schengenu? Načo? Je to hanba," rozčuľuje sa uzimená žena v kožuchu.
Ujo Lizák ju upokojuje. "Pani zlatá, so Schengenom to nemá nič spoločné. Buďte rada, že sa vôbec na druhú stranu dostanete..."
Denne prejde z Veľkých do Malých Slemeniec niekoľko stoviek ľudí. Nakupujú alkohol, cigarety, sladkosti, obuv, oblečenie, priemyselný tovar. Všetko je najmenej o polovicu lacnejšie ako u nás.
Práva a povinnosti
"Ľudia všetko zvaľujú na Schengen. Je to v móde. Ale čo s tým má spoločné nákupná horúčka? Neuvedomujú si, že musíme chrániť nielen seba, ale všetky členské štáty. Že keď bývame v spoločnom dome máme nielen práva, ale aj povinnosti voči naším susedom," krúti hlavou starý pán.
Čulý ruch na donedávna pustej ulici ho teší: "Aspoň je tu živo. Priechod predsa postavili pre ľudí. Ale predovšetkým pre tých, ktorí majú príbuzných na druhej strane. Keď som chcel navštíviť sesternicu, musel som kvôli vízam dvakrát cestovať do Prešova a potom naokolo cez Vyšné Nemecké. Stalo sa, že som nestihol pohreb mojej tety. Teraz sa jednoducho prejdem po ulici," porovnáva ujo Lizák.
Manželia Šolcovci a Cyprián Čurma z Dúbravky majú plné nákupné tašky. Spokojne sa usmievajú: "Neverím, že sa tu niečo významné vo štvrtok v noci zmení. Ale schvaľujem náš vstup do Schengenu. Je to jednoznačné plus. Pre nás to bude znamenať viac voľnosti, slobody, ľudia si budú môcť priniesť domov, čo používajú vonku. Len dúfam, že režim na tomto priechode príliš nesprísnia. Ale pre Ukrajincov to asi bude horšie," myslia si Dúbravčania.
Ukrajinské obavy
Malé Slemence na ukrajinskej strane sa v priebehu dvoch rokov zmenili na nepoznanie. Mŕtva dedinka so zopár staršími obyvateľmi a schátranými domami čakali na dožitie. Vďaka otvoreniu priechodu dnes v nej prekypuje život. Takmer v každom dome nájdete obchodík s čímkoľvek, obydlia postupne dostávajú novú tvár, opustený dom už nenájdete.
"Predtým sa dal kúpiť starší dom za tritisíc dolárov. Teraz ho ťažko dostanete za štyridsaťtisíc," lámanou slovenčinou hovorí chlapík postávajúci pred jedným z nich.
Zo vstupu Slovenska do Schengenu má zmiešané pocity. "Mne je to jedno. Aj tak som k vám často necestoval. Ale mám obavy, že bude väčší problém sa k vám dostať. Doteraz bola byrokracia s vízami dosť veľká, teraz bude ešte väčšia. Možno bude treba viac peňazí dávať do vreciek úradníkov. Tak to u nás chodí..."
Vince Balogh má na Veľkých Slemenciach otcových bratrancov. Priechod však zatiaľ nevyužil. "Víza teraz stoja tridsať dolárov. Pre mňa je to veľký peniaz. Vraj keď vstúpite do Schengenu budú stáť dvakrát toľko. Ale v eurách..."
Ani Ambrus Mitró nemá najlepší pocit: "Pre nás to bude horšie. Dúfam, že aspoň Maďari nám s vízami nebudú robiť problémy. Som ale rád, že vaši môžu k nám chodiť. Dnes žijeme z vašich ľudí. Dúfam, že im to nikto nezakáže. Jednu železnú oponu sme už zažili. Nechceme ďalšiu."
Colníci: Nič sa nemení
Po ulici kráča muž s batohom na chrbte a s novou metlou v ruke. Ladislav Hamara z Michaloviec ju kúpil pre svoju mamu. Na Schengen má jednoznačný názor: "Nerob druhému to, čo nechceš, aby robil tebe..."
Na východe nič nového. Polnocou zo štvrtka na piatok, keď sa Európa definitívne prestane deliť na východnú a západnú, sa nebude podľa riaditeľa Colného úradu v Michalovciach Ladislava Bradu na slovensko ukrajinskej hranici nič meniť.
"Hranica s Ukrajinou je jedinou colnou hranicou, ktorá ostala po našom vstupe do Európskej únie. O polnoci sa stane totožnou so schengenskou. Bude tak ako doteraz plniť úlohu ekonomickej ochrany Slovenska i celého spoločenstva. Colná správa túto úlohu plní od roku 2004."
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
