Košická výstava nožov a chladných zbraní. Výber bol naozaj pestrý od "mikronožov", cez skladacie nože až po vyslovene umelecké a mimoriadne drahé diela. S niektorými vystavovateľmi a zároveň výrobcami sme sa o ich vášni porozprávali a ako sa ukázalo, bolo o čom.

Michajlo Špiľka zastupoval ruského výrobcu zbraní Kizlyar

Zdobené nože dodávajú Putinovi

"Zastupujem ruskú firmu Kizlyar," vysypal zo seba Michajlo Špiľka, ktorému sa okolo stola tlačilo množstvo zvedavcov. "Sortiment majú naozaj široký. Od poľovníckych, cez turistické, skladacie až po vojenské bojové, potápačské či vrhacie nože. Ceny sa pohybujú od 1 000 do niekoľkostotisíc korún. Firma je v Rusku najlepšia vo svojom odbore a celosveteovo patrí medzi najlepšie."

M. Špiľka je výhradným obchodným zástupcom firmy Kizlyar na Slovensku. Tá vyrába originály nožov, ktoré existujú v jednom, maximálne niekoľkých kusoch. Zaujal nás krásne zdobený nôž, ktorý bol uložený v špeciálnej kazete (na snímke). "Na rukoväti má ako materiál použité ebenové drevo. Ozdobnú hlavu diviaka má z masívneho striebra, čepeľ z damaskovej ocele. Na jeho výrobe sa podieľali traja majstri, každý pracoval na inej časti. Navrhli ho na vysokej umeleckej škole v Petrohrade a výroba noža trvala päť mesiacov. Je to jedinečný kus. Originál. Môžu sa vyrobiť podobné, ale presne taký istý už nie." Cena? Maličkosť - 55 000 korún.

Kuriozitkou bol vystavený sekáč na mäso. Na čepeli bol vygravírovaný motív diviakov. "Podobne, ako všetky nože, je robený ručne, vrátane gravírovania. Na čepeľ sa potom nanáša špeciálny lept, ktorý sa vyfarbuje. Tento proces sa opakuje viackrát. Gravírovanie vlastne vzniká po vrstvách." Rukoväte neostávajú bokom, často bývajú najozdobenejšou časťou noža. V prípade, že sú určené na praktickejšie využitie, na ich výrobu sa neraz používajú špeciálne materiály. "Napríklad elastron - prostišmyková guma, drevo z kaukazského orecha, lisovaná koža, či ebenové drevo."

M. Špiľka ponúkal aj skladací nôž, známy ako "bičak". "Je vyrobený zo zmesi medi zo striebrom. Je perfektný, majiteľ ho môže leštiť, ale aj nechať, nech sa na ňom vytvorí patina. Rukoväť má z ebenu, je urobený na laponský štýl. Puzdro má vyrobené zo sibírskej brezy obtiahnutej kožou. Takéto nože používajú národy, ktoré žijú na Sibíri, napríklad Čukčovia. Akurát nemajú nože takto vyzdobené." Pre severské národy je to univerzálny nástroj, ktorý má všestranné využitie. "Slovenskí poľovníci potrebujú nože s pílkami a rôznymi ďalšími pomôckami. Čukčom stačí tento nôž a dokážu s ním ´rozobrať´ napríklad aj mroža a ďalšie veľké zvieratá."

Firma Kizlyar sídli v južnom Dagestane, ktorý je súčasťou Ruskej federácie. Rozprestiera sa medzi Kaspickým morom a Kaukazom. "Výrobca nožov prebral názov mesta Kizlyar, v ktorom sídli. Keď sa to tak vezme, firma má tisícročnú tradíciu vo výrobe zbraní." Počas éry Sovietskeho zväzu, keď bola firma štátna, vyrábali zbrane len pre špeciálne jednotky, či už výsadkárov, alebo SPECNAZ. "Po rozpade ZSSR sa začala komerčná výroba. Takže vyrábajú naozaj všetky možné druhy chladných zbraní." Aj kozácke šable. "Napríklad pre kozákov v Kubani, neďaleko Kaukazu. Šable od Kizlyaru majú aj dôstojníci čestnej stráže pri moskovskom mauzóleu."

Zaujal nás aj nôž netradičného tvaru. Je to ´vrhačka´, perfektne vyvážená, takže sa s ňou naozaj dobre hádže. Pritom sa dá využiť aj ako klasický nôž. Na rukoväti je špeciálny materiál, ktorý odsáva vlhkosť, hlavne pot. Dá sa odmotať, vysušiť a opäť namotať na rukoväť. "

Na záver sme sa dozvedeli aj zaujímavosť. "Firma Kizlyar dodáva ozdobné nože aj pre najvyššie miesta v Rusku. Napríklad na zakázky i pre prezidenta Putina, ktorý ich daruje vzácnym návštevám."

Róbert Môc vyštudoval kovotepectvo, ale v kováčstve je samouk

Kord si vykoval zo starých obručí

Pri jednom zo stolov nás zaujali zbrane, za ktoré by sa nemuselo hanbiť ani múzeum umenia, aj keď išlo o repliky. Do oka nám padli hlavne meče. Zbrane, ktoré mal Róbert Môc z Dobrej Nivy neďaleko Zvolena na výstave, vyrobil sám.

"Tento vikingský meč z 9. 10. storočia používali aj naši predkovia počas trvania Veľkej Moravy. Boli rozšírené v celej Európe," vysvetlil mečiar. Pravda, väčšina mečov v spomínanom období len ťažko mohla byť z materiálu, ktorý použil R. Môc. "Ide o damaskovú oceľ. Je kombináciou mäkkých a tvrdých vrstiev, pričom ostria sa navárajú kováčsky výlučne z tvrdej ocele. Oceľ si pripravujem sám tým, že pretavujem staré železo."

V strednej časti mečov a šablí z damaskovej ocele bolo vidno vzory. "Práve podľa nich vidno tvrdé a mäkké vrstvy, ktoré sa striedajú. ´Balíček´ plátkov sa zvarí dokopy a rôznym naťahovaním a skrúcaním sa vytvorí zamýšľaný vzor. Takto sa vytvorí stredná časť meča. Na ňu sa potom kováčsky navarí tvrdšie ostrie," poodhalil tajomstvo výroby. Rovnakou technológiou je vyrobený aj germánsky meč zo 6. storočia (na snímke). "Na ňom je vzor, ktorý je v strede čepele ešte zložitejší."

Zbrane z damaskovej ocele sú krásne, trvácne a tomu zodpovedá aj ich cena. "Vzhľadom na technológiu a náročnosť výroby sú pre našinca ceny vysoké. Napríklad vikingský meč je za 2 500 a druhý za 4 000 euro." Je to dosť, ale treba za tým vidieť aj prácu, ktorú treba spraviť, kým meč uzrie svetlo sveta. "Na vikingskom som pracoval zhruba 250 hodín, na germánskom 300 350 hodín. Na rúčke mečov sú ako materiál použité aj zuby z mroža, zvieracie kosti či bronz. Na konci rukoväte germánskeho meča sú vsadené drahokamy granáty, čo bolo pre starogermánske zbrane typické. Každý drahokam som musel vybrúsiť, osadiť do ´lôžka´ a opatrne ho tam zaklepať bez toho, aby som ho poškodil. To bola na meči asi najťažšia práca."

Vystavenú minizbierku dopĺňala pekná zdobená šabľa. "Predlohou je staromaďarská šabľa z 9. 10. storočia. Čepeľ je vyrobená zo svarkovej ocele, ktorú som si pripravil a vyrobil sám. Je to oceľ, ktorá bola vyrobená starou technológiou. Neprešla vysokou pecou, nie je liata, tak ako dnes, ale bola vyrobená ´priamou cestou´ rovno z rudy. Teda vlastne neprešla tekutým štádiom surového železa."

Pri tomto procese výroby dosahuje rozžeravená oceľ teplotu zhruba 1300 stupňov. "Svarková oceľ sa volá preto, lebo sa dokopy zvárajú malé svarky kúsky ocele." Zo svarkového železa bol vyrobený aj vystavený kord. "Je vyrobený z mäkkého železa. Tento materiál získavam zberom starých kováčskych výrobkov, väčšinou ide o vozové obruče. Táto oceľ sa vyrábala pre kováčov ešte začiatkom 20. storočia. Na povalách dedinských domov sa dá ešte nájsť dosť takejto ocele. Treba ale vedieť rozlíšiť medzi jednotlivými druhmi ocele, lebo nie každá je kvalitná a dobrá."

Rukoväť kordu je zaujímavá práve tým, že na nej nie sú žiadne zvary. "Presnejšie, ak na nej nejaké zvary sú, ide o klasické kováčske zvary, nie moderné." Svarková oceľ sa cenovo vyrovná damaskovej. V niektorých prípadoch môže byť zbraň z takejto ocele aj drahšia, pretože je na nej ešte viac práce.

Nedalo nám, aby sme sa nespýtali, či je na Slovensku dostatok záujemcov o zbrane. "Väčšinu zákazníkov mám na Slovensku. Ale drahšie meče sa predajú v zahraničí. Mám väčšinou stálych klientov, ktorým robím druhú tretiu zbraň, stále si u mňa niečo objednajú." Napriek tomu, že je výroba mečov práca, náročná na precíznosť a čas, R. Môc nedá na svoju profesiu dopustiť. "Venujem sa tomu od skončenia štúdia na učňovke, čo je 12 rokov, z toho profesionálne vyše 8 rokov. Vyštudoval som kovotepectvo. Pokiaľ ide o kováčske práce, som samouk. Mám vlastnú dielňu, takže vďaka tomu si kováčske práce robím sám."

Výroba nožov v rodine Petra Šimona z Vyšnej Rybnice v okrese Sobrance sa dedí z otca na syna

Najlepšie na rukoväte je "rakovinové" drevo

Pri jednom zo stolov nás upútal aj miniatúrny nožík. Vyzeral pekne, ale o tom, či je použiteľný v praxi sa dalo pochybovať. "Naozaj má skôr ozdobnú funkciu a nie je určený na bežné používanie. Na jeho výrobu som použil oceľ 440 - ku. Puzdro je z kosti a povrch je zo striebra," povedal nám o svojom diele Peter Šimon z Vyšnej Rybnice v okrese Sobrance.

"Teraz som na prvej výstave, povedal som si, že skúsim prísť a uvidím." Aj keď nože vyrába, ku kováčskym prácam sa veľmi nedostal. "Už som to skúšal, ale zatiaľ to nerobím. Nože vyrábam z už hotových materiálov. Aj keď je pravda, že lepší je kovaný nôž, ako ´vyrezávaný´. Ten stačí vybrúsiť pomocou brusiek a fréz. Ako materiál používam nerezovú oceľ."

P Šimon nevyrába len klasické, ale aj zdobené nože. Len pre zaujímavosť, cena gravírovaného noža s rukoväaťou z parohu je 3 500 korún. "Mám tu vystavené zdobené nože, niektoré majú gravírovanie cez celú čepeľ. Gravírovanie robím pomocou kyseliny. Alkoholovou fixkou zamaľujem celú čepeľ a vzor, ktorý chcem, si vyškrabem. Na to sa potom nanesie kyselina. Pod vrstvu popísanú fixkou sa kyselina nedostane. Iba tam, kde je to vyškrabané," popisuje P. Šimon svoju metódu gravírovania. Neskôr sa opravil, že nejde o kyselinu, ale chlorid železitý, ktorý používajú elektrotechnici na vyleptávanie "plošákov".

Na výrobu rukovätí používa rôzne materiály, viac i menej klasické. "Napríklad parohy, kosti či srnčie labky. Dobré je aj drevo." Ibaže nie hocijaké. "Na jednom noži mám ´rakovinové´ dubové drevo, na druhom drevo brezy, ktoré je tiež postihnuté rakovinou. Ďalšia rukoväť je z buka, ale z tej časti, kde je hrča. Takže drevo, ktoré je najhoršie a choré, je pre mňa vlastne najlepšie." Prečo ale používa drevo, ktorý by inak malo skončiť v odpade? "Často chodím na prechádzky do lesa. Väčšinou si zoberiem pílku a keď nejaké zaujímavé drevo nájdem, odrežem ho. O použití dreva postihnutého rakovinou som sa dozvedel na interente a začal som sa o to zaujímať. Na duboch sú nádory pomerne bežné, preto ich používam najviac. Hlavne konáre. Z jednej rakovinovej hrče mám materiál na jeden - dva nože. Rakovinové drevo má zaujímavé vzory. Štruktúra dreva je pokrútená a farebne trochu iná. Je zaujímavejšia, ako má obyčajné drevo."

Ako materiál na výrobu rukovätí neostanú bokom ani kosti. "Mám hovädzie kosti, niekedy zoženiem aj jelenie, či srnčie. Najlepšie sú stehenné, ktoré sú najhrubšie a najsilnejšie. Preto sa s nimi dobre pracuje. Väčšina kostených rukovätí, ktoré tu mám, je z jeleních kostí. Sú 6 - 7 milimetrov hrubé a dobre sa s nimi pracuje."

P. Šimon sa výrobe nožov intenzívne venuje necelých 7 rokov. Je to jeho koníček. "Dostal som sa k tomu náhodou. Zlomil som si vlastný nôž. Rozhodol som sa, že si spravím svoj, lebo nový som už nechcel kupovať. Rozhodol som sa dobre, lebo som si urobil nôž podľa vlastných predstáv. Po čase som spravil druhý, tretí a zistil som, že mi to ide. S jedlom rastie chuť." Ako dlho mu približne trvá výroba jedného noža? "Keby som sa tomu venoval od rána do večera, tak by mi to trvalo približne 3 - 4 dni. Podľa náročnosti a prevednia noža."

To, že sa vrhol na výrobu nožov nie je až taká náhoda. Potvrdilo sa, že jablko nepadá ďaleko od stromu. "Väčšinou mi pri výrobe radil otec. Keď bol mladý, tiež robil nože, aj keď sa tomu teraz takmer vôbec nevenuje. Nedávno, po 10 rokoch, spravil jeden a mám ho tu aj vystavený. Môj strýko vyrába nože doteraz, ale len sporadicky." P. Šimon však pracuje na tom, aby sa z jeho koníčka stala profesia. "Momentálne mám inú prácu, na výrobu nožov nemám ani živnosť. Ale vážne rozmýšľam nad tým, že by som sa tomu venoval profesionálne. Ale človek sa musí najprv trochu oťukať a až tak sa do niečoho pustiť."

Stranu pripravil: Boris MACKO

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári