Význam pomoci si uvedomíme, až keď ju budeme potrebovať
Niet človeka, ktorý by si neželal prežiť život a pokojnú starobu v zdraví. Nikto nie je prorokom a nevie, aká budúcnosť ho čaká. Život nás zaskočí a vo vyššom veku dokáže pripraviť namiesto pokojnej staroby prekvapenia, ktoré bývajú kruté. Sami ich nie sme schopní zvládnuť. Potrebujeme pomoc, záchranný pás. Nie na chvíľu, kým prejdeme do bezpečia ako topiaci sa na čln, ale dovtedy, aby sme mohli existovať aj s tým krutým prekvapením. Takým záchranným pásom je opatrovateľská služba.
Pánovi Štefanovi by sa ani neprisnilo, že ho postihne nevyliečiteľná choroba, veď v 75 rokoch sa tešil až na vysoký tlak pomerne dobrému zdraviu. Šoféroval, tvorivo pracoval. Potom prišli zmeny: spomalené pohyby aj reč, strata jemnej motoriky prstov. Nedokázal vyťukať telefónne číslo, písmo sa zmenilo na čmáranice. Lekár mu diagnostikoval Parkinsonovu chorobu. Bolo to kruté životné prekvapenie. Pán Štefan začal strácať rovnováhu, niekoľkokrát za deň spadol a nedokázal sám vstať. Onedlho mohol chodiť iba keď ho niekto pred sebou pridržiaval a tak s ním išiel. Sedadlo v aute nahradil invalidný vozík a do auta ho dostať bolo veľmi zložité. Bol to zničujúci život a najvyšší čas na záchranný pás pre neho aj rodinu. Požiadali o opatrovateľskú službu.
Každý chce iné
Ráno prichádzali k pánovi Štefanovi dve opatrovateľky. Mali sa čo obracať pri rannej hygiene aj s pomocou manželky alebo dcéry - preložiť ho z postele na vozík, v sprche na stabilnú sedačku. Jedna ho musí držať, druhá aj s pomocou manželky umývať, znovu na vozík s osuškou, potom k umývadlu, vyčistiť mu zuby, oholiť, dať plienku, obliecť a presunúť k stolu, kde ho treba nakŕmiť. Chlieb nakrájať na "vojačikov", piť dávať so slamkou alebo zo špeciálnej fľašky, pritom dávať pozor na intervaly medzi podávaním jednotlivých súst, lebo problémy sa pridružili aj pri prehĺtaní a dýchaní.
Takýto ranný rituál trvajúci rôzne dlho sa opakuje dennodenne. Jedna opatrovateľka pani Danka Ondrušková, ktorá mala na starosti rannú hygienu, odchádzala od pána Štefana do inej domácnosti, druhá - Gitka Petríková zostávala až do konca svojej pracovnej doby, do 15. hodiny, kedy preberá starostlivosť rodina. Zakrátko sa opatrovateľky stávajú ako ostatní rodinní príslušníci, súčasťou života v tejto domácnosti. Je to neoceniteľná pomoc, ktorú by pri starostlivosti o chorého popri zamestnaní rodina ťažko zvládala.
Samozrejme, každý má inú povahu, iné zvyklosti. Jeden opatrovaný sa chce rozprávať, druhý radšej mlčí a vyhovuje mu, ak rozpráva opatrovateľka. Niekto chce, aby mu čítali noviny, ako aj v prípade pána Štefana, lebo jemu to znemožnil sivý zákal na jednom a nevydarený zákrok na druhom oku. Preto aj z týchto aspektov - povahových požiadaviek úkonov, zdravotného stavu opatrovaného, možností rodinných príslušníkov a po prieskume priamo v domácnosti zvolili čo najoptimálnejšie riešenie pracovníčky opatrovateľskej služby s niekoľkoročnými skúsenosťami.
Kým nebola opatrovateľská služba sprofesionalizovaná v rokoch 1997 - 1998, existovala vo forme dohôd opatrovateliek s okresným úradom a podieľal sa na nej aj Červený kríž na báze dobrovoľnosti. Dnes sa poskytuje v zmysle Zákona o sociálnej pomoci a v Košiciach ju zabezpečujú štyri mestské časti. V nich sú aj zariadenia opatrovateľskej služby (ZOS), kde majú možnosť umiestnenia na tri mesiace prevažne imobilní ľudia, pre ktorých je už rizikom pobyt v domácom prostredí bez človeka, čo by ich mohol 24 hodín opatrovať. V domovoch dôchodcov niet miesta, preto musia čakať. Niektorí sa ani nedočkajú.
Obyvatelia mestských častí starnú, vek sa predlžuje, život, ako spomíname na začiatku, prekvapuje, potrebujú pomoc. V najväčšej miere ju poskytuje opatrovateľská služba v rámci Miestneho úradu Mestskej časti Košice - Sever, patriaca pod oddelenie služieb obyvateľom. Jej sídlo je na Národnej triede 56 nad reštauráciou "Na Mieri". Poskytuje pomoc občanom Severu, Starého Mesta, Ťahanoviec - sídliska aj obce, Džungle, Kavečian. Má najviac, až 53 opatrovateliek zo všetkých mestských častí. Fakt, že túto pomoc využívajú hlavne Severania a Staromešťania, zrejme súvisí s vekom nielen ľudí aj existencie sídliska, v ktorom žijú. V týchto lokalitách je priemerne 142 opatrovaných.
Ako to funguje
Od Ing. Janky Novákovej, vedúcej Oddelenia služieb obyvateľom MÚ MČ Sever sme sa dozvedeli, ako opatrovateľská služba funguje a kto môže o ňu požiadať. Našťastie úradovanie, na aké sme zvyknutí, ak o niečo žiadame, je tu veľmi rýchle a niet nevybavených žiadostí. Čaká sa iba do ZOS-ky, lebo je tam 14 miest. Ak človek po hospitalizácii potrebuje opatrovateľskú službu, treba k žiadosti o ňu priložiť prepúšťaciu správu alebo nález od ošetrujúceho lekára a jeho odporúčanie v iných prípadoch.
"Naše pracovníčky pani Kupcová a pani Palková idú na prieskum, aby získali celkový obraz, či bude stačiť jedna opatrovateľka alebo dve. Klient alebo rodinný príslušník nevie, čo by bolo optimálne," vysvetľuje Ing. Nováková. "Sú rôzne požiadavky. Niekde len ranná toaleta alebo osem hodín u klienta, alebo len nákup, donáška obeda. Podľa toho sme museli zhruba spriemerovať úkony, koľko trvajú. Niekde jednu hodinu, inde menej alebo dlhšie. Je to dôležité kvôli pracovnej dobe, aby sa do nej vošli."
Spomenuté súkolie 54 opatrovateliek medzi nimi dvoch mladých mužov, tvoria tri skupiny: tú, kde sú opatrovateľmi rodinní príslušníci, ďalšiu s tzv. vonkajšími opatrovateľkami u cudzích - celý mesiac, každý deň. Ráno idú, poobede skončia, majú dvoch, aj troch klientov. V tretej sú vnútorné opatrovateľky, majú troch stálych klientov na deň a potom sa dopĺňa podľa potreby. Obce, ktoré nemajú skúsenosti s tým, ako sa dopĺňa, majú problémy. Na Severe to funguje perfektne a každodenný ranný dispečing na Národnej triede je toho zárukou. Dve pracovníčky - Marianna Kupcová a Mária Palková majú pod palcom každodenný chod tejto činnosti.
Za každú opatrovateľskú službu v domácnosti, aj za úkon tejto služby sa platí. Úhrady sú nízke, veď ide o sociálnu pomoc, dotovanú štátom, žiadnu súkromnú firmu. Nevládneho človeka, ako napríklad pána Štefana, bežné úkony osobnej hygieny, vrátane holenia, obliekania, vyzliekania, presunu z lôžka na vozík a späť stoja deväť korún denne. Kŕmenie a umytie riadu pri ňom stojí šesť korún. Ak požiada klient o umytie okien, čo nebýva iba pred Vianocami a Veľkou nocou, zaplatí 36 korún.
Za všetko, čo opatrovateľka robí - stihli sme z toho spomenúť iba zlomok - dostáva minimálnu mzdu. Každá práca má svoje špecifiká a táto je mimoriadne náročná na psychiku aj fyzický stav. "Predtým, napríklad v roku 2002, neboli také ťažké stavy u ľudí, boli len opustení. Teraz máme veľa problémov," hovorí M. Kupcová. "Mozgové príhody, Bechterevova choroba, výrazne narastá počet Alzheimerovej choroby a ak sa bude zvyšovať, nebude sa dať pomôcť opatrovateľkami. Je veľa demencie, nielen v dôsledku veku, sú poúrazové stavy, amputácie končatín. Je dobré, keď sú opatrovateľky po kurzoch a vedia ako treba chorého na posteli pretáčať, vymeniť pod ním plachtu, prebaľovať ho, dvíhať, aby si navzájom neublížili." Každý by túto prácu nemohol robiť, konštatujú aj príbuzní opatrovaných.
"Za osem rokov to bolo veľa ľudí, človek ich nepočíta," hovorí pani Ondrušková. Teraz mám klienta, napolovicu nevidiaceho. Ráno ho preložíme na vozík, v kúpeľni osprchujeme, ako u pána Štefana, príde kolegyňa, zaplienkujeme ho, ona zostáva a ja idem k panej, ktorá je po úraze, tiež na Ťahanovciach," hovorí o svojej práci pani Danka. Stále je dobre naladená, aj keď je to opačne u tých, ktorých opatruje. K jej klientke mala prísť bývať nevesta a pomáhať jej, lenže opäť pripravil život kruté prekvapenie. Nevesta prišla najprv o jednu, potom o druhú nohu a všetko sa muselo prispôsobiť tomuto stavu a vozíku.
Pani Zuzanu Jahňákovú sme zastihli na Národnej triede, keď vchádzala do vchodu vežiaku s pani Máriou, ktorú opatruje denne štyri hodiny. Práve sa vracali z prechádzky. Pani Mária je po mozgovej príhode, trpí závratmi a aj preto nemôže byť dlhšie na nohách vonku ani v byte. Väčšinou leží. "Viete, koľko číta? V knižnici hovoria, že už jej nemajú čo požičať," smeje sa opatrovateľka. Pani Mária sa pripravovala do nemocnice na preliečenie a ako naschvál sa jej stalo to, čo mohlo skončiť na úrazovke. Niesla horúci čaj, potkla sa, spadla horeznačky, obarila sa a je celá poudieraná. Jej pani Jahňáková podľa potreby navarí, podá stravu, pripraví čaj na obed aj na večer. Veľkú pomoc poskytujú dcéry. To je u viacerých, kde sa deti starajú a najradšej by vzali rodičov k sebe, no mnohí chcú zostať, kým sa dá, radšej sami.
Ak nevarí opatrovateľka alebo príbuzní, obedy dováža opatrovateľská služba. Miestny úrad má na to dve autá, ku každému šoféra a opatrovateľku, ktorá roznáša obedy. Boli sme s nimi ako sa zvykne hovoriť na geriatrii (Vysokošpecializovanom odbornom ústave geriatrickom sv. Lukáša, Strojárska 13) pre obedy. Označené sú dve súpravy obedárov menami aj diétami, ktoré vozia do domácnosti aj do ZOS-ky na Ťahanovských riadkoch podľa zdravotného stavu diétnu, racionálnu, šetriacu, bezlepkovú a diabetickú. Do ZOS-ky vozia z geriatrie aj raňajky, desiate, obedy, olovranty i večere.
Dom na Ťahanovských riadkoch
ZOS-ka na Ťahanovských riadkoch je v dome pri brehu Hornádu, s dvorom - záhradou, zďaleka svietiacou fasádou a ešte aj so psom - Ritou, takže ničím nepripomína zariadenie pre väčšinou ležiacich ľudí. Každý je odkázaný na pomoc inej osoby. Je to pýcha mestskej časti Sever a čo mohol v ZOS-ke miestny úrad vylepšil. Už cez okná nefúka, sú nové, kúpeľne bezbariérové s mobilným kreslom na sprchovanie, polohovacie postele, pribudnú ďalšie z príspevku Starého Mesta. Všade čisto, osadenstvo je ženské a len jediný muž, 91-ročný pán Jožko.
Aj sem sme prišli s Ing. Novákovou, ktorá je tu častým "hosťom", najmä teraz, keď robia v tejto lokalite a tu kanalizáciu. Zastihli sme opatrovateľku Evu Urbanovú. Pracuje tu vyše 11 rokov. Všetkých sa tu postupne strieda sedem opatrovateliek a majú čo robiť vo dne i v noci. "Teraz máme 11 ležiacich klientov. Máme už svoj systém, ako ich umyť, osprchovať, nakŕmiť, aj zuby vyčistiť a tým, čo ich nemajú pomixujeme stravu. Momentálne kŕmime tri klientky na posteli, ostatné sa najedia samy," vysvetľuje nám pani Urbanová. Dozvedeli sme sa, že tu perú a žehlia posteľnú bielizeň, aj veci klientov, že už sa pripravujú na mikulášsku a vianočnú výzdobu vo všetkých piatich izbách. Aby ľuďom, ktorí sú tu možno na tri, v krajnom prípade na šesť mesiacov, možno na menej, vytvorili atmosféru domova.
Takýchto zariadení by malo byť viac a nielen v Košiciach, lenže ony, ako všetko podobné, sú o peniazoch. A ešte aj o myslení. Každý bude raz starý, aj ten najkompetentnejší, ktorému to možno príde na um, keď bude sám na invalidnom vozíku s Parkinsonovou chorobu a to už bude neskoro. A Alzheimer, ktorý sa tiež všade rozširuje, ten mu už myslieť nedovolí.
Soňa Makarová
Autor: Matka týrala vlastného syna
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
