O vyššiu kultúru na zastupiteľstve, aj v činnosti mestského úradu sa usiloval mešťanosta Novák
Keď poslanci rokovali, občania vykrikovali a navzájom sa bili
Veľká Košická župa vznikla v roku 1924. Tvorilo ju 17 okresov a mala štvrť milióna obyvateľov. Toľko majú dnes Košice. Najväčším okresom bol v nej Prešov, najmenším Medzilaborce. Ešte v čase príprav na reorganizáciu župného zriadenia (koncom roka 1923) sa Košice chceli zbaviť dlhov z čias rakúsko-uhorskej monarchie a predať kasárne štátu, ktorý neprispieval na ich prevádzku ani údržbu, na ktoré si muselo mesto požičať 3 milióny Kč. Nevyhnutnosťou bola aj reorganizácia práce na magistráte, prehodnotenie činnosti jednotlivých oddelení s vyše sto úradníkmi a zbavenie sa móresov, ktoré nepatrili do modernej doby, ktorá zaklopala aj na bývalú súčasť Uhorska - Slovensko a metropolu jeho východnej časti - Košice. Pred necelým mesiacom sme si pripomenuli vznik prvej ČSR a na tejto strane päťročné výročie jej existencie.
Košický okres mal najviac obcí
Ako sa rozrástli východoslovenské mestá, to najlepšie vidíme na porovnaní s údajmi z roku 1921, keď bolo po 1. svetovej vojne a rozpade Rakúsko-Uhorska prvé sčítanie ľudu.
Najviac obcí mal Košický okres
Celá veľká Košická župa vytvorená zo Zemplínskej, Košickej a Abovsko-Turnianskej mala 598 352 obyvateľov, Košice-mesto malo 52 898 (dnes má viac ako štvornásobok), pričom okres Košice ich mal so 103 obcami o niečo menej - 52 022, ale mal najväčší počet obcí. Počty obyvateľov v jednotlivých okresoch boli takéto: Bardejov 36 253, Gelnica 30 606, Giraltovce 19 615, Humenné 22 755, Kráľ. Chlmec 30 221, Medzilaborce 17 185, Michalovce 46 608, Moldava 29 886, Prešov 55 050, Sabinov 36 289, Sečovce 46 166, Snina 28 097, Sobrance 25 897, V. Kapušany 22 067, Vranov 26 584, Svidník 20 153, Najmenej obcí - 26 - bolo v okrese Gelnica. Podľa sčítania z r. 1921 žilo v Košiciach 31 572 Slovákov a Čechov, 1 206 Maďarov, 5 275 Židov, 2145 Nemcov a 2533 občanov iných národností.
Nespokojnosť občanov aj mešťanostu
V čase príprav na reorganizáciu župného zriadenia (koncom roka 1923 sa Košice snažili zbaviť dlhov, ktoré sa nevysporiadali tým, že zanikla monarchia. Veľkou ťarchou bolo aj udržiavanie štátnych budov, za ktoré zase opačne - dlhoval štát na nájomnom a neprispieval na ich opravu. Najviac zaťažovali mesto kasárne. Mešťanosta Dr. Ján Novák videl riešenie v predaji Štefánikových kasární. Jeho návrh schválilo mestské zastupiteľstvo na poslednom zasadnutí v roku 1923. Zároveň vyslalo na ministerstvo národnej obrany do Prahy delegáciu poslancov, aby priamo u ministra Jána Udržala intervenovali v tejto veci a on v parlamente. Záležitosť kasární sa zatiaľ vyriešila tak, že zostali ďalej v majetku mesta a ministerstvo malo zaplatiť mestu pôžičku na rekonštrukciu kasární - 3 milióny korún, čo bola v tom čase mimoriadne vysoká suma.
Svoju nespokojnosť vyjadrovali na viacerých ministerstvách aj košickí občania, ako napr. delegácia penzistov na Ministerstve sociálnej pečlivosti ČSR. Sťažovali sa na "novelu zákona o úprave pôžitkov pre staropenzistov, penzistov a novopenzistov". Neboli spokojní s tým, že všetky skupiny penzistov mali mať rovnakú výšku penzie, v čom nevideli žiadnu logiku.
Na ministerstve kultúry a osvety sa boli sťažovať herci maďarského divadla v Košiciach na riaditeľa divadla Földeša. Tri mesiace im zadržiaval platy a celý výťažok z predstavení v Bratislave 150 tisíc korún si dal do vlastného vrecka namiesto do divadelnej kasy, z čoho sa mali financovať kostýmy a výprava ďalších predstavení. Vtedy nebolo problémom dostať sa na vysoké úrady, akými boli napr. ministerstvá, bez dlhého čakania. Za to vďačili obyčajní občania z hociktorého mesta svojim poslancom. Pravdaže, ak dôvodom na návštevu boli námietky voči zákonom alebo sťažnosti, podporené petíciou občanov. Sami mešťanostovia Košíc chodili často na ministerstvá v záujme vybavenia požiadaviek a sťažností občanov. Bolo to aj v prípade návrhu zákona o nemocenskom poistení a zavedení povinného poistenia.
Parlament rokoval o návrhoch nových zákonov a novelách zákonov, ktoré už prijal. V čase sťažnosti penzistov schválil návrh zákona o nemocenskom poistení robotníkov, o zavedení povinného poistenia, ktoré sa týkalo aj pomocníc v domácnosti (slúžok) a "čeľadníkov" na gazdovstvách a inde. Tento zákon mal nahradiť predpisy tzv. čeľadných poriadkov. Výška penzií, t. j. dôchodkov bola už jasná pre tých, ktorí dosiahli dôchodkový vek 60 rokov, aj pre tých, ktorí mali odpracované služobné roky a do šesťdesiatky im zostávalo pár rokov. A práve takýchto úradníkov bolo veľa na košickom magistráte. Väčšina z nich úradovala podľa zaužívaného zvyku z čias monarchie, kedy si pracovnú disciplínu vytvárali podľa potreby. Bolo bežné doobeda si posedieť v kaviarni, naobedovať sa v reštaurácii a potom zájsť do úradu. Nový mešťanosta zaviedol v Košiciach na magistráte nové poriadky, dodržiavanie úradnej doby a pracovnej disciplíny, študovanie novej agendy, zavedenej v ČSR. Podobne to bolo aj v iných mestách, kde sa úradníci tiež nevedeli zbaviť starých manierov. Po kontrole, ktorej sa mešťanosta Novák zúčastnil osobne a zistil, že v kanceláriách chýba viac ako polovica úradníkov celý deň, rozhodol, že 84 ľudí opustí svoje kancelárie natrvalo. Bola to bomba, ktorej výbuch sa rýchlosťou blesku rozšíril po iných mestách, kde bola ešte horšia situácia. Lenže doba vyžadovala pružných ľudí s iným prístupom k práci, s novými znalosťami aj inými názormi.
Mešťanosta bol zástancom nových moderných metód riadenia a úradovania, a tie sa začali uplatňovať na košickom magistráte. Presadzoval ich aj do práce mestskej rady a jej komisií a zdôrazňoval priority ich činnosti, spočívajúce na práci s občanmi a vybavovaní ich záležitostí. Vypracoval návrh nového rokovacieho poriadku a vymedzil činnosť poriadkovej služby počas zasadnutí. Tvrdil, že nové potrebuje pružných a pohotových ľudí, dokonale ovládajúcich nové pravidlá činnosti úradníka mestskej samosprávy, zákony, ale aj úradný jazyk a tým je slovenčina. Ten, kto sa v nej potreboval zdokonaliť, mohol navštevovať kurzy popri kurzoch, kde sa oboznamovali s novými výrazmi "úradníckej terminológie".
Tieto novinky sa rozšírili do Prešova aj iných miest a úradníci sa začali obávať o svoje miesta. Pokiaľ ide o úradný jazyk, najväčšie problémy mali s ním notári. Pre nich však boli zriadené osobitné jazykové kurzy slovenčiny.
Odstrašujúci príklad
Zasadnutia zastupiteľstva boli verejné a zúčastňovali sa na nich občania, ktorí reagovali celé roky vykrikovaním na jednotlivých poslancov, čo zvyčajne skončilo bitkou. Hlučné bolo aj posledné zasadnutie zastupiteľstva v roku 1923. Poslanci aj občania sa rozdelili na dva tábory - prívržencov kresťanských socialistov a komunistov (vtedy navrhovateľov a odporcov zvýšenia odmien) a keď začali padať prvé údery na galérii, mešťanosta prerušil rokovanie a pohrozil vyprataním sály pri rušení zasadnutia. Odvtedy bola na galérii poriadková služba, ktorá mala za úlohu rozčúlených občanov upokojiť, a keď to nepomohlo, vyviesť zo sály. Aj to bolo skúškou nových poriadkov pre obe strany.
Bitky na verejných zasadnutiach zastupiteľstva medzi prítomnými občanmi najmä v obciach a menších mestách boli takmer pravidlom. Ako potvrdzujú správy, stávali sa aj v metropole východného Slovenska, ale aj v Michalovciach, Prešove a Vranove. Po odstrašujúcom príklade zasadnutia obecného zastupiteľstva v obci Hankovce, sa začali zaoberať dodržiavaním poriadku samosprávy všetkých miest. To, čo sa stalo v Hakovciach počas rokovania zastupiteľstva, vošlo aj do regionálnych dejín súdnictva. Hankovce sú obcou, ktorá je vzácnou archeologickou lokalitou pastierskych mohýl z 5. - 6. tisícročia pred n. l., čím vošli do dejín svetovej archeológie. Do dejín súdnictva východného Slovenska sa dostali kvôli žiadosti o peňažnú podporu niekoľkých sociálne slabých občanov. Jednému hrozilo zrútenie domu, na ktorého opravu nemal prostriedky, iba pomocné ruky susedov. Sudca Pukliš rázne odmietol ešte na zasadnutí rady schválenie všetkých žiadostí, čo zopakoval aj na zastupiteľstve argumentáciou, že nik zo žiadateľov nemá na ňu nárok. Piatich robotníkov ktorí boli na zastupiteľstve, Puklišove slová tak pobúrili, až sa na neho vrhli a začali ho biť. Jeden z nich - Juraj Feninec - ho začal palicou tĺcť po hlave a tak zúrivo a dlho, kým sudca Pukliš nespadol mŕtvy na zem. Tento prípad neotriasol iba Hankovcami.
Čo znepokojilo košického mešťanostu Nováka, to boli stále pokračujúce krádeže Košičanov stavebného materiálu a všetkého v mestskom majetku, čo sa dalo rozobrať a odniesť. V priebehu piatich rokov rozkrádali dlažbu a obrubníky chodníkov do takej miery, že napr. Masarykova a časť terajšej Štúrovej vtedajšej Moldavskej okružnej pripomínala poľnú cestu. Mestský úrad požiadal políciu o pomoc pri hľadaní zlodejov pouličnej dlažby, keramických dlaždíc, obrubníkov, kameňov. Policajti našli a predviedli niekoľkých Košičanov, ktorí zdevastovali obe ulice natoľko, že povozy mali problém po nich prejsť najmä v blate a po jamách po daždi. Boli to majitelia domov, ktorí nemohli zatajiť použitie tohto materiálu, lebo viditeľne bol už súčasťou ich záhrad, schodov, ale aj oplotenia. Niektorí si privlastnili aj nízke kovové a ručne kované plôtiky parkových plôch. Celková škoda iba na dlažbe mosta na Masarykovej a časti terajšej Štúrovej bola 50 tisíc Kč. Podľa súdneho rozhodnutia ju museli mestu vrátiť aj s pokutou. Ešte šťastie, že sa neulakomili na elektrické vedenie a na jeho stĺpy, ako sa to stalo v Budapešti. Tam za bieleho dňa začali v rovnošate mestských zriadencov vykopávať dlažbu. Keď už boli preč aj s dlažbou, zistilo sa, že to boli zlodeji, čo ukradli s dlažbou aj drôty elektrického vedenia a jeden jeho stĺp, ktorý na mieste rozrezali pílou.
Polícia v Košiciach posilnila hliadky a mesto vydalo nariadenie o opatreniach proti vandalstvu a zaviedla kontroly účtovných dokladov za drevo, ktoré viezli občania z Čermeľa, kde sa toto tiež rozkrádalo a kupodivu odvážalo sa v noci.
Minister vyzval štátnu správu, aby podporila myšlienky humanity
Sponzorom košických študentov bol župan Ruman
"Sme Vám dlžníkmi a chceme sa vyrovnať. Čo však môžete žiadať od chudobného slovenského študenta za Vašu lásku a zaujatosť, ak nie len tú úprimnú a srdečnú vďaku. Mnohí z nás by sme veru boli nútení nielen opustiť štúdium, keby ste sa nás neboli zaujali a neboli nám obstarali bezplatnú stravu aj bývanie. Vypovedali nám všetko a my, nevediac od predesenia, čo robiť a kde sa obrátiť, išli sme k Vám. Privinuli ste nás k srdcu ako svoje deti a postarali sa, aby sme mohli doštudovať tento školský rok. Sme Vám viazaní prevelikou úctou a vďakou aj pred verejnosťou. Nestačí len vďaka, sme povinní vám sľúbiť, že ostaneme roduvernými pracovníkmi nášho ľudu. Tešíme sa tiež, že nájde sa ešte človek, ktorý má záujem o chudobného slovenského študenta medzi tak ťažkými pomermi, ako sú v Košiciach."
Tento text je časť z listu - poďakovania košických slovenských študentov, uverejneného v regionálnej tlači. Adresovaný bol županovi Dr. J. Rumanovi a podpísaný dvoma študentami Vyššej priemyselnej školy v Košiciach Martinom Marčekom a Jánom Ovčiarikom. Poďakovanie je z roku 1922 a nebolo ojedinelým v tlači. Župan Ruman patril k dobrodincom chudobných študentov (dnes by sme jeho počínanie nazvali sponzorstvom), ktorí nemali vtedy ustlané na ružiach. V tom čase bol Ruman županom Abovsko-turnianskej župy a stal a veľžupanom po reforme župného zriadenia na Slovensku (vstúpila do platnosti 1. 1. 1923). V rámci nej sa z bývalej župy Abovsko-turnianskej, Zemplínskej a Šarišskej utvorila Košická veľžupa so sídlom v Košiciach o čom píšeme v článku vyššie. Ruman predstavoval kontinuitu jednotnej koncepcie verejnej správy na Slovensku od roku 1919. Patril medzi jej čelných predstaviteľov a v duchu politického programu Čs. agrárnej strany, reprezentovanej na Slovensku Dr. V. Šrobárom a M. Hodžom. V roku 1925 náhle zomrel.
Vráťme sa k podmienkam študentov. Kým v Levoči takmer sto rokov fungovalo stravovanie študentov za minimálne ceny alebo zadarmo, tí, čo boli z vidieka, mali bezplatné ubytovanie a dokonca aj učebnice, v Košiciach bolo školstvo voči svojim žiakom nevšímavé. Chudobní študenti mali na niektorých školách úľavy, postupne vznikali i nadácie pre ich podporu, no najčastejšie ich podporovali bohatšie rodiny alebo vysokí župní úradníci.
Žiakom ľudových škôl (terajšie základné) poskytoval bezplatné obedy Červený kríž. Minister s plnou mocou pre Slovensko dal ČSČK súhlas na finančné zbierky, kultúrne podujatia a slávnosti po celom Slovensku, aby výťažok z nich rozdelil na humanitné ciele, sociálne podpory, pomoc chorým na tuberkulózu, kurzy pre matky a iné. Minister vyzval aj svoje podriadené úrady, úrady štátnej správy, aby "v plnej miere podporili myšlienku humanity."
V súvislosti so stredným školstvom spomeniem aj vysoké. Práve rok 1922 znamenal prelom na Právnickej akadémii v Košiciach. Po prvýkrát sa na nej uskutočnili "štátne vedecké skúšky" po tom, ako minister školstva a národnej osvety ČSR vymenoval skúšobnú komisiu. Vybral do nej najlepších košických právnikov. Za predsedu komisie župana Dr. Rumana, za jeho zástupcu profesorov Baintnesa a Ošvátha, za členov Dr. Bullu - županovho nástupcu, mešťanostu Dr. Mutňanského, predsedov tabulárneho súdu Dr. Toronského, Dr. Kovalíka, hlavného župného zástupcu Dr. Párnického, mestského radcu Dr. Bauera a advokáta Dr. Sekáča. V čom spočíval prelom v Košiciach bolo veľa dobrých právnikov a sudcov. Študovali na Právnickej akadémii (PAK), ktorá bola spočiatku (1850 - 51) ako odborná škola vysokoškolského charakteru s dvoma a potom štyrmi ročníkmi s ôsmimi katedrami, ale neumožňovala jej ukončenie doktorátom. Mnohí absolventi PAK pokračovali v štúdiu na právnických fakultách v Budapešti alebo v Kluži, kde získali doktorát a potom sa vrátili do Košíc. Rovnako úsilie zriadiť v Košiciach univerzitu alebo vysokú školu technickú bolo do roku 1918 neúspešné.
Starodávne mestské novosti
Cigary vyrábali na milióny
V košickej tabakovej továrni - ľudovo "cigaroške" začali vyrábať v roku 1872 nový druh cigár Havana, ktorý sa ujal na trhu a jeho odbyt posunul do úzadia cigary Brittanica. Začali ich vyrábať rok predtým a záujem o ne predčil očakávania, preto sa vedenie rozhodlo obohatiť trh novými kvalitnými výrobkami, takže v r. 1874 dosiahol počet vyrobených cigár ohromujúce číslo 86 miliónov kusov predávali sa všetky druhy. Továreň musela rozšíriť skladovacie priestory, pre vybudovanie ktorých kúpila pozemky na mieste bývalých vojenských maštalí. V roku 1885 sa dosiahol v Košiciach vrchol výroby za celú dobu trvania továrne: 145 miliónov kusov cigár a 600 tisíc metrických centov tabaku.
Úspechy chovateľov
Chovom poštových holubov v Košiciach sa stal známym jediný chovateľ Stefanovics, člen uhorského spolku Columbia. S podporou spolku usporiadal v Košiciach výcvik holubov v auguste r. 1899 za prítomnosti zvedavcov - neholubárov. Výcvikom podnietil záujem o tento druh chovateľstva a začal poskytovať rady na jeho založenie. Prostredníctvom spolku Columbia oznámil záujemcom založenie chovateľského ústavu holubov.
"Chovateľom včiel" v novembri r. 1880 dávali rady odborné články vo forme osobitnej prílohy pre včelárov a poľnohospodárov v Košických novinách. Košice vybral posledný kongres včelárov ako miesto jeho ďalšieho konania v auguste r. 1899, v čase, keď mal prebiehať Stefanovicsov výcvik holubov. Mal to byť celokrajinský kongres, na ktorom sa malo zúčastniť množstvo delegátov a uskutočniť sprievodné odborné podujatia po niekoľko dní.
Soňa Makarová
Autor: Kto pôjde na Maškarný bál?
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
