Liter kvalitného rumu ma vyšiel asi na 17 korún, spomína Košičan Vlado na jednu z Mjanmarských špecialít
Dreveným bucharom mlátili dovtedy, kým zo zrnka zlata urobili plátok
Dnes sa naposledy prostredníctvom spomienok Košičana Vlada pozrieme do Mjanmarska. Krajiny na juhu Ázie, ktorá sa iba otvára turistickému ruchu a práve vďaka tomu, že ju civilizácia ešte celkom nepoznačila, ponúka množstvo neokukaných atrakcií. Z predošlých článkov už viete, čo zaujímavé sa dá vidieť v mestách Rangún či Bagan, čím sa natierajú deti i ženy a čo žujú muži. Dnes Vlado sériu svojich zážitkov z marca 2007 uzavrie.
Naposledy sa Košičan zmienil o meste Manadaly a jeho okolí. Jedna z ďalších zastávok bola v akomsi hospice, kde dožívali svoj život starí a nevládni ľudia. Už pred odletom z Európy boli účastníci zájazdu vyzvaní, aby si do batožiny pribalili aj základné druhy liekov. A keďže záver ich putovania sa blížil, mnohí, vidiac podmienky, v akých hospic fungoval, tam časť svojej "lekárničky" nechala. Niekto lieky proti bolesti, iný obväzy či obyčajný leukoplast. Všetko to malo v odľahlých končinách veľkú hodnotu. Keďže jeden lekár tam pripadá na 12 tisíc ľudí, mnohí ho nevidia celý život...
"Cestou späť do Manadaly sme navštívili najdlhší teakový most na svete," opísal Vlado z atrakcií neďaleko mesta Amarapura. "Je dlhý 1 200 metrov, stojí na 984 pilieroch a spája brehy Taunghamanského jazera. Na stavbu mosta sa použilo teakové drevo preto, lebo je veľmi tvrdé a odolné voči vode. Mimochodom, teakové drevo je už dlhé roky súčasťou mjanmarského exportu. Ročne sa ho vyvezie okolo 400 tisíc ton."
Ako si vylepšiť karmu
Spomínaným mostom sa turisti dostali na ostrovček, kde fungovali rôzne manufaktúry a remeselnícke dielne. Robia v nich nielen dospelí, ale ja deti. Povinná školská dochádzka končí v Mjanmarsku piatym ročníkom a už mnohé 12 či 13 deti z chudobných rodín sa musia podieľať na zabezpečení obživy. "Navštívili sme niekoľko dielní. V jednej som konečne videl, ako sa vyrábajú zlaté plátky, ktoré miestni lepia na Budhov. V dielni boli traja mladí muži, ktorých jedinou pracovnou náplňou bolo búšiť špeciálnym bucharom do kúska zlata, ktoré na začiatku dostali. Keď z neho po chvíli vznikne štvorček, ten rozdelí na štyri časti a každú ďalej samostatne rozklepávajú. Trvá to dovtedy, kým je z nich absolútne tenký plátok." Pracovný deň takýchto mlátičov trvá 12 hodín. Aby však z neustáleho búšenia nezblbli, hodinu robia a hodinu oddychujú. Tento systém trvá už celé storočia...
"Tie zlaté plátky majú pre Mjanmarčanov nesmiernu duchovnú hodnotu. Každý, kto si chce vylepšiť svoju karmu a narodiť sa v budúcom živote ako lepší človek, prípadne dosiahnuť nirvánu, môže si ich kúpiť a potom ich nalepiť na niektorú z Budhových sôch v chrámoch po celom Mjanmarsku. Aj ja som niekoľko plátkov kúpil. Neboli drahé, v prepočte ma vyšli asi na 50 korún. Samozrejme, skončili nalepené na niektorom Budhovi." Ak niekomu z vás napadlo, či sa miestni neobávajú krádeže zlatom polepených Budhov, tak čosi také nehrozí. Mjanmarčan by to určite neurobil a ak by mal taký úmysel cudzinec, vždy sa vraj v okolí pohyboval strážca, ktorý na všetko dohliadal. Jediná škoda je, že si Vlado nepriniesol jeden zlatý plátok aj domov. Bola by to určite zaujímavá spomienka...
Nemenej zaujímavé ako manufaktúry na Taunghamanskom jazere boli aj vodopády Anisakan a návšteva vysokohorského mestečka Pyin U Lwin. Vodopády boli skutočne nádherné a s veľmi studenou vodou, Vlado sa v jednom jazere vykúpal. Ako inak, na jeho brehu nemohla chýbať zlatá pagoda. "Jazda do Pyin U Lwin bola kvôli prudkému stúpaniu pre autá taká náročná, že im bolo treba chladiť zohriate motory. Kvôli tomuto účelu už čakali pri ceste ženičky, ktoré tieto motory polievali. Samozrejme, popri tom predávali suveníry, občerstvenie a keďže bolo teplo, ovievali turistov vejármi. A to aj napriek tomu, že o to mnohí nemali záujem. Ani ja a tej žene, čo sa na mňa ´nalepila´, som to dal jasne najavo. Napriek tomu ma sprevádzala až hore."
Výroba papiera
Ďalšou zastávkou bolo mestečko Pindaya. Je obklopené malebnými kopcami a okolitou prírodou pripomína našu Banskú Štiavnicu. Niektorí nazývajú túto oblasť aj barmským Švajčiarskom. Na kopci je vybudovaný budhistický kláštor a neďaleko neho tzv. Pavúčia jaskyňa. Viaže sa k nej povesť, že kedysi poskytla úkryt pre princezné, ktoré naháňal obrovský pavúk. V priestrannej jaskyni s priľahlou 300 metrovou chodbou je umiestnených vyše 8 000 budhových sôch. Mnohé z nich sú staré niekoľko storočí a dodávajú tomuto mystickému miestu posvätnú atmosféru, ktorá doslova nabáda k meditácii. Zaujímavosťou bolo, že výstup do jaskyne, ktorá bola v strmom kopci, uľahčoval výťah. Pod jaskyňou boli stánky so suvenýrami, čajom a ovocím. Pindaya je vďaka jaskyni a kláštoru pútnické mesto, kde je vystavaných viacero pagod. Všade v okolí rástlo aj veľa posvätných stromov banyan.
Z ďalších manufaktúr navštívil Vlado s partiou výrobňu tehál, kde sa pracovalo na skutočne primitívnej úrovni. Na naše pomery historickou bola aj výroba papiera. "Vysušenú kôru zo stromu moruše pozbierali a s pridaním vody rozmlátili drevenými kladivami na kašu. Tú potom povarili, precedili a rozotreli do drevených plátov štvorcového tvaru. Na niektoré ešte dali lupienky kvetov, aby vyzerali krajšie. Tie pláty potom nechali na slnku vyschnúť a výsledkom bol papier. Navštívili sme aj dielňu na výrobu dáždnikov. Celé boli vyrobené z prírodných materiálov, bez použitia jediného klinčeka alebo iného kovu. Iba bambus a spomínaný papier."
Pri vyratúvaní navštívených lokalít nemohol Vlado nespomenúť jazero Inle. Je dlhé 22, široké 11 kilometrov a leží v nadmorskej výške 878 metrov. Plytké dno umožnilo domorodcom budovať na jazere umelé plytčiny a ostrovy, na ktorých si postavili svoje príbytky, pracovné dielne, budhistické chrámy a dokonca aj polia. Pohyb medzi jednotlivými ostrovmi zabezpečujú loďky, ktoré majú kuriózny spôsob veslovania. "Veslár stojí na okraji loďky iba jednou nohou. Druhú má prichytenú približne v strede vesla. Dolný koniec je vo vode a horný drží v ruke. Pri veslovaní poháňajú veslo vo vode silou voľnej nohy a druhú voľnú ruku používajú na udržanie balansu." Tento spôsob pohybu je miestnou raritou. Nikde inde v Mjanmarsku sa nepoužíva.
Osobitnú pozornosť na jazere Inle si zaslúžia autentické pracovné dielne. Neslúžia iba pre oči turistov ako napríklad v Thajsku, ale svoje produkty tu naozaj vyrábajú a zásobujú nimi trhy a obchodíky v širokom okolí. "Ako prvú sme navštívili výrobňu šperkov, kde sa zruční remeselníci a umelci venovali výrobe ozdôb zo striebra a polodrahokamov. Videli sme aj dielňu na výrobu šiat, kde staré ženy tkali látky. Používali na to vlákno, získané zo stopiek lotosového kvetu." Z látok šili veľmi originálne blúzky, sukne alebo košele.
"Zaujímavá bola aj dielňa na výrobu zelených cigár, ktoré sú typické pre Barmu. V cigarovej dielni na jazere ich ručne vyrábajú pekné mladé dievčatá. Najprv sa špeciálne cigarové listy zo stromu tanape vytriedia podľa kvality, potom sa jednoduchým prípravkom zašúľajú do rolky a naplnia vysušenou zmesou tabaku a listov, ktorá sa predtým močí v alkohole. Ako filter sa používa kukuričný trs. Výroba cigár je na pohľad jednoduchá ale vyžaduje šikovné prsty a zručnosť."
V kováčskej dielni pozorovali turisti umenie majstrov pri výrobe špeciálnych barmských dýk, mačiet a iných okrasných a dekoratívnych predmetov. Hore pri ohnisku sedel pomocník a nohami rozťahoval dúchadlá, aby bol oheň dostatočne rozhorený. Majster vybral z neho rozhorúčený červený kus kovu, položil ho na podstavec, pevne ho zovrel do klieští a jeho mladší pomocníci s veľkými kladivami začali kuť. Najprv v dvojtakte, potom sa ozval trojtakt a nakoniec štvortakt, keď sa pravidelne striedali v úderoch až štyria naraz. "Ochutnali sme tam miestny rum, vyrábaný z trstiny. Bol veľmi dobrý. Liter vyšiel asi na 17 korún."
Ženy s obručami
V Mjanmarsku Vlado po prvý raz na vlastné oči videl ženy kmeňa Padaungov. Sú typické dlhými krkmi, ktoré sa formujú u dievčat postupným vkladaním kovových obručí už od veku piatich rokov. Každý rok im na krk pribudne jedna obruč. Tento spôsob deformácie mal padaungské ženy údajne ochrániť pred unesením príslušníkmi iných kmeňov. Iná hypotéza tvrdí, že ženy mali byť na krku ochránené pred útokom tigrov. Kmeň Padaungov žije pôvodne v horách v oblasti Loikaw v Kayanskom štáte, ktorý nie je pre turistov prístupný, ale malú komunitu Padaungov možno navštíviť aj pri jazere Inle, kam sa z oblasti Loikaw presídlila jedna rodina.
"Keď sme vošli do ich domu, ženy sa akoby na povel upravili, doobliekali a vyšli na priedomie pózovať pre kamery a fotoaparáty. Obruče mali nielen na krkoch ale aj na rukách a nohách. Pohľad na deformované padaungské ženy s neveselými očami nie je príjemný. Tieto pri Inle sú doslova iba komerčnou turistickou atrakciou, pri ktorej si turista pripadá ako na návšteve v zoo."
Obruče majú hmotnosť až do 9 kg a tak život padaungských žien nie je žiadna slasť. Údajne ak sa dopustia nevery a prídu im na to, odnímu im obruč z krku. Ich vyťahaný krk je taký zoslabnutý, že bez obruče sú odkázané iba ležať na posteli. Keby sa postavili, kvôli oslabeným krčným svalom i stavcom by si zrejme zlomili väzy. Hoci je tento spôsob "skrášľovania" úradmi zakázaný, stále sa udržiava. Možno aj kvôli turistom.
Na záver svojich spomienok pridal Vlado ešte jednu kuriozitu. "Muži v Mjanmarsku nosia sukne. A je im jedno, či veslujú loďku, riadia auto či šliapu do pedálov bicykla." Sukňa, zvaná lóndží, patrí neodmysliteľne k panskej časti odevu. Sú dokola obšité, takže treba do nich "nastupovať" zhora. Nemajú žiaden patent, gombík ani zips. Upevňujú sa iba jednoduchým zakasaním okolo pásu. "Aj ženy nosia lóndží, ale muži ich nosia po chlapsky, s uzlom vpredu, kým ženy si lóndží kasajú naboku. Keďže sukňa nemá žiadne vrecká, muži si zvyknú tvarovať svoj ´uzlík´ tak, aby tam bol priestor aj na uloženie nejakých nevyhnutných maličkostí."
V týchto dňoch je Vlado opäť " na cestách". Tentoraz šesť týždňov na trase Thajsko, Laos, Vietnam, Kambodža, Malajzia, Indonezia, Java, Bali, Singapur. Samozrejme, po návrate do Košíc sa so svojimi zážitkami opäť rád podelí.
Róbert BEJDA
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
