ale von sa musíte vykúpiť
S mužstvom z rakúskeho Linza, kde som pár rôčkov pôsobil ako tréner, sme chodievali takmer každý rok pripravovať sa na novú sezónu na Maltu. Nevravím, že to neboli pekné zájazdy, ale jedného dňa sa mne, aj chlapcom, ostrova v Stredozemnom mori zunovalo. Navrhol som vedeniu klubu trochu zmeniť klímu, že by sme sa mohli vybrať trebárs na Kubu.
"Presvedčiť sa, či to tam furt funguje tak, ako kedysi u nás, za socializmu. Všetci kvákajú ako je tam zle, ale každý, kto na to má, sa tam vyberie na dovolenku," vysvetľuje bývalý vodnopólový reprezentant a hráč ČH Košice Ján Toma pohnútky, ktoré ho k tomu viedli.
V Havane ich vítal novučičký športový komplex, budovaný pre nadchádzajúce Panamerické hry. Ale aj malé sklamanie. "Bol október, doma sme mali jeseň, tak sme sa tešili, že tam nájdeme teplúčko, že sa počas tréningov budeme opekať na slnku. No aké bolo naše prekvapenie, keď sme zistili, že bazén je krytý..." Inak bolo všetko ako malo byť. Krytá päťdesiatka ponúkala vysoký štandard, boli tam ideálne tréningové podmienky, Európanom sa dostalo všetkého, čo si od Kubáncov zažiadali. Ba aj niečo navyše. Ale o to sa už postarala tropická príroda. "Stalo sa, že zo stropu občas padol do vody nejaký škorpión. Plával už síce hore pupkom, bol chudák zdochnutý, ale stačilo to na to, aby vo vode vypukol poriadny chaos. Všetci boli v momente na brehu." Lepší spôsob evakuácie bazéna zatiaľ asi nikde nevynašli...
Trópy dali o sebe vedieť aj iným spôsobom. "Mal som so sebou aj syna Erika, a dvoch našich legionárov, Zoliho Nagya a Petra Rudačka." A čo by to bolo za Slovákov, keby sa na ďalekú cestu vybrali len tak, naprázdno. Každý mal v kufri fľašu niečoho ostrého. "Ja som, možno aj trošku prozreteľne, kúpil vodku, Zoli, neviem prečo, si vybral akurát fernet, farebnú pálenku. Keď po príchode na hotel otvoril tašku, udrela nám do nosov silná vôňa. Vôňa domova. Pôvodne rôznofarebné oblečenie, do ktorého fľašu zabalil, aby sa cestou nerozbila, malo farbu jednotnú - hnedú." Kým vzácny mok už nešlo zachrániť, oblečenie ešte áno. Problém však nebol vyprať ho, ale vysušiť. "Bola tam taká vysoká vlhkosť vzduchu, že jeho tričká a košele nevyschli na balkóne ani do konca nášho pobytu..."
Hotel, kde si užívali mafiáni
Havana je krásna. Ale skôr tá stará, pamätajúca ešte časy španielskeho koloniálneho lesku. "Lebo tá nová, postsocialistická, za veľa nestojí. Obytné bloky, vežiaky, ako keby ste boli na nejakom našom sídlisku. Postaviť niečo také v Karibiku, to je proti prírode. A klíma sa podpísala pod to, že tie vežiaky chátrajú, na vlhkom vzduchu doslova hrdzavejú. Aj v starom meste sú domy postavené väčšinou v španielskom štýle veľmi zanedbané, ale keď raz Fidela nebude, určite si to dajú do poriadku."
Dominantou mesta, okrem malebnej promenády Malecon, je Capitol, budova parlamentu. Presne taká, aká stojí vo Washingtone. "Je iba o jedno poschodie nižšia. Keď také niečo môžu mať v Amerike, prečo by to nemohlo byť aj na Kube. Podľa mňa ju postavili už za čias Fidela."
Aj veľkolepý hotel Nacional vás očarí svojím americkým zovňajškom, aj interiérom. Obľúbené hniezdočko pre osobnosti politiky, herecké hviezdy, spevákov, chýrnych športovcov, ale aj mafiánskych bossov. "Býval tam Al Capone, Luciano, a neviem kto ešte, v mafiánoch sa nevyznám," našiel J. Toma vo vestibule hotela veľké tablo s menami a fotografiami významných hostí. Boxer Jack Dempsey, plavec a herec Johnny Weissmüller, aj zopár hviezd filmového plátna minulého storočia, mená ktorých náhodnému navštevníkovi zo starého kontinentu už veľa nevravia. Žiaden z dnešných hostí či turista neodíde z hotela bez toho, aby sa neodfotil v takej vzácnej spoločnosti. "Je to turistická atrakcia. Z vonku aj vnútri je hotel presne taký, ako v tých starých amerických čierno-bielych filmoch. Pri výťahu sú ešte aj tie ´hodiny´, ktoré ukazujú, na ktorom poschodí sa kabína nachádza. Všetko zostalo tak, ako to postavili niekedy začiatkom minulého storočia."
Ostatne, pre Kubáncov sa v minulom storočí akoby zastavil svet. Na ich smolu, akurát v období socializmu, ktorého sa zubami-nechtami drží už ledva žijúci diktátor. "Ale keď padne Fidel, aj systém, bude z Kuby hotová Florida." Zatiaľ tam funguje lístkový systém, a Kubánci vyzerajú tak šťastne, že po inom ani netúžia. "Sú to veľmi veselí, srdeční ľudia. Na každom rohu počuť hudbu z nejakého rádia, alebo sami vyhrávajú na gitare, bubnujú, stále tancujú, a - pijú..." Veď aj majú čo, lebo tamojší rum je vychýrená lahôdka.
K šťastiu im stačí naozaj málo. "Raz sme sa boli okúpať na pláži Santa Maria. Krásny biely piesok, palmy, azúrovo modré more, ľudí málo, proste, užívali sme si parádne, keď neďaleko nás zastavil starý nákladiak. Taký obyčajný valník, z ktorého povyskakovala kopa ľudí, muži aj ženy, zrejme nejakí zberači cukrovej trstiny z vnútrozemia. Z auta vyložili aj veľkú varnicu s ryžou a mäsom, a samozrejme - chlast. Bola nedeľa, asi mali voľno, tak ich doviezli vyvenčiť k moru, trochu sa vykúpať. Možno tak robia raz do týždňa, možno raz do roka, ktovie, pripadalo mi to ako odmena pre nejakú brigádu socialistickej práce. A od radosti z toľkého šťastia sa tí ľudia opili. Keď ich kápo videl, že sa už trošku rozšantili, začali tancovať príliš blízko, telo na telo, zavelil, ´brigádnici´ poslušne popratali svoje nádobíčko, opäť sa natlačili na valník, a boli preč..."
Na cigarách sa dohodnete
Cukrová trstina, tabak, a krásne ženy, to je ´prírodné bohatstvo´, na ktoré je ´Ostrov slobody´ náležite pyšný. "Tamojšie baby, kreolky, sú naozaj krásne, majú veľmi pekné postavy," uznáva bývalý pólista. "Keď sme sa prechádzali uličkami starej Havany, tak nás ťahali dnu, že si môžeme trošku užiť. Ale ja som sa neodvážil. Jednak preto, že som tam bol so synom, a potom i preto, že by to nebolo veľmi bezpečné. Na každom kroku policajti, všetko je tam pod dohľadom vlády a strany, v určitých prípadoch cíti cudzinec rešpekt..."
No keď ide o kšeft, aj strana a vláda je niekedy prikrátka, aby mu prišla na stopu. "Poobzerali sme si Capitol, a hneď za ním si nás vyhliadol jeden miestny chlapík, či nemáme záujem o nejaké cigary. Nemôžem povedať, že by mi nejako zvlášť chutili, fajčiť ich je skôr imidžovka, ale doniesť domov taký darček, prečo nie? A keď vám ešte ten Kubánec sľubuje dobrú cenu... Pripadalo mi to ako konšpirácia z nejakého mafiánskeho filmu. Bol to taký starý, vari päťgeneračný byt, syn zostal strážiť pred barákom, a my, so Zolim Nagyom, Petrom Rudačkom, starou babou a nejakým nemluvňaťom, sme v jednej miestnosti čakali, kým sa ten chlapík vráti z pivnice s bedničkou plnou cigár. Pôvodne ponúkal jednu za desať dolárov, ale keď videl, že ohŕňame nosom, tak zľavil na dolár za kus. Podľa mňa určite boli kradnuté, možno z výroby, veď ako by sa k nim dostal? Cigary sa predávajú v špeciálnych drevených krabičkách, a každá z nich musí mať aj vlhkomer, musia sa totiž skladovať podľa predpisov. A ktovie ako dlho ich mal doma on, a ako ich skladoval, lebo neboli veľmi kvalitné. Súhlasil s našou cenou, lebo bol rád, že niečo môže predať."
Prispieť Kubáncom na živobytie sa dá všelijako. Trebárs aj tak, že sa necháte odviezť taxíkom. Pravda, načierno. Tú službu ponúka v Havane vlastne každý, kto má auto. "Na žiadnom nevidíte, že by malo označenie, že je taxík, ale vždy vám niekto ponúkne, či sa nechcete zviezť. A vôbec to nie je drahé. Dáte šoférovi dolár, a keď má, tak vám ešte aj vydá. Pravda, tie ich pesety či pesos, či čo tam vlastne majú. Vždy sa viete nejako dohodnúť."
Autobus, alebo vagón metra?
Miestni chodia väčšinou pešo. Čo je síce zdravé, ale aj nevyhnutné, lebo staré americké fordy, chryslery, dodgery, či cadillaky sa už nedajú opraviť, a vozový park mestskej hromadnej dopravy je silne obmedzený. Na autobusové monštrá pripomínajúce vagóny metra pripojené ku kabíne nákladiaka. "Sú to také smiešne autobusy. Velikánske, veľa ľudí sa do nich zmestí, ale aj tak sme ich videli vždy totálne natrieskané, Havana je totiž obrovská. Tie autobusy sú väčšinou natreté na ružovo, iba základnou farbou, ktorú asi práve zohnali..."
Na Kubáncoch nevidieť, že by trpeli podvýživou, aj keď len turista dostane v obchode to, po čom zatúži. Samozrejme, ak nevojde do potravín s prídelovými lístkami. "Ani neviem, či Kubánci vôbec za to, že pracujú, dostávajú nejakú výplatu. Možno ich vyplácajú iba tými lístkami, a oni sa uspokoja iba so základnými potravinami, viac im k životu netreba. No ak máte doláre, za ne dostanete všetko. Funguje tam napríklad systém fast foodov, aj keď s trochu obmedzenou ponukou. Keď sme mali chuť na pizzu, stačilo zájsť do pizzérie..." Lacno sa vraj najedli, aj keď za asitencie mierumilovných švábov.
Strava v hoteloch a reštauráciách je veľmi podobná európskej, turisti sa nemôžu vôbec sťažovať. Len miestni nemajú nárok. "Ale nezažili sme, že by nejaký hladný chudák niečo ukradol. Asi si je dobre vedomý, že by ho za to šupli na sto rokov do basy..." A väznica Guantanámo, ktorú majú, na počudovanie, v prenájme "Amíci", nie je veru žiaden luxus. "Je na druhom konci ostrova, totálne izolovaná. S ostatným svetom ju spája iba letecký most."
Zdalo by sa, že Fidel "zaizoloval" pred okolitým svetom všetkých svojich spoluobčanov, aby si mysleli, že všade je rovnako. Ale celkom tak to nie je. "V televízii sa napríklad bez problémov dajú chytať americké stanice. Ako to zakázať, keď Kuba leží iba osemdesiat kilometrov od pobrežia USA? Keď niekoho režim príliš naserie, tak tam môže v pohode preplávať," smeje sa Ján Toma.
Ale oni sú asi šťastní tam kde sú. Aj s miernou lenivosťou do roboty, ktorá by im inde strpčovala život. S pracovným nadšením to nijako zvlášť nepreháňajú. "Mali sme pridelenú tlmočníčku, ktorá sa o nás počas celého pobytu mala starať. No bola pri nás prvý deň, a potom posledný. Inak sme ju vôbec nevideli. Pri rozlúčke nám porozdávala vizitky, dala nám asi desať adries, kde sa môžeme ubytovať, keby sme sa tam chceli vrátiť na dovolenku."
No ľahko sa mohlo stať, že by odtiaľ ani neodišli. "Keď sme tam cestovali, potešili sme sa, že netreba víza, že nemusíme za ne platiť, ale pri odchode pýtali na letisku od každého dvadsať dolárov. Že keď nezaplatíme, tak nás odtiaľ nepustia. Majú to pekne vymyslené. Dnu vás pustia, aby ste tam minuli doláre, ale keď chcete ísť preč, musíte sa vykúpiť. Našťastie, nechal som si ešte sto dolárov, takže som mohol vykúpiť seba aj syna. Keby som tak neurobil, asi by som si to musel na Kube odpracovať," spomína Ján Toma na nedávnu skúsenosť s exotickou krajinou, ktorej socializmus stále ešte nedal zbohom.
Bohuš MATIA
Autor: Dnu vás pustia minúť doláre
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
