Korzár logo Korzár Košice
Streda, 21. október, 2020 | Meniny má UršuľaKrížovkyKrížovky

Bývalý kameraman ČST Bratislava Ladislav Šidelský spomína na 45 rokov života prežitých s kamerou a za kamerou

Zachytil zvary na ropovode Družba i tajnú schôdzku Brežneva s DubčekomJe neuveriteľné, že prvá časť ropovodu Družba, ktorému sa hovorí najdlhšia

Zachytil zvary na ropovode Družba i tajnú schôdzku Brežneva s Dubčekom

Je neuveriteľné, že prvá časť ropovodu Družba, ktorému sa hovorí najdlhšia rúra na svete, vedúca z bývalého Sovietskeho zväzu, začala fungovať vo februári pred 45 rokmi. Mnohí z tých, pod rukami ktorých ropovod vyrastal, sú už na zaslúženom odpočinku. A predsa doteraz, niekto v dobrom, iný v horšom, na budovanie tohto obrovského kolosu spomína. Medzi tými, čo sa k nemu v myšlienkach občas vracajú, je aj niekdajší kameraman košického štúdia vtedy ešte Československej televízie Ladislav Šidelský. Hoci sa priamo na jeho výstavbe nepodieľal, istá spojitosť je neodškriepiteľná. S kamerou v ruke bol 13. októbra 1961 pri veľmi dôležitom momente pri poslednom zvare a spojení sovietskej a československej časti ropovodu. V septembri, o šesť rokov neskôr, si podobné podujatie zopakoval.

Skryť Vypnúť reklamu

Vtedy sa robil posledný zvar na ostatnom, 70 km dlhom úseku paralelného ropovodu. "Tento ropovod je na našom území dlhý 270 km a má o 20 cm väčší priemer ako jeho starší brat ropovod Družba. Ako to vtedy v komentári ´pod obraz´ uviedol redaktor Pavol Burdáts, pracovníci Hydrostavu túto vetvu postavili za dva roky, kým konkurencii Plynostavu to malo trvať tri roky. Hydrostaváci dali tiež slovo, že všetko stihnú do 50. výročia Veľkého októbra. Sľub nielen dodržali, ale ešte o 40 dní dostavbu skrátili," spomínal L. Šidelský. Repete síce tiež bolo zaujímavé, nie však natoľko ako oslava šesť rokov predtým.

Na začiatku boli traja

Spoločníkov na tejto vtedy politicky i ekonomicky veľmi významnej udalosti mu robili redaktor Ján Vrábeľ, neskôr riaditeľ košického televízneho štúdia, šofér Ladislav Jančík. Tiež kamera francúzskej výroby Eclair, ktorá bola spoľahlivou, ale neskutočne hlučnou mašinkou. Niekedy, napríklad, keď s ňou bol na nejakej dôležitej schôdzi, kde bolo počuť i muchu lietať, hlukom a vibráciami veľmi dianie rušila. Nič sa však nedalo robiť, technika nebola v tých časoch natoľko vyspelá ako dnes. A predsa so spomínanou kamerou dokázal mesačne vyrobiť okolo 30 reportáží a šotov z rôznych kútov východného Slovenska.

Skryť Vypnúť reklamu

S týmto technickým výdobytkom šiel aj na sovietsko-československé hraničné pásmo. Predtým však musela trojica absolvovať papierovú byrokraciu a po skončení nakrúcania expresne prepraviť nafilmovaný materiál o ropovode do Bratislavy. V Košiciach totiž v tom čase ešte žiadne štúdio na odvysielanie ani záznamové zariadenie nebolo. "Aby sme sa dostali na hranicu čo najskôr, veľká sláva sa mala začať o 10. hodine, z Košíc sme vyrazili o šiestej ráno. K veľkej diere, pretože ropovod bol skutočne uložený v priekope, sa nám podarilo doraziť po niečo viac ako dvoch hodinách jazdy prerušovaných policajnými i vojenskými kontrolami. To, čo sme zbytočným státím strácali, sa vodič snažil dobiehať, a tak som mal občas pocit, že na aute plynovým pedálom prerazí podlahu..."

Skryť Vypnúť reklamu

Ako to pri podobných udalostiach býva, po boji s časom musel L. Šidelský "bojovať" s ostatnými fotografmi a kameramanmi, aby si našiel čo najlepšie miesto na nasnímanie posledného zvaru. "Šťastena stále v ten deň pri mne. Mal som dobrú pozíciu a dobre som sa vyrovnal aj so šetrením materiálu. Nesmel som totiž veľa nakrútiť, aby sa filmová surovina stihla do večerného vysielania spravodajstva z Bratislavy kvalitne a včas spracovať."

Aby bol šot čo najzaujímavejší, chcel si Laco (tak ho vraj všetci volali, preto môžeme aj my poznámka redakcie) okrem zvaru urobiť aj pár záberov z okolia. Nepodarilo sa. Na každom kroku boli sovietski policajti a vojaci, ktorí ho rýchlo vyviedli "z omylu". Darmo išlo o ropovod Družba, o žiadnej družbe v podobe voľného pohybu sa hovoriť nedalo... Tak si skôr ako celá ceremónia skončila, zbalil "švestky", s redaktorom J. Vrábľom prešli asi kilometer pešo k odstavenému autu a "mierne" zablatení sa vydali na cestu späť, do Košíc.

Vďaka tomu, že ich vo Veľkých Kapušanoch čakalo policajné auto, ktoré im "razilo" cestu, na košické letisko došli asi o pol jednej a na bratislavskom, aj s kamerou a nakrúteným materiálom, pristáli aerotaxíkom, bolo to lietadlo Morava L 300, asi o dve hodiny neskôr. Všetko sa teda stihlo a o pol ôsmej večer bol dvojminútový šot o poslednom zvare na ropovode Družba bez poruchy odvysielaný. "Toto bol jeden z mojich prvých nekaždodenných príspevkov, ktorý skôr, ako sa dostal na televízne obrazovky, absolvoval približne 500-kilometrovú vzdialenosť od sovietsko-československej hranice po Bratislavu. Asi po mesiaci mi z tlačovej kancelárie poslali dve fotografie - pamiatku i corpus delicti - ako som sa s ostatnými reportérmi tlačil pri ropovode."

Zvar na ropovode nebol Lacovou kameramanskou premiérou. Prvou bola reportáž z vtedajších Východoslovenských železiarní. Robil ju 2. januára 1961, pričom iba deň predtým do Košíc pricestoval. Hoci netušil, čo ho v metropole východu čaká, na zmenu vzduchu z bratislavského na košický sa tešil. "Východné Slovensko mi ako kameramanovi a neskôr aj fotografovi, pretože i foteniu som sa venoval, ponúklo neskutočne veľa. Úžasne som si obľúbil Vysoké Tatry, kde som okrem iného nakrútil film o poslednej jazde starej lanovky na Lomnický štít a výstavbe novej."

Miloval i Muránsku planinu, Gemer, Východoslovenskú nížinu, predovšetkým však obyčajných ľudí. Podobizne niektorých sú zvečnené i v knihe Slunce nad planinou autorov Jiřího Franěka a Jiřího Stanu. "Meno mi síce pod fotky zabudli uviesť, za čo sa písomne ospravedlnili, ale mne to nevadí. Pre mňa je podstatné, že sa v publikácii venovanej východnému Slovensku, moje snímky objavili. Odvtedy som sa párkrát pokúšal niektorých odfotených ľudí nájsť, ale nepodarilo sa. A tak asi navždy ostanú neznámymi dievča s obrovskými zemiakmi, dievčina s koňmi či chlapec zo Starej Sedlice..."

Bikilovi dymil gazík do nosa

L. Šidelský a kamera nechýbali ani na košických maratónoch. O známom vytrvalcovi Abebe Bikilovi nakrútil reportáž. Pri nej mu požičaním gazíku, ktorý jazdil súbežne s bežcom a "dymil mu do nosa, museli vypomôcť vojaci. Inak by maratónsku trasu, vtedy sa ešte bežalo do Sene a späť, nemal ako zachytiť. Doteraz tiež rád spomína na úžasných ľudí pyrotechnikov, o ktorých takisto nakrútil reportáž. Práca s kamerou bola pre neho niečím úžasným. Najmä tá v minulosti, kedy sa muselo tvoriť, vymýšľať, mať predstavivosť. "Dnes? Nechcem byť drsný ani nikoho podceňovať, ale dnes môže robiť kameramana prakticky ktokoľvek, kto kameru udrží v ruke."

Neskôr, keď začalo vysielať i košické televízne štúdio, takže práce riadne pribudlo, Laco postúpil z rozlietaného človeka v teréne na štúdiového. O čosi pozdejšie sa potom stal hlavným kameramanom, čo bola vyššia forma práce. S ňou prišla ešte väčšia zodpovednosť a viac spolupráce s ostatnými kameramanmi a režisérom. Postupom času ku "kamerovaniu" pribudla aj réžia. Predovšetkým dokumentov. "Toto ma bavilo asi najviac, i keď tento druh práce bol najnáročnejší. Vonku, v teréne, kde v zime mrzli nohy, ruky i kamera, a v lete naopak, sa zase všetko potilo. Ja som však bol stále naklonený práci s filmom, ktorá je klasikou. Jednoducho som bol klasikom vtedy a stále ním ostanem."

S klasikou čiastočne súviseli i jeho poznávaco-turistické cestovania po Európe s dnes už nebohým režisérom Ivanom Toronským. Jazdili na trabante, ktorý, čo je nepochopiteľné, im ani raz nevypovedal službu. A tak sa zo Slovenska, trošku aj po stopách cestovateľov Zikmunda a Hanzelku, v roku 1969 vydali cez Maďarsko a došli až do Sýrie a bájnej Palmyry. O rok neskôr vyrazili do sveta opäť, vtedy si zvolili cestu cez Nemecko a Francúzsko a ich konečnou zastávkou bolo Maroko, hlavne Veľký Atlas.

"Doteraz pri týchto spomienkach obdivujem Ivana, ako dokázal vydržať v kuse za volantom napríklad od Frankfurtu nad Mohanom po Bratislavu. Zrejme som ho čiernou kávou dobre nalieval, preto sme došli... Všetko, kde sme boli, som zachytili kamerou. Tieto cestopisy sa však nikdy neodvysielali, nebol o ne záujem. Španielska korida, rakúske Alpy, sýrske či turecké mešity? Pre Slovákov boli v tých časoch aj čosi nepotrebné, aj tabu..."

Vyskúšal aj Špicbergy

S partiou košických športovcov z "metropolky" bol jeden z najznámejších košických televíznych kameramanov v roku 1981 na Špicbergoch. Samozrejme, opäť s neodmysliteľnou spoločníčkou - kamerou. "Na ľade som vtedy na 76. rovnobežke severnej šírky prežil niekoľko týždňov a kameru, aj so 120-kilogramovou výbavou, som neraz ťahal na saniach. I keď náročná, lebo neraz som riadne mrzol, bola to nádherná, nezabudnuteľná cesta. Dvanásť chlapov ako dvanásť apoštolov. Lekárom nám bol zverolekár, ktorý veľa práce počas pobytu nemal. Z tejto cesty som nakrútil film, volal sa Pod súhvezdím Veľkej medvedice. Ten bol, na rozdiel od cestopisov, odvysielaný."

Dokumenty nakrútil aj o niektorých predstaviteľoch cirkví, dostatočne má zmapované kostoly východného Slovenska, keďže aj tieto témy kamerou zachytil. Jedným z "naj" príspevkov, kvôli ktorým mu hrozili problémy, bola tajná schôdza Brežneva s Dubčekom v Čiernej nad Tisou 29. júla 1968. Mal šťastie, našiel si také miesto, z ktorého ich on videl a nasnímal, ale ochranka jeho nie. Keď sa tento, vtedy tajný a vzácny dokument odvysielal obrazne povedané do celého sveta, asi mesiac ho istí muži hľadali, no nenašli. Potom sa situácia upokojila a mohol ďalej pracovať. Hoci ľudová múdrosť hovorí, že robota nie je zajac a neutečie, pre kameramana to neplatí. Ak mu unikne hoci len jediný záber, už sa nemusí zopakovať. Ako na spomínanej schôdzi...

Nech robil Laco to alebo ono, neopakovateľných zážitkov má veľa. Minimálne na dva ľudské životy. Nie na jeden kameramanský, ktorý bol vždy trošku aj o riziku. Nikdy sa dopredu nevedelo, čo ako dopadne, čo sa udeje a čo nie, čo sa pokazí a čo vydrží. Nech sa dostal do akejkoľvek situácie, stále sa snažil udržiaval istý imidž. Podľa väčšiny bývalých kolegov to bol imidž až prehnane prísneho muža. Jemu takáto charakteristika nevadila. Oveľa viac ho zlostilo, keď sa o štáboch hovorilo, že, kde príde televízia, tam potom najmenej rok tráva neporastie...

"Všade sa nájdu ľudia takí i onakí. ´Televizákov´ nevynímajúc. Práve preto, že som bol prísny a vyžadoval od kolegov minimálne 90-percentný výkon, nie každý ma mal rád. Najmä nie tí, čo robili povrchne a ja som ich kritizoval. I dieťa, na ktoré sú rodičia prísni, sa hnevá, trucuje a vyhlasuje, že sú na neho zlí. To, že prísnosť a dôslednosť majú význam, ocení až v dospelosti. Tak to bolo aj s viacerými mojimi mladšími kolegami, ktorí s odstupom času uznávajú, že som bol síce na nich drak, ale teraz ako keby to našli. Naučili sa serióznosti, poctivosti, dodržiavaniu termínov, úcte ku kamere a kameramanskému kumštu."

L. Šidelský prežil s kamerou neuveriteľných 45 rokov. Raz však musel prísť deň, že vernú priateľku bude musieť odložiť. To, že práca s ňou bola dobrá škola a veľa mu dala, mu doteraz ostalo. Spoznal mestá, mestečká, obce i zabudnuté kúty Slovenska, dostal sa tam, kam sa nohe bežného smrteľníka asi nikdy nepodarí byť. Bol v baniach, i v takej, kde to chlapov zavalilo, so speleológmi objavoval nové jaskyne, stretol ľudí rôznych povolaní, s rôznymi záľubami, rôzneho vierovyznania, a zväčša i s veľkým, úprimným srdcom. A na to sa ani dnes, v seniorskom veku, nedá zabudnúť.

Alžbeta LINHARDOVÁ

Najčítanejšie na Košice Korzár

Inzercia - Tlačové správy

  1. Vitajte v postapokalyptickom svete
  2. Covid a post-Covid: Ako sa chrániť pred kybernetickými útokmi?
  3. Downtown Bratislavy sa rozrastie o nový rezidenčný projekt
  4. Na Slovensku pribúdajú nové bankomaty. Viete čo v nich vybavíte?
  5. Zamestnanec chcel príspevok na stravu, no šéf mal iný názor.
  6. NAŽIVO: Čo čaká ekonomiku? Sledujte #akonato konferenciu
  7. NAŽIVO: Ako na koronu reagujú úspešné firmy? Sledujte #akonato
  8. Kupujte originálne tonerové kazety HP
  9. Investície s fixným ročným výnosom od 6 % do 8 %
  10. Zaplatiť za kávu či obed pomocou správy v čete? Už čoskoro
  1. Úprava osobného motorového vozidla
  2. Important information for Brazilians living in Slovakia
  3. Prečo sú dnes ryby také dôležité?
  4. Vitajte v postapokalyptickom svete
  5. NAŽIVO: Ako na koronu reagujú úspešné firmy? Sledujte #akonato
  6. NAŽIVO: Čo čaká ekonomiku? Sledujte #akonato konferenciu
  7. Päť chýb pri zateplení strechy
  8. Kupujte originálne tonerové kazety HP
  9. Investície s fixným ročným výnosom od 6 % do 8 %
  10. Prebudili ste sa už v sude, sene alebo teepee? Je to zážitok!
  1. Rysy navštívi päťtisíc ľudí denne. Ako vyzerá denný chod chaty 30 335
  2. Kam sa vybrať za jesennými výhľadmi? 16 297
  3. Vyučujú školy informatiku dobre? Tieto patria medzi ukážkové 14 060
  4. Jedlo v Bratislave: Tieto reštaurácie určite vyskúšajte 13 104
  5. Pravá strana Dunaja môže vďaka Inchebe získať novú tvár 11 768
  6. Čo bude s gastráčmi a miliardy z EÚ ako prekliatie? 9 718
  7. Toto sú povolania budúcnosti. Niektoré prekvapili 9 640
  8. Ako vidia budúcnosť deti zo základných škôl? Budete prekvapení 9 625
  9. Korenie sexuálneho života po päťdesiatke. Tieto tipy vyskúšajte 9 371
  10. Hodnotenie profesionála: Ako obstáli obľúbené hotely v Tatrách? 9 152
Skryť Vypnúť reklamu
Skryť Vypnúť reklamu

Neprehliadnite tiež

Advokátku vyviedli z košického súdu. Napriek výzvam si odmietla dať rúško

Hrozia jej sankcie od advokátskej komory i úradu verejného zdravotníctva.

Pri vstupe do budovy košických súdov musí každý prejsť dôkladnou kontrolou.

Štátnych úradníkov na košický magistrát nepustili

Proti zvýhodnenému nájmu bol šéf majetkovej komisie.

Na magistráte nebudú sídliť pracovníci ÚVO.
Poslanec Rudolf Dupkala počas online rokovania PSK.
Vstup do železničného podchodu v Krompachoch.
Skryť Vypnúť reklamu
Skryť Vypnúť reklamu

Už ste čítali?

SME.sk Najnovšie Najčítanejšie Video Desktop