ANDREA NITKULINCOVÁ, andrea.nitkulincovakorzar.sk

HOSŤOVANIE V KOŠICKOM DIVADLE SPREVÁDZALI ŽÚRY

Danom Danglom šijú všetci čerti. Neustále sa mechrí, oči mu poletujú z miesta na miesto. Dobrovoľne priznáva, že je neurotik. Uprednostňuje cestovanie vlakom, pretože práve tam vznikajú najlepšie nápady. V poslednej dobe sa dal na beh a poriadne si ho užíva. Rovnako ako chvíle strávené s deťmi, ktoré ho tešia svojou živelnosťou.

Približne pred mesiacom ste nám naznačili, že v hlave nosíte projekt kočovného cirkusu. Ako to s ním momentálne vyzerá?

- Chcem s Romanom Pomajbom robiť cirkusový kabaret. Na Hlavnú vo vybraných mestách plánujeme vytrepať veľké šapitó, neviem ale či nám to teraz niekto dovolí. Schuster by nám to bol dovolil, bol za každú haluz. Ale či nám to teraz napríklad vo vašom meste povolia... Jednu dobu sme to chceli dokonca poňať vyslovene lokálne. Do programu zapojiť primátora a známe osobnosti z okolia, povedzme hokejistu... Isté je, že sa tam bude tancovať, spievať, skrátka hudba, tanec, klobása.

Ako vidím, veľmi ste teda v plánovaní nepokročili.

- Stále je to vo fáze, že ešte vlastne vôbec nič nemáme. To je ale s nami vždy tak. Aj celá jedna časť Silvestra, ktorý točíme teraz dvanásteho, vznikla práve vo vlaku. Keď pôjdem naspäť, vznikne ďalšia. Preto aj väčšinou nechodím autom.

Nerušia vás vo vlaku príliš zhovorčiví ľudia?

- Mám už vypracované dômyselné taktiky. Nasadím si slúchadlá a tvárim sa, že počúvam. Ale nie. Principiálne sú ku mne všetci milí. Prídu sa pozdraviť... Málokedy sa stáva, že by ma niekto obťažoval. Stálo sa však, že sa so mnou človek veľmi chcel rozprávať celú hodinu a pol a potom som už naozaj musel byť rázny a naznačiť, že by som rád trošku aj do toho počítača nazrel... Ale IC-čko je vynikajúca vec, dá sa v ňom v pohode pracovať.

Nepostihla vás ešte s Romanom ponorková choroba?

- Vôbec nie. My sa vymykáme spomedzi normálnych ľudí. V podstate sa všetci akceptujeme a máme sa medzi sebou radi. Nedáme na seba dopustiť. Veľmi rád spolupracujem aj s Peťou, či Petrom.

Netajíte sa tým, že ste neurotik. Ako sa to prejavuje?

- Veru som. Stačí sa na mňa pozrieť. Vidíte, že to so mnou furt šije. Všetko vždy preháňam, behám ako satelit okolo kaviarne, až kým nenájdem vchod. Pritom ho mám rovno pred očami. Potom jasné, že nadávam.

Kto si to najčastejšie odnesie?

- Ale nikto. Nevylievam si zlosť na nikom konkrétnom. Ja si to len tak popod fúz... Riadne zanadávam a je dobre. Doma nám nehrozí tichá domácnosť. V podstate som v tomto smere pokojná povaha. Furt len musím niečo robiť, nebaví ma nehybne sedieť.

Žijete zo dňa na deň, alebo si robíte veľké plány do budúcna?

- Možno je to aj povahová dispozícia, ale užívam si prítomnosť. Pretože veci, ktoré som si plánoval nejako strašne dopredu, nevyšli. Ono v tejto brandži to ani inak nejde. Vždy je niečo. Teraz došiel Silvester, reálne je to len tri týždne. To znamená, že sa musím úplne koncentrovať práve na to. Nonstop energie fakt venujem výlučne tomu. Potom príde obdobie, keď budem musieť pripravovať S.O.S. na január, tak nebudem myslieť na nič iné. Vždy je niečo, na čo sa musím sústrediť. Mám pár vecí poodkladaných vzadu v hlave. Je veľa toho, čo by som chcel, ale v konečnom dôsledku mi to reálny život povykopáva z mojich šuflíkov.

Je veľmi prekvapivé, že vás fascinuje história, najmä obdobie starovekého Ríma. Čím to je?

- Podľa mňa bol Rím veľmi živelný. Zdal sa mi otvorenejší a čistejší ako dnešná doba. Aj keď bol samozrejme neudržateľný. Ale mal iste svoje čaro, silne tam pracoval kult krásy, sexu a neviem čoho všetkého. Samozrejme aj kult osobnosti a intelektu. Všetky tieto ľudské rysy boli v tom čase vo vrcholnej hyperbole, kdežto dnes sú vedome potláčané.

Nájdete si ešte čas na squash?

- Skôr som ho teraz s režisérom Karolom Vosátkom prestal hrávať a behávam. Aj do Košíc som si priniesol výbavu, no nechal som si ju na stanici, lebo idem večer do Žiliny.

Do Žiliny teda pobežíte?

- Dal by som, ale to by bol hypermaratón. (Smiech.) Nie, musím ísť do Žiliny, lebo vám tu rekonštruujú hotel Slovan a nemám sa kde ubytovať. To je prúser. Som sa tešil, že ostanem tu a zabehám si po meste.

Košice sú vám známe, keďže ste tu dva roky hosťovali v Štatnom divadle...

- Spomínam na to len v dobrom, boli to veľmi pekné chvíle môjho života. Dosť sme v tom období veľa fungovali na takých žúroidných stretnutiach, takže veľa z tých vecí som si vedome vymazal z hlavy.

Radšej?

- Ale ani nie radšej, skôr to tak vyšlo. Vymazali sa samé prostredníctvom alkoholu.

Synček Oliver mal teraz 5 rokov. Viete už povedať, či sa potatil?

- Už teraz je veselá kopa. Ale nepôjde v otcových šľapajách. Teda aspoň dúfam. Je veľmi zlatý. Hlavne má fantáziu. Vymýšľa si všelijaké príbehy a hovadinky. Dokáže sa pohrať sám, vždy si niečo vymyslí. V tomto je naozaj super.

Ako sa spolu hrávate?

- Teraz najnovšie s autodráhou, ktorú dostal na narodeniny. Zvykneme hrať Človeče nehnevaj sa a púšťali sme si šarkanov. Keďže bol šarkan autíčkový, malý bol úplne hotový.

A čo dcérka?

- Och to je strašný typ. Nemá to ešte ani dva roky, ale je ešte horšia ako malý. Tá sa už teraz tvári, hrá aj tancuje. To bude peklo, celá Zuza Fialová. Ono je v tomto veku veľmi ťažké povedať, čo z nich bude, ale sú obidvaja veľmi zlatí. Hlavne veľmi aktívni, čo je dobre. Ak by to bolo naopak, bol by som z toho smutný.

* * *

Profil:

n narodil sa v roku 1975

n študoval na Strednom odbornom učilišti polygrafickom a VŠMU

n následne dva roky hosťoval v Štátnom divadle v Košiciach

n živí sa najmä dabingom, do povedomia verejnosti sa zapísal účinkovaním v bratislavských divadlách GUnaGU a LUDUS

n popularitu získal najmä ako účinkujúci v humoristickej relácii S.O.S., pre ktorú teraz aj pripravuje scenáre

n je ženatý, má dcérku a synčeka

Autor: O americkom radare

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári