Raz letel z kapoty tridsať metrov, potom mu strecha rozmliaždila ruku

Atraktívne, nebezpečné, vzrušujúce a možno i jedinečné. Povolaní, na ktoré sa hodia tieto prívlastky, by sme nenašli veľa. Jedným z nich by však určite bolo kaskadérstvo. Vidiac odvážnych mužov, stojacich na streche auta, sníva o tomto povolaní nejeden malý chlapec. Mnohých láka aj vo vyššom veku, keď vo filme sledujú automobilovú naháňačku s množstvo zrážok a riskantných kúskov. Takmer žiadnemu chlapcovi sa však tento sen v dospelosti nesplní. Počet slovenských kaskadérov sa totiž dá zrátať na prstoch jednej ruky. Jedným z nich je 33-ročný Košičan Marek Petrík.

Nevychodil žiadnu špeciálnu školu a nemal v rodine ani predka - kaskadéra. Marek sa k tomuto povolaniu dostal náhodou. "V novinách som si raz prečítal, že český Flott Cascaders Team má turné po Slovensku. Vo východnej Európe to bola v tom čase najväčšia skupina, zaoberajúca sa autorodeom," spomína na rok 2000. "Zistil som si, že najbližšie sa predstavia v Bardejove. Odcestoval som tam a celé ich vystúpenia som odsledoval so zatajeným dychom. Po skončení som vyhľadal šéfa skupiny. Povedal som mu, že mám firmu na pyrotechnické efekty a vedel by som po tejto stránke ich šou zaujímavo doplniť. Dodať jej nové dimenzie a šmrnc..."

Šéf autorodea správne vytušil, že je to šanca urobiť vystúpenia atraktívnejšími. Vypočul si konkrétne návrhy a mnohé sa mu zapáčili. Dohodol sa s Marekom, že už na druhý deň príde so svojou technikou do Michaloviec, kde mali mať Česi ďalšiu zastávku. Tam si Košičan dohodnuté efekty pred vystúpením vyskúšal s kaskadérmi, aby vedeli, o čo ide. Ešte v ten deň sa výbuchy a ohňostroje stali súčasťou programu. Mali veľký úspech, preto sa od Michaloviec stal Marek súčasťou "flottu" a s kaskadérmi dokončil celé turné. Na konci ho vzali do ich domovského stánku v Kolíne, kde mali záverečný večierok. Tam sa s Košičanom dohodli, že budúcu sezónu už celú "potiahne" s nimi.

"Vyrazili sme v apríli," spomína Marek na rok 2001, kedy funkciu pyrotechnika celkom nečakane rozšíril o kaskadéra. "Na asi piatom vystúpení si jeden z kolegov zlomil nohu. Keďže mal štyri čísla, ktoré by bola škoda zrušiť, navrhol som, že by som to za neho skúsil. Hoci som kvôli svojej práci nemal veľmi čas sledovať iných, predsa len som už niečo odkukal a lákalo ma to." Samozrejme, kolegovia boli za a Mareka sa rozhodli vyskúšať. Jedno z čísel, v ktorom mal zaskakovať, bolo tzv. podrážanie kuželiek. Traja kaskadéri pri ňom stoja na drevených stojanoch, do ktorých vo veľkej rýchlosti narazí auto. Pointa je v tom, aby dopadli na zem živí a hlavne celí...

"Je to jedno mála z čísel, ktoré sú kaskadéri ochotní prepustiť inému. Každý má svoje, na ktoré je hrdý. Tým, že ho prepustí, stráca trochu slávy i peňazí." V tomto čísle to akoby neplatilo. Každý je rád, keď sa na tie stojany nemusí postaviť... "Len čo sa auto po prvý raz rozbehlo, v tej chvíli som oľutoval, že som sa na to dal. Bol to odporný pocit a nič horšie som doteraz nepoznal. Zaujímavé je, že ten istý nepríjemný pocit mám aj po toľkých rokoch zakaždým, keď sa auto na mňa rozbehne. A to tých podrazení už boli stovky."

Marek skúšku úspešne zložil a stal sa platným členom kaskadérskeho tímu. Neskôr, na svoje narodeniny, dostal prvé auto. Bol to Opel Kadet, na ktorom sa mal naučiť kaskadérsku abecedu. Jej základom bolo najmä ovládať jazdu na dvoch kolesách, lebo na tej spočíva väčšina vystúpení. "Ten opel ktosi kaskadérom práve predal. Bolo to klasické auto, na ktorom sa urobil jediný zásah. Diferenciál sa upravil tak, aby sa počas jazdy na dvoch kolesách točilo aj to, čo je na zemi. Lebo inak by diferenciál poháňal iba to odľahčené vo vzduchu."

Hovorí sa, že dobrý jazdec, kým sa naučí jazdiť na dvoch kolesách, zničí tri autá. Marek sa "vošiel" do tejto skupinky. Po troch mesiacoch jazdil bezchybne a zapájal sa aj do iných čísel. Okrem kuželiek robil napríklad tzv. rímsku jazdu. Pomenovanie dostala podľa dvojkolesového koča, ťahaného koňom, známeho z čias Rímskej ríše. Kaskadér pri jazde stojí na zadnej kapote auta, ktoré robí slalom, prípadne obrátky a šmyky. Lano drží kaskadéra okolo pása a nohy má v popruhoch, aby sa kvôli odstredivej sile nepošmykli. Len pre ilustráciu, počas vystúpení na cyklistickej plochej dráhe v Brne či Bratislave, jazdili "Rimania" rýchlosťou až 120 km/hod.

Marek robil aj tzv. panáčka. Pri ňom kaskadér vylieza na kapotu z auta, ktoré ide po dvoch kolesách. Hore sa postaví, zamáva divákom a vlezie späť. Určitou modifikáciou panáčka je "hromada". Vtedy tých kaskadérov vylezie cez okno skutočne celá hromada. Niekedy aj šesť. "Bolo to veľmi vyčerpávajúce. Okrem kaskadérskych čísel som totiž musel stíhať aj svoju prácu pyrotechnika. Niektoré veci sa dali pripraviť dopredu, no napriek tomu som lietal po celom štadióne. Keď som prišiel ku kaskadérom, vážil som 110 kíl, na konci prvej sezóny som mal 95. A nie preto, že by som nemal čo jesť. Bola to jednoducho ´makačka´ a stres. Čísla museli byť rýchle, ale aj bezpečné..."

Samozrejme, povolanie kaskadéra je samé riziko. Stačí malá chyba či poľavenie v sústredení a zranenie je na svete. A nie len v podobe modrín či odrenín, ale i vážnejších zlomenín, ktoré vyradia kaskadéra na celú sezónu. Marek tvrdí, že stať sa môže čokoľvek, aj keď si dávajú veľký pozor. Napríklad, keď pri jazde na dvoch kolesách "strelí" guma. Auto dostane "balanc" a ľudia, stojaci na kapote, padajú na zem vo veľkej rýchlosti...

"Ja som bol zo začiatku veľmi opatrný. Časom, keď mi stúplo sebavedomie, stal som sa smelším a viac som si dovoľoval. Je to prirodzené. Každý, komu sa nič nestane, posúva svoje hranice a skúša ísť do extrému." Marekovo prvé zranenie však nezavinil žiaden extrém ani poľavenie v koncentrácii. Jednoducho sa "to" stalo. "Stál som pri rímskej jazde na kufri auta. Pri bežnej otočke dostalo šmyk, stalo sa nekontrolovateľné a narazilo bokom do stĺpa. V tej chvíli ma z kapoty vystrelilo a kotúľal som sa snáď 30 metrov. Hoci som mal na sebe iba tenkú silónovú kombinézu, nemal som nič zlomené. Bol som iba doudieraný. Keďže sa to stalo počas vystúpenia, rýchlo som vstal a číslo dokončil..."

To je medzi kaskadérmi akési nepísané pravidlo. Neostať niekde v kúte a nefňukať, ale snažiť sa svoje číslo dokončiť. Prah bolesti sa posunie a človek je schopný pokračovať aj so zlomeninou rebra. Diváci si neraz nevšimnú, že havária auta alebo pád kaskadéra neboli naplánované. Myslia si, že je to súčasťou čísla. A ak aj k očividnej kolízii dôjde, "sú radi", že videli niečo navyše. Aj Marek to vtedy zvládol, hoci v noci potom "cítil" každú kosť aj sval. Svoje si vytrpel ešte niekoľko dní, lebo hoci "ofačovaný", vo všetkých svojich číslach pokračoval...

"Riziko zranenia trvá od prvej do poslednej minúty každého vystúpenia. Niektoré sú riskantnejšie viac, iné menej. Jedným z vážnejších je to, keď idú za sebou dve autá na dvoch kolesách a kaskadér preskakuje z druhého na prvé. Stačí, ak zle doskočí a noha sa mu dostane na točiace sa koleso. Zlomí ju ako zápalku. Alebo ak spadne medzi tie autá... Sezóna sa pre neho končí a čaká ho aj rok liečenia." Podobne rizikové je aj podrážanie kuželiek. Z tribúny a z diaľky možno vyzerá jednoducho, no skutočnosť je iná. "Tá drevená konštrukcia má výšku dva metre. Tým, že ju auto podrazí, má tendenciu ťahať nohy kaskadérov dozadu. Ak to neustriehnu, padajú dole tvárou na ruky z vyše troch metrov. Videl som, ako si ich jeden chalan polámal. Doslova mu vyrazilo kosti."

Finta je v tom, že v momente nárazu musí stáť kaskadér na špičkách, čím zmenší plochu dotyku s podložkou. Podskočiť sa nevypláca. Drevená konštrukcia je labilná. Ak povyskočí skôr, môže ju odstrčiť a dopadne na auto, idúce vyše šesťdesiatkou. "Auto má vpredu kovovú mrežu, ktorou kuželky zráža. Inak by drevo prerazilo sklo a mohlo by vodiča zasiahnuť. Na vlastné oči som to nevidel, ale na videu áno. Jeden kaskadér na konštrukcii vyskočil a spadol na mrežu. Za chybu zaplatil životom..."

Oveľa lepšie vyviazli dvaja kaskadéri, ktorí robili tzv. taran. Ide o číslo, pri ktorom sa veľkou rýchlosťou rútia proti sebe dve autá a v poslednej chvíli sa vyhnú. Doslova v centimetroch. "Bolo to na tréningu, preto sme sa na nich všetci pozerali. Dokonca jeden z nás zapol kameru. Zažili sme šok, keď sa odrazu obe autá vyhli do rovnakej strany a takmer čelne sa zrazili. Jedno z áut sa postavilo na ´čumák´, vo vzduchu urobilo štyri kotrmelce a po dopade sa ešte dvakrát prevrátilo. Keďže chalani neboli pripútaní a nemali prilby, všetci sme si mysleli, že je po nich. No zažili sme druhý šok, keď sa z tých vrakov vyhrabali bez vážnejšieho zranenia a začali sa hádať, kto urobili chybu..." Obvykle sa autá vyhýbajú vpravo, no tentoraz zlyhala komunikácia a jeden to splietol. Bol to výsledok dlhého tréningu bez prestávky, kedy sa zmysly otupia. Práve vtedy vzniká najviac nehôd.

Hoci to počas vystúpenia vyzerá ako vrchol odvahy, Marek tvrdí, že zapálenie kaskadéra nie je až taký "horor". A to napriek tomu, že má tenkú kombinézu a na nej "horiaci" odev. "Je to klasický kabát, známy ako bufajka. Keď sa zapáli, najprv horia benzínové výpary. Kým sa chytí aj látka, kaskadéra uhasíme. Obvykle sa na neho hodí deka." Keďže samotný kabát sa rozhorieť nestihne, kým sa zničí, použijú ho aj na 30 vystúpení. Kaskadér cíti akurát teplo. Pri slabšom je ticho, pri väčšom už kričí. Ako každý človek...

Spolu s FLOTT-om absolvoval Marek niekoľko sezón. Obvykle každé turné začínalo v Čechách, pokračovalo v Nemecku a Poľsku, hlavne na severe, v okolí prímorských turistických stredísk. Niekoľko vystúpení mali aj v Litve, Lotyšku a Estónsku. Na Slovensko chodia iba raz za päť rokov. Sme vraj malá krajina, tak aby sa rýchlo neokukali. Každý rok absolvoval Marek okolo 80 vystúpení a za každé inkasoval od 5 do 10 tisíc korún. V závislosti od toho, v akých číslach účinkoval.

"Do konca roka 2006 som chodil s FLOTT-om, teraz v januári som prestúpil do FILMKY. Je to agentúra, združujúca kaskadérov. Prestúpil som hlavne preto, lebo okrem autorodea vystupuje aj v reklame a točí filmy." Účinkovanie v reklame má za sebou aj Marek. Išlo o sériu krátkych scénok o pravidlách cestnej premávky pre Českú televíziu. Kaskadérov v nich využili ako šoférov, porušujúcich dopravné predpisy, prípadne v iných kolíznych situáciách.

Nezabudnuteľným zážitkom pre Košičana bolo účinkovanie v americkom filme Babylon. Časť sa natáčala v Prahe a hlavnou postavou bol herec Vin Diesel. Kaskadéri z FILMKY asistovali pri nakrúcaní scén s autami. Buď šlo o naháňačky alebo bežnú premávku na ulici. "Američania si kvôli tomu filmu postavili v Prahe repliku niekoľkých ulíc z New Yorku. To preto, lebo točiť na Barandove bolo pre nich finančne výhodnejšie, ako v USA. Mesto, ktoré postavili, bolo ako skutočné. Malo asfaltové trojprúdové ulice, chodníky i domy. Ak by tam postavili človeka so zaviazanými očami, po rozviazaní by mal pocit, že je v New Yorku. Obchody na ulici mali aj výklady s tovarom. Akurát, keď sa otvorili dvere, za nimi bola lúka..."

V súčasnosti sa veľa amerických filmov vyrába v Prahe. Je tam totiž najväčšia hala v Európe, kde sa točia interiéry. Ale aj exteriéry. Ak v poslednom čase vznikol nejaký americký film, v ktorom napríklad vybuchla bomba pred Bielym domom, stál možno pri Prahe a šlo iba o maketu, na nerozoznanie od originálu. "Je to aj dobrá príležitosť pre českých komparzistov," tvrdí Marek. "Za jeden deň nakrúcania dostávali 2 500 českých korún. Nám platili za každý deň, strávený na ´pľaci´, 5 000. Prvý deň sme si pritom iba zoznamovali s technikou. Každý kaskadér zodpovedal za svoju. Napríklad za auto, ktorým jazdil. Musel sa s ním doslova zžiť, aby mu počas nejakej scény nezdochol motor alebo nedošiel benzín. Ak zaznel povel ´ostrá´, muselo byť v 100-percentom stave."

Počas prípravy na akčné scény sa Marek vážne zranil. Stalo sa to pri tréningu na jazdu na dvoch kolesách v dvojtonovom BMW. "Prevrátil som sa na strechu a ruku som ´nechal´ v otvorenom okne. Išlo o zlomky sekúnd. Nebol som pripútaný a len som cítil, ako ma to vyťahuje von. Moja prvá reakcia bola, rýchlo sa zachytiť, aby mi neodseklo hlavu. Namiesto nej si to ´odniesla´ ľavá ruka, ktorú mi strecha doslova rozmliaždila. V nemocnici mi ju zreparovali. Ponaprávali kosti, ponaťahovali šľachy a zošili to všetko 52 stehmi. Napokon mi dali ruku do sadry."

Hoci šlo o vážne zranenie, Marek nesedel v kúte. Asistoval ako spolujazdec a posadil sa aj za volant pri jazde na dvoch kolesách. Výsledok bol ten, že mu na zranenej ruke popraskali stehy. Sadru bolo treba otvoriť, ranu vyčistiť a znova zašiť... "Stalo sa to v máji a ani teraz nie je ruka plne funkčná. Šoférovať môžem, ale ešte to nejaký čas potrvá, kým budú hlavne šľachy ako pred tým. Na to, že úplne skončím, som vtedy ani nepomyslel. Akurát som si trochu ponadával. Bola to moja chyba a za tú som zaplatil. Teraz aspoň viem, kam nemám dávať ruky..."

Kedy sa film Babylon objaví v kinách, Marek presne nevie. Netuší ani to, ktoré "ich" scény, sa v ňom objavia. Filmári vždy natočili niekoľko verzií z rôznych uhlov pohľadu. Tie potom v štúdiu postrihajú a vyberú najvhodnejšie. Kaskadéra však nebude vidno ani jedného. Vždy totiž sedeli v autách s tmavými sklami. Dôležitý bol Vin Diesel, hoci aj ten mal na každú čo i len trochu rizikovú situáciu "dabléra". "Do mojej osobnej kroniky sa mi nepodarilo ukoristiť nič," poťažkal si Marek. "Na začiatku každého dňa sa komparzistom pozbierali foťáky, kamery i mobily, aby sa zabránilo úniku informácií. Vylúčený bol aj osobný kontakt s Vin Dieselom. Len čo dotočil nejakú scénu, ochrankári ho brali preč."

Napriek tomu, že ľudia spohodlneli a väčšine stačí televízna zábava, prijímaná v pohodlí domáceho kresla, kaskadéri o divákov núdzu nemajú. Vidieť ich priamo v akcii je určite atraktívnejšie, ako sledovať zostrihaný film v televízii, navyše, upravený počítačmi. Marek tvrdí, že ľudia dokážu riziko oceniť. Vedia, že kaskadér nasadzuje vlastný život a aj keď mu niektoré číslo nevyjde na prvý pokus, nevypískajú ho. Potleskom vedia odmeniť aj to, ak sa pri kolízii zraní, ale svoj výstup dokončí.

"Najviac mi utkvelo v pamäti poľské mesto Wladyslawowo. Leží na pobreží, neďaleko Gdaňska a je to stredisko rekreačnej oblasti. Keď sme prišli na štadión, ktorý mal kapacitu 15 tisíc divákov, polícia musela udržiavať poriadok. Pred bránami bol totiž dav ľudí, ktorý sa už k lístkom nedostal. Pre veľký záujem sme sa rozhodli, že na druhý deň odohráme ešte jedno vystúpenie. Bolo jedno, druhé, tretie, štvrté, piate i šieste. Každý deň bolo vypredaných 15 tisíc vstupeniek. Vystúpenia, naplánované v iných mestách, sme museli zrušiť a preložiť na iné termíny..."

Samozrejme, povolanie kaskadéra priťahuje záujemcov, ktorí si myslia, že by ho zvládli. Aj Marek s kolagami má podobné skúsenosti. Takmer po každom vystúpení za nimi prišiel aspoň jeden z divákov, ktorý sa k nim túžil pridať. "Obvykle sme ho postavili na ´kuželku´, ktorú malo podraziť auto," prezradil Košičan, ako vyzerala skúška odvahy. "Málokedy sa stalo, že ju auto podrazilo. Buď ten človek zoskočil, len čo sa auto rozbehlo, alebo sa mu tak roztriasli nohy, že z nej spadol. A ak aj vydržal, auto pre istou prefrčalo okolo neho..."

Podobne ťažké, ako nezľaknúť sa kuželky, je naučiť sa jazdiť na dvoch kolesách. Samouk to zvládne veľmi ťažko. Aj samotný kaskadér, kým získa zručnosť, zničí dve-tri autá. Niektorým to trvá, pol roka, iní to nezvládnu ani za tri. Základom je správne trafiť kolesom na rampu, ktorá auto dvihne. Mnohí vodiči sa nedokážu "trafiť" do umývacej linky, kde je veľká tolerancia. Na kaskadérsku rampu však treba presnosť doslova na milimetre.

Napriek praxi, a možno práve kvôli pocitu, že už sa nemôže nič stať, sa kaskadérom z času na čas pritrafí zranenie. No rekordérom v opatrnosti je Marekov kolega Zbyněk, ktorému sa nehody vyhýbali vyše 20 rokov. A to pritom niekoľko sezón skákal, stojac na kapote, cez sedem zaparkovaných áut. Teraz má 49 a krkolomné kúsky stvára už 25 rokov. Pred štyrmi rokmi skákal na motorke cez 12 vedľa seba zaparkovaných automobilov. Tým, že mal nižšiu rýchlosť, ako bolo treba, na druhú rampu nedoskočil... Utrpel trojnásobnú zlomeninu ruky i niekoľkých rebier.

"Ten pád som videl na vlastné oči a v prvom okamihu som mal pocit, že vidím zomierať človeka," spomína Marek. "Motorka ho doslova vystrelila a vzápätí po ňom prešla. Bol to už na pohľad odporný pocit. ..... však vstal a ešte bol schopný odjazdiť svoje číslo v big foote. To je veľké terénne auto s obrovskými kolesami, ktorým prešiel po niekoľkých autovrakoch. Až potom sme ho odviezli do nemocnice." V súvislosti s preskakovaním automobilov Marek poznamenal, že svetový rekord drží "ich" bývalý kolega Martin Mezejovský. Na štadióne dokázal na motorke preskočiť až 16 automobilov. Doteraz ho nikto neprekonal.

Prestup do FILMKY umožnil Marekovi zájazd do Číny. Bolo to druhé podobné turné, lebo Česi tam boli aj vlani. Pre veľký úspech ich zavolali znova, hoci na konci lanskej šnúry to na repete nevyzeralo. Na jednom z posledných vystúpení sa totiž vážne zranil jeden z kaskadérov. Pri preskoku cez horiace kruhy zle doskočil a spadol za auto tak nešťastne, že si hlavu udrel o guľu ťažného zariadenia. Po precitnutí z niekoľko dní trvajúcej kómy vysvitlo, že stratil pamäť a musel sa učiť rozprávať. Incident odvysielala aj televízia a táto "reklama" spôsobila, že niekoľko objednávok na ďalšie vystúpenia bolo zrušených.

"Tohto roku sme do Číny vycestovali v septembri a vrátili sa iba nedávno. Okrem niekoľkých malých sponzorských a reklamných akcií sme absolvovali päť veľkých vystúpení. Napríklad v Pekingu i v Šanghaji. Bežne sme mali 30-tisícovú návštevy, čo však na obrovských štadiónoch vyzeralo, akoby boli poloprázdne. Najviac sme mali 60 tisíc ľudí, čo bol úplne plný štadión. Vtedy sme museli všetky čísla opakovať dvakrát. Obvykle vystupujeme pred hlavnou tribúnou, no tentoraz sme každé číslo predviedli aj na protiľahlej strane oválu. Bolo to veľmi namáhavé."

Úsilie však stálo za to. Každé vystúpenie vynieslo účinkujúcim pekný balík peňazí. Výška závisela od dohody s kolegami a náročnosti toho-ktorého kaskadéra. Marek po chvíli prehovárania prezradil, že on za každé vystúpenie inkasoval približne 50 tisíc korún. "Na budúci rok sme do Číny pozvaní opäť. Tentoraz však na celú sezónu. Ponuku mám aj ja, no váham. Mám aj iné podnikateľské aktivity, ktoré by dlhodobý pobyt na opačnom konci zemegule dosť obmedzil. Mám ponuku aj od FLOTT-u, absolvovať obvyklé turné po severe Európy. Odtiaľ by som mal do Košíc určite bližšie..."

S plánmi do budúcnsti súvisela aj naša otázka, dokedy sa chce povolaním kaskadéra živiť. "Už sa ma na to ktosi pýtal. Odpovedal som, že kým budem mať zdravé obe ruky a nohy," vraví Marek s úsmevom. "Kaskadérov na dôchodku nepoznám, iba jedného čo s tým skončil, no po roku sa vrátil. Ak to človeka raz chytí, už ho to nepustí. Keď je starší a už neskáče, aspoň pomáha a odovzdáva skúsenosti. Mám napríklad kolegu, ktorý sa tým živí 25 rokov a tvrdí, že ešte ďalších 20 bude. Začal už za komunistov. Ukazoval mi fotky, na ktorých bol účinkovať v bývalom Sovietskom zväze. Keď tam prišiel, dostával vyznamenania ako hrdinovia."

Momentálne má Marek pred sebou jednu métu. Na budúci rok sa chce naučiť jazdiť na motorke tak, aby preskočil aspoň 10 automobilov. "Kedysi bolo mojim snom jazdiť na aute na dvoch kolesách. Potom som chcel voziť aj ľudí. Oboje som už dosiahol a teraz túžim po skokoch na motorke. Viem, že je to nebezpečné a netvrdím, že to budem robiť aj na vystúpení. Mám len pred sebou ďalší sen a novú hranicu rizika..."

Róbert BEJDA

Autor: Baran

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári