Keby ho stroj vtiahol celého, úplne by ho to "domrvilo"...

Ak príde niekto pri úraze alebo za iných okolností o časť alebo celú končatinu, väčšinou bez nej ostane celý zvyšok života. Niekedy však vďaka šťastiu v nešťastí nemusí byť situácia taká vážna. Nielen vďaka duchaprítomnosti kolegov, známych, či príbuzných, ale aj umeniu lekárov. Aj lekári z Kliniky úrazovej chirurgie (KÚCH) vo FNLP v Košiciach občas dokážu zázraky. Prst, či končatinu nielen vrátia na jej miesto, ale vedia ju zfunkčniť natoľko, že pacient ju môže používať takmer plnohodnotne. Posledným dôkazom je prípad Petra Bečkeja z Veľkého Krtíša, ktorému pri v bani odtrhlo pravú ruku nad zápästím.

P. Bečkej si osudný utorok 30. októbra zapamätá do konca života. V Bani Dolina vo Veľkom Krtíši pracuje 15 rokov a nastupoval do nočnej zmeny. Do bane v hĺbke 60 metrov sfáral spolu s ostatnými baníkmi. Spočiatku bolo všetko tak, ako po iné dni a noci. Hoci P. Bečkej uhlie priamo neťaží, má na starosti údržbu a opravu banských strojov.

"Stalo sa to okolo pol druhej v nocim," spomína, ležiac na lôžku košickej kliniky. "Prechádzal som popri pancierovom - reťazovom dopravníku. Sú na ňom reťaze a na nich lopatky, uhlie sa takto dopravuje uhlie von. Dá sa povedať, že to bola nešťsatná náhoda, Keďže v štôlni je pod nohami veľa vecí, pošmykol som sa a podvedome som sa chcel rukou o niečo oprieť. Vedľa bol práve dopravník a reťaz v ňom mi zachytila ruku. Ťahala ma asi jeden a pol metra. Potom som cítil uvoľnenie, lenže pás ma niesol ďalej. Keď sa mi podarilo zoskočiť, začal som sa prezrať, či som celý. Vtedy som zbadal, že nemám ruku. Napadlo mi, že už ju nikdy nebudem mať..." P. Bečkej je presvedčený, že v nešťastí mal vlastne aj šťastie. Veď úraz mohol skončiť horšie a on mohol prísť o celú ruku. Možno aj od ramena. "Stroj ma mohol vtiahnuť do malého prietoru aj celého. Tam by ma to úplne ´domrvilo´. Stávajú sa aj prípady, keď ruku odtrhne od ramena."

Vraví sa, že ak človek utrpí vážny úraz, spočiatku bolesť nevníma. "Keď mi odtrhlo ruku, bolesť som si neuvedomoval a dokonca mi ani veľmi netiekla krv. Bol som pri vedomí, vnímal som všetko, ale bolesť nie. Zrejme som bol v šoku. Videl som, že v rukáve ruka ostala, ale prsty už vidno nebolo." Potom už nabrali udalosti rýchly spád. "Dopravník som ešte stihol odstaviť. Blízko bol telefón, tak som rozmýšľal, že privolám pomoc. Hoci 15 metrov odo mňa traja baníci ťažili kombajnom uhlie, v tom hluku ma nemohli počuť. Keď som odstavil dopravník, šli sa pozrieť, prečo zastal, lebo bez neho nemôžu robiť. Vtedy zbadali, že sa niečo stalo a poskytli mi prvú pomoc. Opaskom mi stiahli ruku a vyviezli ma banským vláčikom hore."

Ruku našli medzi reťazami

Samozrejme, tam sa kolegovia P. Bečkeja pýtali, kde je jeho ruka. On už bol zmierený s tým, že ju nikdy mať nebude. "Povedal som, že už sa stalo a že ťažko s tým niečo robiť. Niekto z nich však povedal, že treba ruku pohľadať, možno sa s ňou bude dať niečo spraviť. Vtedy aj vo mne svitla nádej. Hneď sa vybrali hľadať ruku k dopravníku. Preto veľmi ďakujem spolupracovníkom, že ju našli, lebo to určite nebolo jednoduché. Bola zakliesnená medzi reťazami."

Z bane previezli P. Bečkeja do nemocnice vo Veľkom Krtíši, kde mu poskytli odbornú prvú pomoc. Boli to pre neho krušné okamihy plné očakávania. "Ak by sa ruka nenašla, zbytočne by ma viezli do Košíc. To, čo z nej ostalo, by mi vedeli ošetriť aj v Krtíši. Nakoniec prišla správa, že ruku našli a doviezli ju do nemocnice. V bani máme stanicu prvej pomoci a tam ju dali do ľadu."

To najhoršie však ešte neskončilo. Situáciu skomplikovalo aj počasie. "Veľmi pršalo, takže ma do Košíc nemohli previezť vrtuľníkom. Musel som ísť sanitkou, čo boli tri hodiny cesty. Boli to tiež ťažké opkamihy. Nemohol som späť, celý čas som bol hore. Myšlienky som mal všelijaké. Po príchode do košickej nemocnice som si len prial, nech ma uspia a niečo s rukou urobia."

Lekári končatinu zrőntgenovali a urobili všetky potrebné vyšetrenia. Keď odtrhnutú časť dôkladne prečistili, nasledovala operácia. "Po prebudení z narkózy som rozmýšľal, či sa na tú ruku vôbec pozriem. Doktori mi vraveli, že sa pokúsia ju zachrániť, ale nemohli mi sľúbiť, či to vyjde. Teraz, po operácii, sú šance dobré..."

P. Bečkej prišitú ruku cíti. Keď zavrie oči, vie, že ju tam má. Ale zaiaľ s ňou hýbať nemôže. "Mám však ´hybné´ reflexy. Urobím všetko pre to, aby bola ruka maximálne funkčná. Už to je zázrak, že mi ju lekári dokázali vrátiť späť. Veď bola oddelená od tela vyše šesž hodín, čo je pomerne dlhá doba." Dočasná strata ruky je o to horšia, že P. Bečkej je pravák. "Zatiaľ sa musím preorientovať na ľavú ruku, hlavne s písaním. Lebo v najbližšom čase toho s pravou rukou veľa nenarobím. Ale dúfam, že s ňou budem môcť po nejakom čase opäť písať."

Oporu má aj v rodine, príbuzní ho boli v nemocnici pozrieť. "Som rozvedený, z prvého manželstva mám 16-ročného syna a 13-ročnú dcéru. Aj napriek vzdialenosti ma prišli pozrieť. Denne sme spolu v kontakte aspoň telefonicky. V druhom manželstve mám takmer dvojročného syna, ten si ešte neuvedomuje, čo sa stalo. Ale už beriem situáciu s optimizmom a humorom. To najviac pomáha."

Keďže šlo o pracovný úraz, jeho okolnosti sa vyšetrujú. "Kvôli tomu boli za mnou v nemocnici, aby urobili zápisnicu. Kolegovia a niektorí členovia vedenia firmy za mnou boli tiež. O môj stav sa zaujímajú aj telefonicky." Kolegialita a súdržnosť baníkov sa prejavila aj inak. "Vo Veľkom Krtíši 12 kolegovia darovali krv na moje meno, čo si veľmi cením."

Napriek nepriazni osudu sa baník nevzdáva. Prvé signály naznačujú, že aspoň sčasti by mohol replantovanú ruku používať. Vďaka schopnostiam chirugov Kliniky úrazovej chirurgie FNLP v Košiciach a duchaprítomnosti kolegov má reálnu šancu, že svojou pravačkou bude môcť zhruba o rok aj písať.

Podľa operatéra MUDr. Rastislav Burdu z KÚCH FNLP v Košiciach, čaká P. Bečkeja ešte 10 až 15 operácií

Ruku prišijú do do šiestich hodín, prsty až do jedného dňa

Z Veľkého Krtíša bol P. Bečkej prevezený na KÚCH vo FNLP. Okamžite putoval na operačnú sálu a chirurgov zamestnal na vyše 9 hodín. "Operácia, keď sa dáva späť odtrhnutá končatina či jej časť, sa nazýva replantácia," vysvetľuje operatér MUDr. Rastislav Burda. "Amputácia v tejto výške nebýva častá. Zvyčajne sú amputované prsty a ich časti. Dôležitá je reakcia organizmu. Ak by sa taký úraz stal u človeka vo veku 60 až 70 rokov, určite by sme radšej pristúpili k amputácii, ako sa pokúšali urobiť prišitie a rekonštrukčné operácie."

V stávke je aj život pacienta, či organizmus prijme odtrhnutú končatinu späť. Hraničný čas, keď ešte môže byť končatina alebo je časť replantovaná, závisí od výšky, kde bola amputovaná. "Ak ide o prsty, ktoré sú uchované v chlade, je to možné do 24 hodín. Pre človeka sú najdôležitejšie prvé tri prsty. Tie zabezpečujú úchop a bežné činnosti. V prípade ruky platí, že čím vyššie k lakťu, tým viac sa čas skracuje. Ide hlavne o to, že svaly prežijú bez prekrvenia niekedy len šesť hodín. Kvôli tomu je vysoké riziko reperfúzneho syndrómu. To znamená, že akonáhle sa obnoví cirkulácia krvi v končatine, ktorá bola dlhšie oddelená, dôjde k spätnému vyplaveniu toxínov. Môže to zasiahnuť celý organizmus a reakcia je potom ťažká. Takíto pacienti všeobecne vyžadujú intenzívnu pooperačnú starostlivosť, lebo dochádza k už spomínanej celkovej odozve organizmu."

Tá sa prejavuje vo viacerých úrovniach. Aj P. Bečkej bol po operácii na oddelení intenzívnej medicíny. Zvyčajne dochádza k rozvoju zvýšenej krvácavosti, preto musí byť pacient pod dohľadom špecialistu. "V našom centre zvyčajne replantujeme zhruba raz až dvakrát za mesiac prsty. Amputácia vo výške zápästia a predlaktia je zriedkavá. Podobný prípad mávame v priemere raz za 5 7 rokov, ak je kvalita implantátu taká, že dovolí jeho opätovnú replantáciu s dobrým výsledkom. Lebo stále je tam riziko odumretia a ďalších komplikácií."

Košickým chirurgom sa podarilo viac takýchto operácií. V roku 2004 replantovali 53-ročnému pacientovi ruku, ktorú mu nad zápästím odstrihli nožnice na kov. "Spomínam si aj na pacienta, ktorého operoval kolega pred zhruba šiestimi rokmi. Išlo o mladého vojaka, ktorému pri úraze kus plechu odrezal ruku. Pokiaľ viem, teraz sa má dobre a ruka je takmer úplne funkčná."

V prípade P. Bečkeja je zatiaľ predčasné hovoriť o presných prognózach. "Všetko závisí od stavu šliach, kostí a nervov. Aj keď je nakoniec všetko v poriadku, stupeň funkčnosti už nebude nikdy taký, ako bol predtým. Ale väčšinou s končatinou zvláda bežné úkony, takže funguje úchop a základná citlivosť." Čiže rozlišovanie teplé - studené a rozlíšiť úchop dvoch bodov. "V prípade tohto pacienta bude dobrým výsledkom dosiahnutie základnej úchopovej schopnosti. Stupeň poškodenia šliach bol výrazne väčší, ako zvyčajne. Bude ešte nasledovať súbor operácií, ktoré zabezpečia ohýbanie, prípadne vystieranie prstov. Mnoho závisí aj od spolupráce pacienta."

Niekoľko dní po operácii prichádza na rad rehabilitácia. Zabraňuje stuhnutiu prstov. "Doba liečby je jeden až dva roky. Pacient bude musieť absolvovať 10 až 15 operácií. V prípade P. Bečkeja bude zhruba o rok jasné, aká bude napríklad citlivosť ruky. "Rýchlosť regenerácie nervu je milimeter za deň. Takže si to treba zrátať od zápästia po špičky prstov. V ideálnom prípade, ak by nedošlo k žiadnej poruche hojenia, by to trvalo takmer 300 dní, čiže zhruba rok."

Košickí chirurgovia replantujú sa aj dolné končatiny. Počet komplikácií je potom oveľa vyšší, ako u rúk. Ich prekrvenie je výrazne lepšie, ako u nôh. Aj na základe iných prípadov vidno, že chirurgovia dokážu urobiť aj zázraky. Ak by sa podobné prípady stali pred zhruba 20 rokmi, šanca na replantáciu ruky by bola takmer nulová.

Boris MACKO

Autor: Kto pôjde na Maškarný bál?

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári