Patrí do generácie workoholikov, ktorí nie sú zvyknutí márniť čas

Keď v pondelok popoludní prišli do Štátneho divadla hosťovať v rámci festivalu Višegrádske dni herci zo SND, ťažko bolo prehliadnuť a prepočuť jedného z nich - Dušana Jamricha. Jeho hlas je nezameniteľný a zjav tiež. Divákom sa do pamäti zapísal v nespočených televíznych inscenáciách a po revolúcii aj ako riaditeľ SND.

D. Jamrich si našiel čas na rozhovor až po skúške a len krátko pred tým, ako vyšiel na javisko. Priznal, že aj keď má s herectvom už dlhoročné skúsenosti, žiadne predstavenie pre neho nie je jednoduché. "Mám v repertoári také inscenácie, na ktoré sa musím vždy pripravovať tri až štyri dni. A práve Popol a vášeň, s ktorým sme spolu s Maťom Hubom a Evkou Krížikovu prišli do Košíc, medzi ne patria. Rovnako ako Kráľ sa zabáva či postava Prospera v Shakespearovej Búrke, ktorú hrávam v Prahe. Nedá sa len tak z ničoho nič vyjsť na javisko a hrať akoby lusknutím prsta. Človek sa musí poriadne koncentrovať," prezradil D. Jamrich.

Aj keď má na svojom konte nespočetné množstvá divadelných postáv, každá jedna nová rola je pre neho veľkou výzvou. "Vždy je to zápas a hľadanie. Hľadanie podoby v postave, snaha zrealizovať predstavy režiséra ale i herca, ktorý je tiež súčasťou inscenačného tímu. Každý chce čosi vyjadriť, hľadá sa optimálny spôsob a popri tom treba dbať aj na to, aby to všetko bolo pre diváka zrozumiteľné... My predsa na javisku chceme v prvom rade odovzdať zrozumiteľné posolstvo. A nájsť k tomu cestu je niekedy veľmi komplikované. Človek sa musí zbaviť klišé a to je ťažké... Tvorivý dialóg, ktorý sa odohráva na scéne - to sú občas muky. Ale keď to potom vyjde, tak to stojí za to."

Ak by mal D. Jamrich povedať, čo má na divadelnej robote najradšej, zhrnul by to do troch slov. "Divadlo ako také. Divadlo je vec, ktorá stojí za to a to už od gréckych čias. Veď nie náhodou to bolo v tom čase tak, že vedľa seba stáli chrám, škola, štadión a divadlo. Menej solventné vrstvy v starom Grécku dostávali príspevok na vstupné do divadla! Herci nesmeli brbtať. Ak niektorý mal za deň dva brbty, musel opustiť scénu a to sa pritom hralo 14 až 15 hodín denne."

Divadelné dejiny D. Jamricha doslova fascinujú. "Od dávnych čias divadlo nastavuje ľudstvu zrkadlo a nie je úžasné, že doteraz žije? Aj napriek digitalizácii, filmom, videám... Divadlo je výmena bioelektrických prúdov medzi hľadiskom a javiskom, lebo aj diváci sú súčasťou predstavenia, jeho spolutvorcami. Veď takmer každý divák vie, ako skončí Hamlet a aj tak si ho príde pozrieť. Veď si to môže prečítať, alebo si pozrieť film, no on príde do divadla. A pozrie si toho istého Hamleta niekoľko krát..."

Tak ako dejiny, D. Jamricha fascinuje aj teória divadla a vôbec všetko, čo s ním súvisí. Aj preto mu bolo jednoduchšie rozhodovanie, či prijať alebo neprijať miesto riaditeľa SND. Od 1. januára 1993 bol riaditeľ, od 1. januára 1996 generálny riaditeľ SND. V roku 1996 bol z politických dôvodov z funkcie odvolaný, znova vymenovaný za generálneho riaditeľa bol 1. januára 1999. Na tomto poste zotrval do konca roka 2005.

"Pre mňa to bola možnosť pozrieť sa na divadlo ako také z inej pozície. Jednotlivec nutne a oprávnene musí myslieť na seba, na svoje záujmy. Netvrdím, že egoisticky, lebo svojim spôsobom sme všetci aj tak odkázaní na spoluprácu s inými ľuďmi. Ale každý sa snaží dbať na svoje subjektívne záujmy - aj v divadle, či už je to člen umeleckého súboru alebo iný zamestnanec. Lenže ja som zrazu bol v pozícii, kedy som musel prestať myslieť na svoje osobné záujmy a snažiť sa hájiť záujmy divadla ako celku. No a pri tom často dochádzalo k názorovým stretom a treniciam."

D. Jamrich je rád, že v časoch, keď šéfoval SND, malo toto divadlo viac ako 95-percentnú návštevnosť a ponúkalo mesačne ešte viac predstavení, ako je tomu v súčasnosti. "Jednu vec som sa však musel naučiť. Keď som šiel na javisko ako herec a vedel som, že ma čaká veľmi ťažká scéna, musel som prestať rozmýšľať ako riaditeľ. Prvé roky sa mi to nedarilo a keď som napríklad videl, že kdesi praskol reflektor, tak som rozmýšľal nad tým, že ho bude treba vymeniť. Vŕtalo mi hlavou, kedy a kto to spraví a už som nebol stopercentne sústredený."

Druhá vec, ktorú musel vyriešiť, bolo to, že keď bol pred predstavením v šatni, vždy za ním ktosi prišiel z kolegov a riešil veci ako s riaditeľom. "Vtedy som povedal - ak so mnou chcete niečo predebatovať ako so šéfom, príďte o ôsmej ráno na direktoriát. Málokto prišiel..."

Hrania by sa nevzdal

Aj keď sa D. Jamrich na poste riaditeľa snažil urobiť pre divadlo čo najviac a celkom sa mu darilo, kvôli šéfovaniu by sa nikdy nebol vzdal hrania. "To bola moja podmienka - vezmem post riaditeľa, ale chcem aj naďalej hrať. No aj tak mi potom povinnosti nedovolili hrať toľko, koľko by si bola moja duša, telo a srdce žiadali. Od herectva som sa za nič na svete odstrihnúť nechcel. Bol som v združení riaditeľov európskych divadiel a väčšina z nich bola aktívnych umelcov - či už hercov alebo režisérov. Všade na svete to tak funguje."

Herectvo mu jednoducho učarovalo. Začínal u ochotníkov a ako sám vraví - z dobrovoľnej činnosti sa stalo herectvo jeho profesiou. Po skončení gymnázia ho však na VŠMU nevzali na prvý krát, takže sa zamestnal v polygrafických závodoch. Našťastie to však nevzdal a na herectvo sa mu podarilo dostať na druhý pokus. Už počas štúdií stvárnil niekoľko postáv na scéne činohry SND, v ktorých zaujal tak výrazne, že hneď po skončení školy bol angažovaný do súboru divadla. "Počas školy to už bolo pe mňa jednoznačné - ak raz totiž k divadlu privoniate, ťažko z neho odchádzate. Človek totiž veľmi rýchlo zistí, že je to živý organizmus a aké všemožné profesie sa musia podieľať na tom, aby to celé fungovalo. Toto ma vždy fascinovalo a fascinuje ma to dodnes."

Avšak nie len divadlo treba spomenúť, keď sa hovorí o herectve D. Jamricha. Vo filmoch sa síce nejako výraznejšie neuplatnil, iné to však bolo najmä v televíznych inscenáciách či seriáloch. Veď kto by si ho nepamätal ako Ľudovíta Štúra... "Filmovačky boli dosť podstatnou súčasťou našej roboty v časoch, keď Slovenská televízia ešte vyrábala a nevolala sa síce verejnoprávna ako dnes, no rozhodne si funkciu verejnoprávneho média plnila lepšie ako v súčasnosti... Pracovať na televíznych projektoch bola pre nás možnosť rozšíriť si pôsobnosť o ďalší žáner. A to vôbec nebudem hovoriť o tom pozlátku, ktoré to so sebou prinášalo a to bola popularita. Lebo pravda je taká, že herci boli v tých časoch populárni od východu po západ našej spojenej krajiny."

Isteže popularita sa vtedy prejavovala inak, rozhodne nie hystériou, akú zažívajú dnes napríklad súťažiaci v SuperStar. "Pre nás to znamenalo, že sa občas ktosi pristavil, vypýtal si autogram... Čo som nemal rád, bola situácia, keď ma niekto znásilňoval do toho, aby som si s ním šiel vypiť, lebo on ma pozná, som vraj jeho obľúbený herec a chce mi kúpiť pohárik. To som neznášal. Viac mi robilo radosť to, keď som napríklad v Prahe vystúpil z taxíka a taxikár mi vravel, že sa už chystá na naše zájazdové predstavenie a potom mi to isté povedala recepčná na hoteli a čašník v kaviarni. Bolo príjemné vedieť, že keď vás ľudia majú radi z obrazoviek, prídu sa na vás pozrieť do divadla, lebo vás chcú vidieť. V Čechách to takto funguje dodnes, u nás bohužiaľ nie... Tam často počujeme - Kluci, kde sú tie vaše pondelky..."

Za omnoho dôležitejšiu súčasť toho, že mali herci príležitosť nakrúcať, považuje D. Jamrich fakt, že dostávali krásne herecké príležitosti. "Popri tom sme sa mali možnosť veľa naučiť. V televízii máte možnosť okamžitej kontroly seba samého, je tam možnosť psychologického strihu, strihu na kameru. Keď sa herec toto všetko dokázal pri filmovačkách naučiť, vedel to preniesť aj do divadla. A potvrdzuje sa to - ten, kto nemal príležitosť alebo z nejakých dôvodov nemohol v tých časoch nakrúcať, tak nezískal takéto skúsenosti. A na javisku to potom aj bolo vidieť... Filmovačky boli po VŠMU ďalšou vysokou školou herectva."

Za svoju dlhoročnú prácu v divadle i televízii dostal niekoľko ocenení. "Vážim si to, no hlavne som rád, že divadelníctvo ako také u nás neskončilo. Tesne po revolúcii tu bola situácia, kedy by bolo jednoduché divadlá rozpredať. Bola by to škoda, ktorú by už nebolo možné napraviť. Veď si len vezmite, koľko iných umeleckých profesií skončilo a ako sú na tom napríklad literáti... Nie žeby som po revolúcii bol dostal strach, čo tu z toho všetkého bude, ale som dosť sklamaný z toho, ako sa to vyvíja. Máme predsa pred sebou vzor v európskych krajinách, ktoré dotujú kultúru, školstvo, zdravotníctvo, políciu a armádu. Prečo asi? Zamyslime sa..."

D. Jamrich si navyše uvedomuje, že zo svojej pozície veľa nezmôže. "Môžem sa akurát tak verbálne vyjadrovať, argumentovať. A je zvláštne, že u nás na Slovensku mnohé veci, ktoré by mali fungovať, nefungujú tak, ako by sme chceli. A či som z toho frustrovaný? Ani nie, na také veci nie je čas. Ja patrím do generácie workoholikov, nie som zvyknutý márniť čas niečím, čo aj tak nevyriešim."

Učil aj Z. Studenkovú

Aj dnes sa preto snaží mať čo najviac práce. V SND účinkuje v siedmich predstaveniach, hosťuje aj v Prahe a stále sa venuje dabingu. Dlhú dobu bol i pedagógom na VŠMU, kde prednášal javiskový prejav. Keď nastúpil na post riaditeľa SND, učenia sa musel vzdať. "Nedalo sa naraz sedieť na toľkých stoličkách. Škoda. Učenie bolo veľmi príjemné a inšpiratívne, aj ja sám som sa pri tom veľa naučil. V podstate už dva roky po skončení školy ma zavolal Viliam Záborský, či by som mu nešiel asistovať. Darilo sa nám naučiť hercov nie len to, ako kedy a kde pridať hlas, kedy rozprávať rýchlo a kedy pomaly, ale aj to, ako používať vlastné emócie, fantáziu, predstavivosť. Na mnohých mojich žiakov som hrdý, veď som napríklad učil aj Zdenku Studenkovú. Keby som ich mal všetkých vymenovať, trvalo by to hodiny..."

Fakt, že sa ako pedagóg na VŠMU venoval javiskovej reči, nie je čisto náhodný. Veď sa stačí započúvať do jeho hlasu a všetko je hneď jasné. Nie nadarmo sa uplatnil v rozhlase, v dabingu i v nedeľných chvíľkach poézie. Jeho farbu hlasu si jednoducho nezamýlite... "Raz sa mi stalo, že ma zastavili policajti. Spoznali ma, dali mi fúkať a keď videli, že som nenafúkal, tak si povedali, že budú žoviálni. Jeden z nich sa ma preto pýtal - a viete vy, prečo sme vás zastavili? My sme už totiž z diaľky počuli, že ste to vy," dodal herec so smiechom.

Dátum narodenia: 25. október 1942

Miesto narodenia: Bratislava

Znamenie: Škorpión

Ukončené vzdelanie: VŠMU

Relax: spánok

Dáša KIRAĽVARGOVÁ

Autor: Dnu vás pustia minúť doláre

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári