Účastníci slávnosti a rozpočet
Kým pred 18 rokmi sa medzi Slovanom a Dómom vlnili desaťtisícové davy, k spomienke na Deň slobody a demokracie sa tentoraz dostavilo asi sto Košičanov. V eufórii sme neboli celkom sami, podobné masy slávili aj v o čosi väčšej Bratislave. Na tom, napokon, nie je nič čudné, jeden z veľkých výdobytkov novembra je aj to, že (temer) nič nie je povinné a štát (samospráva) neorganizuje ceremónie (teda pokiaľ z nich nekvapká pre politikov). Len pri spomienke je trochu clivo, lebo človek cíti, že len raz prežíva chvíle, keď sa stáva akože svedkom histórie. Iba generácia úplne naj-naj-najstarších Košičanov si pamätá život v piatich štátnych útvaroch, pričom sa ani nepohli z domu. Tým, ktorí sa narodili tesne pred či po 17.novembri 1989, naopak hrozí, že im dejiny prefičia nad hlavami bez toho, aby sa o nich obtreli. Ešte aj keby niečo skutočne veľké ešte nastalo, záujmy, hodnoty a priority sa tak zmenili, že k nejakej spoločnej účasti na ohromnej veci sa spontánne už nedostanú. Inak, podľa agentúrnych správ, účastníci slávnosti vyjadrili štandardnú dávku nostalgie, spokojnosti i sklamania, takže ani v náladách sa nijako nelíšime od iných. Po tom, čo sa aktéri zhodli, že o princípy slobody a demokracie treba naďalej bojovať, lebo "najmä v súčasnosti" (???) existujú ich rôzne ohrozenia, sa v pokoji rozišli do svojich domovov.
Politická reprezentácia mesta, ako vždy o takomto čase, chystá nový rozpočet. Niežeby to ešte po thrilleroch so Schusterom mohlo upútať pozornosť, ale fakt je ten, že každý nový rozpočet sú stále nové peniaze, na ktoré sa Košičania musia poskladať. Napríklad, aj prostredníctvom poplatku za smetie, ktorý sa má zvýšiť o 250 Sk. Samozrejme, otázka, či viete povedať jeden poplatok či daň, ktorý (ktorá) by sa niekedy znížil(a), je nezmyselná. Ale čo tak zaviazať (požiadať) politikov, aby prijali aspoň akési moratórium, že súčasná úroveň sa nemôže hýbať. Povedzme päť rokov. Pri každom zvýšení, ktoré práve v týchto rokoch navrhujú, treba pamätať, že už bude len horšie, lebo ešte nikdy netiekli do mestskej kasy také peniaze. Oni však namiesto toho, aby šetrili a rýchlejšie platili staré dlhy, vymýšľajú nové činnosti a potreby, a to takým tempom, že ešte nad rámec rekordných výnosov z dane príjmov zvyšujú poplatky. Teraz začína tradičný tančekový rituál, keď nejaká strana, v aktuálnom prípade SDKÚ, si postaví hlavu a hovorí, že nič nepodporí, lebo "sa nešetrí na magistráte a návrh musí byť pripravený precízne".
Takže v Košiciach máme "vládnu koalíciu" KDH-SDKÚ, v ktorej poslanci KDH nesúhlasia s organizačnou štruktúrou vlastného magistrátu, a poslanci SDKÚ s rozpočtom vlastného magistrátu. Napokon, až taký veľký problém z toho robiť netreba, keďže taký rok ešte v Košiciach (zrejme od 17. novembra 1989) ešte nebol, že by sa v jeho priebehu rozpočet päťkrát nenovelizoval. Tak, že na konci účtovného roka ho už nespozná KDH, ani SDKÚ, ani šéf finančného odboru. Takže je to vlastne jedno. Pekná je tá demokracia.
Peter SCHUTZ
Autor: Matka týrala vlastného syna
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
