parlamentu.
Neprehľadnosť, abstrakcia a odcudzenosť verejných peňazí je počiatkom (s malým p) obrovského paradoxu modernej demokracie: Kým občan ako zákazník v obchode vie stráviť i hodiny rozmýšľaním, či na to alebo ono dá sto korún, ako daňový poplatník je ten istý občan ľahostajný k nekonečne väčším peniazom, ktoré mu štát vezme. Suma, ktorá ročne prejde verejným sektorom, je naozaj závratná: Za rok 2008 by to malo byť zhruba 144 tisíc korún na hlavu. Krát päť miliónov (obyvateľov) je to 721 miliárd, čo je tisíckrát 721 miliónov, alebo miliónkrát 721 tisíc. To sú výdavky celej verejnej správy, ak ich parlament napokon schváli. Rozpočet štátu (centrálnej vlády) je z toho asi polovica. Teda 380 miliárd vo výdavkoch a 348 na príjmoch. Točí sa vám hlava?
Odhoďte všetku nádej
Získať predstavu, ako sa tieto nepredstaviteľné peniaze rozdeľujú, sa dá na internete na stránke www.finance.gov.sk. Samozrejme, len najhrubšiu, lebo bez hlbšej orientácie v politike a ekonomike je márna všetka snaha. Ako tak zrozumiteľné je ešte členenie rozpočtu na kapitoly, ktoré idú po rezortoch, a ďalej pokrývajú inštitúcie napr. Kancelária prezidenta, NR SR, kvantum úradov, až po najväčšiu záhadu (s najväčším balíkom) Všeobecná pokladničná správa. Tu je skryté napr. splácanie štátneho dlhu, ale aj machinácie typu rezerva vlády či jej predsedu. Nie je to pre radového smrteľníka, čo je aj skytý zámer: Odhoďte všetku nádej, ktorí hľadáte stopu. Základné otázky nad rámec toho, čo vytrúbia politici na tlačovkách, nekladú ani špecializovaní novinári. A nezaznievajú ani z mimovládneho sektora. Postreh predstaviteľky Transparency International, že "nedokázali vybudovať dostatočne objektívny a transparentný proces rozdeľovania peňazí, ktoré si ponechali pod kontrolou", sa týka "len" dotačných tokov, má však najširšiu platnosť.
Vydarená rodinka
Väčšine verejnosti kľúčové slová ako deficit, inflácia, rast HDP a pod nič nehovoria. V princípe je však rozpočet štátu totožný s princípom rozpočtu akejkoľvek firmy či rodiny. . Teda súvaha príjmov a výdavkov, ktorých kladné či záporné saldo dáva schodok alebo prebytok. A teraz si predstavte rodinu, napríklad štvorčlennú, ktorá chodí každý rok na zahraničnú dovolenku, spláca hypotéku na byt a dva spotrebné úvery k tomu, pred blokom im stojí veľké auto, podporuje nezamestnaného syna a vreckové každý mesiac berie i študujúca dcéra. Keďže žena si práve kúpila norkový kožuch a muž motorku, pôžičku si vzali už aj od suseda a jedného nebankového subjektu (lebo banka nedala, keďže meškajú so splátkami). A včera sa práve rozhodli, že musia prestavať a zariadiť nanovo obývačku, lebo je už nemoderná.. Čo na to poviete? Že sú blázni? Presne tak sa správa Slovenská republika.
Od začiatku štátu politici prijímajú jeden schodkový rozpočet za druhým. Čiže míňajú viac, ako "zarobia". Tých 32 miliárd deficitu, ktoré navrhuje Počiatek na rok 2008, pritom prezentuje vláda ako vynikajúce zníženie na 2,3% HDP, hoci Ivan Mikloš sa domnieva, že "pri takom ekonomickom raste by deficit dokázal znížiť aj Pinocchio". Autor tohto textu spomínal v tejto súvislosti ľadového medveďa, avšak i umiernenejší ekonómovia zborovo súhlasia, že "pri takmer 10-percentnom raste zostaviť rozpočet s takýmto schodkom nie je problém". (Jaroslav Pilát, MESA 10). Spokojnosť Fica s Počiatkom tkvie vo fakte, že neprekročenie úrovne 3 percent HDP znamená splnenie kľúčového kritéria pre euro.
Princíp zotrvačnosti
Alfou a omegou rozpočtovej debaty by teda mala byť otázka, ktorú nikto nekladie: Kedy chce "slovenská rodina" vykročiť z dlhovej pasce, ak práve teraz "premárni šancu využitia superdobrých časov v ekonomike" (Ján Tóth, analytik ING). "Superdobré" znamená 9-percentné rasty ročne, čiže "rodina" zarába ako nikdy predtým nie. Avšak namiesto toho, aby splatila starú obývačku, poslala syna pracovať a motorku odložila, požičiava si ďalej, pričom sama seba klame ilúziou, že o nejaké tri roky (záväzky z konvergenčného programu pre euro) nejakí iní politici, zvolení v ďalších voľbách, už dlhy vyrábať nebudú (teda znížia deficit na 0,8 percenta v r. 2010). Stopercentnú istotu, že rast a daňové príjmy sa spomalia, pričom nároky, ktoré zakladajú dnes, zostanú a vytvoria obrovský tlak v budúcnosti, si vôbec nepripúšťajú. Na rozdiel do každej normálnej rodiny.
Treba pritom vedieť, že tak (od oka) asi 85 až 90 percent výdavkov patrí do kolonky tzv. mandatórnych. Sú to dávky, dotácie, platy, príspevky, valorizácie (a pod.), ktoré vznikajú prijímaním zákonov v priebehu roka, takže rozpočet ich automaticky "zhltne" ako písmo božie. Nedá sa nič robiť, zo zákona sú "večné". To, čo Fico, Mečiar a Slota vyhlasovali za "priority", o "ktorých sme našli riešenie, čo vyhovuje všetkým trom stranám" (Smokovec, hotel Kamzík), sú posledné zvyšky (konkrétne 7 miliárd), čo zostali po úradníkoch ministerstva financií nerozdelené. Určujúci princíp, ktorý roztáča miliardy (nielen na Slovensku), je zotrvačnosť inštitúcií, potrieb a záväzkov, čo boli založené v minulosti a tvoria súčasť nezrušiteľných výsad tej-ktorej lobistickej či štátno-cudzopasníckej skupiny. Rozhodujúcu časť rozpočtu si politici len obzerajú, zostavuje ho byrokracia.
Tvorme dlhy programovo!
V "lepšej spoločnosti" (teda mimo koalície) je po novom politicky nekorektné obviňovať celý rozpočet z neprehľadnosti. Traduje sa totiž, že Miklošova reforma verejných financií, pod ktorou sa rozumie štátna pokladnica (všetky inštitúcie na jednom účte v NBS) a programové rozpočtovanie, veci údajne spriehľadnila. Figu borovú. Zapochyboval napr. aj inštitút INEKO, ktorý pred časom zverejnil akýsi monitor programov, ktoré rezorty predložili.. Je impozantný. Napr. v zdravotníctve je, okrem iného, cieľom "zvýšiť kvalitu pri príprave výučby laickej verejnosti pri poskytovaní prvej pomoci o 5 percent oproti roku 2006". Excelentné. Alebo školstvo: "Vydať metodické príručky v oblasti uplatňovania školského mliečneho programu v praxi s cieľom zvýšiť spotrebu mlieka a mliečnych výrobkov detí a žiakov". Úchvatné. Toto je iba nepatrný zlomok nezmyslov, o ktorých aj slušné a konformné INEKO súdi, že ide o "množstvo cieľov, ktoré neumožňujú transparentnú kontrolu prerozdeľovaných prostriedkov". Iste, užitočnejšie by však bolo, keby skôr, než začnú skúmať možnosti kontroly, sa slovenskí analytici pýtali na samotný zmysel jednotlivých úloh. Tou hlavnou, rámcovou a nadradenou, je hlboký audit všetkých nárokov a adries, na ktoré výdavky odchádzajú. A potom škrty. Nie korún, ale celých kapitol. Ako však učí skúsenosť demokracií s dlhšou tradíciou, bez poriadnej krízy, ktorá otrasie spoločnosťou, sa veci nepohnú. A ak sa pohnú, tak len kozmeticky, po ďalšiu krízu.
Výrok klasika, že "o peniaze ide vždy až v prvom rade", vraj patrí medzi múdrosti, ktoré nepoznajú výnimku. Vzťah ľudí k peniazom, ktoré poručia "cisárovi", ukazuje, že výnimka je skoro väčšia ako pravidlo.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
