Málo z tých, čo prídu na tréning, nájde odvahu postaviť sa do klietky

Vo svete je známy pod názvom Ultimate fighting, alebo free fight, v Brazílii mu hovoria Vale Tudo, v susednom Česku jednoducho - "klec", klietka. Boj muža proti mužovi, v ktorom je dovolené prakticky všetko. Chlapi, s ktorými som sa stretol, tvrdia, že je to najtvrdší zo všetkých športov. Nie div, že v televíznych staniciach, ktoré ho vysielajú, patrí medzi programy s hviezdičkou. Nikde ho vraj neuvidíte skôr ako po desiatej večer...

Ťažko jednoznačne určiť či jeho kolískou bolo Japonsko, Brazília alebo Spojené štáty americké, ale isté je, že v Európe nastal jeho boom až na začiatku tohto tisícročia. Jedným z tých, čo zasiali semienko free fightingu aj do slovenskej pôdy je Martin "Psycho" Božik. "Začiatky v Bratislave boli doslova katastrofálne. Neboli haly, kde by sa mohlo zápasiť, trénovali sme po pivniciach, neboli tréneri, nik o tom športe prakticky nič nevedel. Situácia sa zmenila, keď sme si objednali trénerov z Ruska či Brazílie..."

To bolo niekedy v roku 2000, keď bol M. Božik v službách priekopníckeho slovenského klubu - Octagon Free Fight Academy. V roku 2004 sa presťahoval kvôli zamestnaniu na východ, a jeho zásluhou tu vznikol Free Fight Psycho Club Košice. Nadšením pre free fight nakazil zástupcov klubu KAC, v ktorom je dominantným športom klasické zápasenie. Tí mu podali pomocnú ruku, a poskytli tlocvičňu v schátralom Všešportovom areáli, neďaleko "blšáku", aby mal so svojimi borcami kde trénovať. A tí, na oplátku, pomáhajú KAC-u na zápasníckych žinenkách. "Sú to mladí chlapci, ktorí chodia zápasiť ligu za KAC. Pre nich je to v podstate tréning, príprava na náš šport."

Záujemcov o free fighting je aj v Košiciach dosť, no problém je inde. "Vždy príde na tréning veľa ľudí, ale vojsť do klietky a zápasiť nechce nikto. Zo sto ľudí bude súťažiť len jeden. Jednoducho, majú strach, že ochrnú a zostanú na vozíku, alebo nebodaj umrú. Je tu asi päťsto ľudí, ktorí sa točia okolo tohto športu, ale nikto nový. Každý chce byť ultimatívny zápasník, ale keď príde na lámanie chleba, tak sa zľakne. Málokto je ochotný niečo tomu obetovať a pripraviť sa na zápas. Je tam strach. Strach zo zranení, dokonca o život. Sám som v priamom prenose videl ako po jednom k.o., kopnutí do hlavy s rozbehom, vyniesli z klietky jedného Rakúšana mŕtveho. Na Ukrajine zas zomrel americký borec, keď skolaboval po zápase. Pravda, je to najtvrdší šport sveta, ale nechcem, aby v nás ľudia videli nejakých zabijakov alebo psychopatov."

Aj keď pri pohľade do klietky, na chlapov mlátiacich sa naozaj nevyberanými spôsobmi, sa nezainteresovaný divák chtiac-nechtiac tomu dojmu ubrániť nemôže. Okrem hryzenia, útoku na genitálie, a najnovšie aj úderov do zátylku, z ktorých najviac hrozí ochrnutie, je dovolené prakticky všetko. A možno práve to z neho robí jeden z najsledovanejších športov v Amerike. "Ultimate fighting je tam určite jeden z najpopulárnejších športov, viac ako hokej, ba i americký futbal," obhajuje ho jeden z košických bojovníkov, Matúš Laincz. "Nie je zriedkavosťou, že na ultimatívne zápasy v USA či Japonsku príde do haly šesťdesiattisíc divákov. V Európe aspoň pätnásťtisíc, lebo také veľké haly tu nie sú," tvrdí obdivovateľ takých veličín free fightingu ako sú Rus Fedor Jemelianenko, Američan Randy Couture, Royce Gracie či Japonec Kazushi Sakuraba.

"Je to poriadny adrenalín, pre zápasníka, aj pre diváka," pridáva sa ďalší z Božikových zverencov, Vladimír Cvoliga. "V klietke ide o ozajstnú realitu."

V podstate dosť krutú. "Ľudia chcú vidieť krv, je to tak," priznáva Martin Božik. "A možno vás to prekvapí, ale v prvých radách, čo najbližšie ku klietke, sedia väčšinou ženy. Zápas sledujú s otvorenými ústami, akoby pri tom prežívali orgazmus," smeje sa jeden zo špičkových európskych ultimátnikov. "No nielen im sa páčia bojovníci, na zápasy sa kvôli tomu chodia dívať aj homosexuáli," doberá si M. Božik svojich zverencov.

Zatiaľ ich má asi pätnásť. "Pätnásť stálych, čo chodia pravidelne na tréningy. Ale súťažia len piati, iba tí si trúfajú. Nikoho však nenútim, je to na báze dobrovoľnosti." Jeden je bývalý hokejista, iný kickboxer, ba aj hádzanár. "Ja som prešiel na free fight zo silového trojboja," vraví tréner, stále ešte aktívny bojovník. Medzi jeho najcennejšie patrí skalp Poliaka Dariuszewskeho, ktorého knokautoval už po desiatich sekundách vzájomného súboja. "Bolo to bez rozdielu hmotností. On mal 128 kíl, ja len čosi cez sto. Ale najlepší knockout sa mi podaril v dueli so stotridsaťkilovým Nemcom Schulzem, keď som s ním zvrátil prakticky prehraný zápas. Aj s dvojmetrovým Čechom Klímom som mal namále, keď ma kopom na hlavu skoro zabil, ale vyhral som nad ním technickým k.o., pákou. No vari najviac si cením druhé miesto vo svojej hmotnostnej kategórii na Submission free fight v Blave, medzi borcami z Brazílie, Poľska, Rakúska a Slovenska. Bola to pyramída, kde som zo šiestich zápasov štyri vyhral, trikrát k.o., a dosiahol som najrýchlejšie k.o. v celej súťaži..."

O skúsenosti z tvrdých súbojov sa M. Božik rád podelí so svojimi zverencami v košickom Free Fight Psycho Clube. U pár ostrých chlapcov už objavil závislosť na tomto mužnom športe. Nepovedali by ste, že sa naň môže dať aj študent či podnikateľ. On sám je bachar v tunajšej base. "A väčšina z borcov robí aj vyhadzovačov v nočných podnikoch. Lákame ich medzi nás letákmi, aj cez internet. Je známe, že najlepší bombardéri sú práve z chudobných štvrtí, aj preto sa u nás neplatí za to, aby niekto mohol s nami trénovať, od borcov nevyberáme nič. Lacnejší šport iba ťažko nájdete. Stačia vám nejaké trenírky, bárs aj za dvacku, chránič na zuby, ktorý dostanete za päťdesiat korún, a rukavice, ktoré vám aj požičajú." To je všetko, s čím ide profík, Ultimate fighter, do klietky. Prirodzene, zápasí sa podľa hmotnostných kategórií. "Najatraktívnejšie sú ťažké váhy. Taká šesťdesiatka nie je o ničom, lebo tam nikdy nevidíte rýchly knockout."

Zápasník má naň väčšinou časový limit 2x5 minút. "No niekde sú zápasy vypísané aj na 3x5, 5x5, či 2x10 minút. Keď sa súperi dohodnú, môžu bojovať aj bez časového limitu, kým jeden druhého nezlikviduje," vraví Matúš Laincz. Väčšinou sa tak stane oveľa skôr ako vyprší časový limit. "Údery v stoji, kopy v stoji, kopy a údery na zemi, kolená, strhy na zem. Víťazstvo môžete dosiahnuť na body, k.o., alebo pákou, keď súper odklepne, že zápas vzdáva." Výška finančnej odmeny závisí od organizátora ´fighterského´ večera. No sponzori môžu dať aj dvakrát toľko, keď sa im zápas páči...

Baba sa ešte nenašla

Dávid Kedžuch, Vladimír Cvoliga, Matúš Laincz, Marek Kačmársky, za necelé tri roky pôsobenia v Košiciach z nich Martin Božik spravil reprezentantov. "Všetko ťažké váhy. Samozrejme, že chcem, aby čo najviac súťažili, aby mali čo najviac víťazných zápasov, ale nemôžem to preháňať. Sú to ešte mladí chlapci, nemôžem z nich urobiť nejaké handry, úplne ich vyžmýkať. Chcem, aby boli použiteľní aj na druhý rok," tvrdí ostrieľaný tréner košických ´fighterov´.

Ani jeden z nich nemá v profi ringu za sebou viac ako dva zápasy. Po poslednom, v Budapešti, zdobí tvár najstaršieho, 28-ročného Dávida Kedžucha, niekoľko modrín. Maďar Sárkőzy mu zlomil nos. "Veľa našich borcov s ním odmietlo bojovať, Dávid vlastne iba zaskakoval, ani poriadne nevedel s kým mám do činenia. My sme si mysleli, že Maďar má sklenenú bradu, ale opak bol pravdou." Košický zápasník s ním prehral technickým k.o. v prvom kole. "Ale musím povedať, že bol lepší," uznáva Dávid súperove kvality. A zároveň sa uškŕňa: "Päťdesiatpercentná úspešnosť v mojej profi kariére, jeden vyhratý a jeden prehratý zápas, nie je až taká najhoršia, čo poviete?"

Podobnou bilanciou sa môže pochváliť aj 22-ročný Vlado Cvoliga, bývalý kickboxer. Knockout Bratislavčana Františka Peška v prvom kole v súboji v Brezne považuje za vrchol zatiaľ ešte krátkej profesionálnej kariéry. Iba osemnásťročný Matúš Laincz, ktorý nedávno vymenil hokejku za fighterské rukavice, ešte neokúsil ako chutí prehra. Najskôr vyhral na turnaji v Brezne, potom aj v medzištátnom dueli s Maďarmi v Budapešti, keď mu Tamás Balla po páke na ruku súboj vzdal. Z Budapešti sa vrátil s víťazstvom aj 20-ročný Marek Kačmársky, i napriek hendikepu, že bol zranený, a o tom, že bude zápasiť sa dozvedel až na poslednú chvíľu.

Ešte pred Vianocami sa chystajú Košičania do Chorvátska. "Možno aj niečo nakúpiť na Vianoce. Niekto tam určite nakúpi, buď to budeme my, alebo naši súperi," smeje sa D. Kedžuch. "Ale vážne, promotéri vedia koho si pozvať, majú prehľad o každom borcovi. Keby sme neboli vo svete free fightu známi, určite by sme pozvánku nedostali," je Martin Božik presvedčený, že jeho zverenci majú na to, aby patrili medzi absolútnu európsku špičku v športe, ktorý rozhodne neodporúčajú slabým náturám.

I keď, dnes sa už nájdu lastovičky aj medzi nežným pohlavím, ktoré nemajú fóbiu z uzavretej klietky, a majú guráž na súperku s podobnými bitkárskymi chúťkami. "Aj ženy už zápasia. Radi by sme nejakú privítali aj v našom klube, ale ešte sa taká baba nenašla. Môžem povedať, že za pol roka by sme ju mohli pripraviť na zápas," tvrdí košický tréner.

Kvalitný free fight už nie je v telke zriedkavosťou, ale pripraviť naostro takýto divácky atraktívny večer nie je veru lacný špás. "Pretože klietka je veľmi drahá, stojí deväťstotisíc korún. V Maďarsku a Chorvátsku sa v nej zápasí, ale u nás je to stále iba v špeciálne upravenom ringu, lebo na Slovensku ju nemá nikto. No už sa na tom pracuje, aby aj tu mohli diváci vidieť freee fight so všetkým čo k nemu patrí. Možno to bude na budúci rok aj v Košiciach," verí M. Božik, veľký nadšenec ultimatívneho zápasenia, že v zahraničí nesmierne populárny šport si aj tu nájde svojich priaznivcov.

Bohuš MATIA

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári