ANDREA NITKULINCOVÁ, andrea.nitkulincovakorzar.sk

Majster keramikár aktívne tvorí, hoci oslávil krásnych 85 rokov

Ignác Bizmayer dokáže vďaka svojmu talentu hline vdychovať život. Jeho diela očaria sviežosťou, čistotou stvárnenia, zmyslom pre detail. Prostredníctvom nich sa dá preniesť v čase a obklopiť sa atmosférou tradícií, dotknúť sa pôvodného ľudového umenia. Netešia ho ocenenia a vyznamenania, siahodlhé zoznamy výstav. Najväčšiu radosť pociťuje pri pohľade na nadšených ľudí, obdivujúcich jeho prácu. Košičania si v týchto dňoch čarovné výtvory z hliny môžu vychutnať na aktuálnej výstave vo Východoslovenskom múzeu.

Ste národný umelec, majster keramikár s vlastnou galériou. Tým sa nemôže pochváliť každý. Pociťujete hrdosť?

- Neviem, či človek má byť na seba hrdý. Asi veľmi nie. Vždy ma práca s hlinou bavila. V mladosti som okolo seba videl všade veľa národopisu, ľudia ešte chodili v krojoch... Túžil som a i dnes túžim zachovať tú nádheru na pamiatku. Pretože za pár rokov sa to všetko môže úplne vytratiť a nik už nebude vedieť, aké krásne veci náš slovenský ľud vytváral, čo sa týka výšiviek, keramiky a už ani nehovorím o ľudových pesničkách. Nikdy som si však nemyslel, že to bude moje povolanie. Venoval som sa tomu z pasie, chodil som po dedinách, kreslil som si, no a potom robil z hliny také malé milé veci. To mi ostalo až dodnes.

Takže tvoríte ešte i v súčasnosti? Odkiaľ na to čerpáte energiu?

- Veru áno, robím. Človeka to vlastne aj drží. Keby vás už nič nebavilo, tak život nestojí za nič. A takto ma to osviežuje a spomienky na mladosť sa vracajú. Vždy sa k niečomu vrátim, sú to najmä vinohradnícke témy. Veď po svete chodí toľko ľudí, také zaujímavé figúrky, že každý výtvarník si určite nájde model.

Keď sa pozriete na svoje diela povedzme spred 50 rokov, vybavujú sa Vám aj konkrétne spomienky na istých ľudí či situácie?

- Samozrejme. Ako som totiž chodil po dedinách, niektoré veci som robil podľa konkrétnych predlôh. Aj sa občas ľudia dokonca spoznávali. Nejedna babka povedala, že výšivku má ona veru inakšiu... Trošku ma kritizovali a to bolo dobre, bola to dobrá škola.

Kritici však ku vám nie sú krutí. Práve naopak, všade počuť na Vašu tvorbu samé ódy...

- Neviem, čím som si zaslúžil samé chvály. Nerobil som zo seba nikdy dôležitého a naozaj mi dobre padne, keď sa moja tvorba ľuďom páči. Teší ma, že si všímajú moju prácu, ale človek nemôže zaspať na vavrínoch.

Čo myslíte, odkiaľ pramení váš talent?

- Všetci moji predkovia boli tesári. Lenže nie ledajakí. Na starých domoch robili krásne vyrezávané trámy, dedko dokonca cez zimu, keď nebolo roboty, nádherné klietky pre hrdličky. Jednu ozdobnú mám i doma. Mali teda výtvarného ducha. Veľký vplyv na moju vášeň ku keramike ovplyvnila i skutočnosť, že som sa narodil v habánskom dome. Všade bolo plno rozbitého odpadu vo forme maľovaných čriepkov a ako deti, keďže na dedine hračky neboli, sme sa s nimi hrávali.

Zlom však zrejme spôsobilo až vaše stretnutie s vášnivým zberateľom habánskej keramiky Heřmanom Landsfeldom. Aký to bol človek?

- Prišiel do nášho dvora robiť vykopávky habánskej keramiky, keď som mal desať rokov. Začal som mu pomáhať. Všimol si, že ma to zaujíma viac ako iné deti, tak sa mi venoval a po čase ma zobral za učňa. Bol veľmi ľudský. Pochádzal z Moravy a habánske práce ho veľmi zaujímali. Vždy mi prízvukoval, aby som si všímal obrázky na skle i výšivky na krojoch. K figurálnej keramike ma však priviedol až katolícky kaplán Jozef Balušík z Papradna. Miloval tradičné umenie a povzbudzoval ženičky, aby chodili v krojoch.

Ako ste sa zoznámili?

- Rád si robil drobné figúrky z hliny a doniesol si to ku nám do keramiky vypáliť. A keďže glazúry sú za surova celkom inej farby, napríklad červená je zelená, tak sa v tom nevyznal a ja som mu pomáhal. Potom ma zobral do Kysúc, aby som videl, ako tam žije ľud a aké sú, napriek chudobe, výšivky na krojoch bohaté.

Hneď prvú výstavu ste mali v Prahe. Tešili ste sa, alebo skôr prevažovali obavy, ako vašu tvorbu budú ľudia vnímať?

- Do Prahy som išiel hlavne so strachom, či to budú návštevníci chápať. Ale môžem vám povedať, že boli nadšení viac ako naši. Úplne to prežívali, spomínali na svoju mladosť.

Dcéra Alfonsa Muchu vašu tvorbu obdivovala. Aké najmilšie slová vám adresovala?

- Sadla si na výstave k dverám a sledovala ľudí, ako vchádzajú a vychádzajú. Po niekoľkých dňoch povedala: Prídu uštvaní, zamračení, namrzení v zlej nálade a keď vychádzajú von ´jak sluníčko usmátý´. Samozrejme, že mi to dobre padlo. Človek to síce robí pre vlastné potešenie, ale je veľmi dôležité, aby aj ten druhý mal z toho radosť.

Nielenže využívate folklórne motívy, vy máte údajne veľmi rád folklór ako taký. Je to pravda?

- Isteže. Ľudová muzika je predsa to najkrajšie, čo máme. Aj keď je slovenský národ malý, máme byť na čo pyšní. Nechcem ísť do extrémov, nepredstavujem si to tak, že by sme mali chodiť v krpcoch a krojoch. Musíme si to však zachovať, pretože ide o najväčšie bohatstvo našej kultúry. To nám nik nevezme. Nemusíme v tom pokračovať, ale mali by sme si to vážiť a mládež by mala vedieť, k akému národu patrí a čo vlastne ten národ vytvoril.

Bývate v Modre, preto nečudo, že je veľké množstvo vašich diel inšpirované vinobraním. Máte rád dobré vínko?

- Vždy si rád pochutím. Ale málokto už dnes vie, aká ťažká je táto robota. Kým sa dobre urodí... Zem sa musí na 70 centimetrov do hĺbky otočiť, preregulovať, do toho posadia vinič, ktorý rodí až za sedem rokov. Každý mesiac iná robota, neustále po celý rok. Voľakedy sa veľmi ťažko pracovalo, teraz sú už stroje.

Stvárňujete však i muzikantov, remeselníkov, biblické a jánošíkovské témy. Niečo som vynechala?

- Rád zobrazujem aj Cigánov. Voľakedy medzi nami chodili krásne krojovaní kočovní Cigáni, teraz je to, žiaľbohu, iné. Neukradli nikdy nič, jedine sliepku, prípadne sedliakovi ďatelinu, keď ich hlad prikvačil.

Časť vašej tvorby je fascinujúca dokonalosťou svojho detailného prepracovania. V ktorom období ste sa venovali miniatúram?

- Práve moje prvé veci boli takéto. Žiaľ dnes už na to ani nedostať materiál. Tvorba totiž vždy závisí práve od neho. Keď bola hrubšia hlina, taká šamotová, tak som robil väčšie veci. Inokedy zase radšej malinké ´figúrečky´ na spôsob porcelánu.

Predpokladám, že sa rád obklopujete keramikou. Môžeme povedať, že ste jej zberateľom?

- Áno, zbieram starú habánsku keramiku. Kiež by staré veci vedeli rozprávať, kto ich všetko mal a koľko radosti komu urobili. Tak to má byť, zberatelia si navzájom veci vymieňajú, jeden zbiera to, druhý ono. Každého človeka by malo niečo baviť, mal by mať čosi pre potešenie duše.

Mali ste množstvo zahraničných výstav. Spomínate na niektoré z nich častejšie?

- Pochodil som toho veľa. Bol som v Káhire i v Moskve, ani poriadne neviem, kde všade. Občas to bolo i dobrodružné. V Káhire som mal strach. Priletel som a nikto ma nečakal. Viete si to predstaviť? Asi po dvoch hodinách sa akoby nič objavil náš kultúrny atašé... Nebolo mi veru všetko jedno, sám v cudzom svete.

Údajne už máte i pokračovateľa...

- Veru, vnuk Matejko. Už keď bol malý, neustále ma ťahal - dedko, ideme ´hlinovať´. (Smiech.) Teraz je štvrták a baví ho to. No ale viete, baví. Človek si na tom nemôže zakladať. Cvíľu baví a potom celkom prestane. Dnes všetky deti niečo vedia urobiť, keď sa im v škôlkach venujú. My sme takú možnosť nemali. Nebyť pána Landsfelda... Ale však čo. Čo je komu súdené, to ho neminie.

* * *

Profil:

n narodil sa v roku 1922

n vyučil sa v Keramickej škole v Modre, pôsobil ako majster v Slovenskej ľudovej majolike, od roku 1957 sa venuje vlastnej keramickej tvorbe

n v roku 1994 bola v rotundovej bašte v Modre sprístupnená jeho vlastná galéria

Autor: koz

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári