vyšším záujmom, ale vnútorné zmierenie so stratou svojej otčiny hľadajú ťažko aj s odstupom času. Aj počas Vianoc budú mysľou stále "doma".

Narušený pokoj

Tri obyvateľky bývalej dediny Ruské majú dnes už pár šedín. Ich pokladmi sú krabice s fotografiami a spomienky na roky prežité v malebnom údolí. "Naši rodičia boli roľníci. Žili pevne zomknutí s prírodou," hovorí bývalá učiteľka Anna Žovninová: "Dreli, no boli skromní a spokojní. Nič lepšie nepoznali."

Ako prví boli z dediny počas vojny vysídlení židovskí obyvatelia. "Bezmocne sme sa prizerali, ako ich nakladajú na vozy. Matky tušili, že sa už so svojim deťmi nevrátia. Boli ako nepríčetné," hovorí Anna Lempeľová. Zo siedmich rodín sa do Ruského po rokoch prišiel pozrieť z Ameriky len jeden: "Volal sa Laizer. O ostatných viac nikto nepočul."

Pokoj neprišiel ani po vojne: "V roku 1952 z dedín na okolí vyhnala vláda gréckokatolíckych kňazov." Chtiacnechtiac prešli ľudia na pravoslávnu vieru. A žilo sa ďalej.

Zlá správa

"Dedina sa rozrastala. Mali sme 186 domov, kostol, základnú školu," hovoria. "Veľa ľudí vyštudovalo vysoké školy. Teraz sú lekármi, strojnými inžiniermi a hlavne učiteľmi," vyratúvajú.

Dedina mala vždy šťastie na dobrého učiteľa. "Hrali sme divadlo, spievali v zbore, mali vlastnú dychovku, robili zábavy. V roku 1976 nám povedali, že sa bude stavať vodárenská nádrž a že nás z dôvodu ochranného pásma vysťahujú," stišujú hlas. "Postavila som sa od krosien, vzala ku potoku koberce a tam som plakala, že ma asi počuli až v Snine," vyznáva sa Anna Lempeľová.

Správu prijali lepšie mladí, ťahalo ich to do miest. Pre starších znela ako rozsudok. "Mali sme milú susedku Máriu Kriškovú. Povedala, že odíde. Ale mŕtva," spomína bývalá poštárka Anna Palaščáková.

Bolestivé odchody

Postupne sa ľudia museli zbavovať aj dobytka. "Zvieratá tušili, kam ich odvádzajú. Jalovkám aj koňom slzili oči. Ľuďom trhalo srdcia," hovoria. Niektorí mali navyše opustiť aj nové domy, ktoré si ledva dostavali. Východiska nebolo. "Nemal sa nás kto zastať. Ani vyháňať nás nemuseli. Zrušili školu, zastavili dopravu, odpojili elektriku," hovorí A. Palaščáková.

Dedina zostala prázdna od mája 1986. V januári 1987 vraj začali búrať domy. Až na jeden. Mária Krišková sa odmietla vysťahovať. Ešte nejaký čas to ťahala sama, odrezaná od sveta. Zásobovali ju príbuzní a známi. Nakoniec pristala, že odíde. "Deň, keď sa mala odsťahovať, neprežila," spomína bývalá poštárka.

Cudzí

Po tom, ako spod Bukovských vrchov prišli bývať do miest, sa hlavne zo starších stali "bludné duše". Chýbali im lesy, lúky a role. "Aj nám sa všetko zdalo akési pritesné, chladné," hovoria ženy.

"Môj otec v novom byte ledva prespával. Blúdil po meste, nemal pokoja, nevedel si nájsť miesto," hovorí A. Palaščáková a dodáva, že sa do troch rokov pominul. Podobne a s rovnakým koncom znášalo vysídlenie veľa starších ľudí.

Mladší sa usadili, niektorí rozleteli po svete. Každoročne sa stretávajú v lete a jeseni. Kto môže, pomáha uchovávať tradície: "Svojim deťom a vnukom rozprávame o našom domove. Učíme ich piesne, zvyky. Zaujíma ich snáď všetko. Odkiaľ pochádzajú ich predkovia, ako žili. Každý detail."

Legendy priťahujú

Spomínajú im aj tajomno, ktoré opriadalo okolie Ruského. Obyvateľmi kraja boli Rusíni, ktorí prešli Karpaty. Usadili sa najskôr na Smerekovici. Odtiaľ odišli do Runiny a do Boutova. Tak volali dedinku, ktorú nakoniec premiestnili na iné miesto a nazvali ju Ruské. Pri priadkach na "večiurkoch" si tunajší rozprávali o brehu pod slovensko-poľskou hranicou. "Volá sa Deberki. Vraj tam má čert skrytý poklad," smejú sa. Z čerta sa ale vykľuli zbojníci, ktorí mali v skalných dierach -"komínoch" - skrýše.

Traduje sa, že v polovici 17. storočia Ruské neslávne preslávila zbojnícka skupina Fedora Fakáša. Neďaleko dediny mali svoj monastyr aj mnísi. "Nejakí sa vraj na voze prevrátili do trasoviska, ktoré sme volali Dýchavičná mláka a utopili sa," hovoria a dodávajú, že za "vyšný koniec" sa preto po zotmení odvážil len málokto.

Prítomnosť

Málokoho z miestnych nepremkne vraj nostalgia za starými časmi. Cez zimu sa "hore" ísť kvôli snehu nedá. "Aspoň sa každý deň dívam tým smerom," hovorí Anna Žovninová. "Tam je stále náš domov. Tam sa cítime bližšie k Bohu," hovorí.

Na melanchóliu však nie je času. Ten letí. Ich deti sú vo svete a z nich sú už babičky. "Nikomu už náš smútok neprospeje," hovoria. Pripúšťajú, že o svojej dedinke stále snívajú. "Veru, často sa mi sníva, že do domov nosím dôchodky a chýbajú mi peniaze," priznáva s humorom A. Palaščáková.

Spoločný smiech možno hovorí o získanom nadhľade. A možno aj o zmierení.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári