Aby si zachránil život, musel sám zabíjať

Majetkové spory, nasledujúce po takmer každom pohrebe, už dokázali rozhašteriť nejedno príbuzenstvo. Ak sa po nebohom nezachoval testament, pozostalí sa o rozdelení dedičstva vedia dohodnúť len veľmi zriedka. Zvádzajú tuhé boje, ktoré sa neraz končia hádkami na život a na smrť. Presne ako v prípade, po ktorom sme siahli tento týždeň. Prinášame ho vo vhodne upravenej forme.

"Zajtra k nám príde Dušan," nie práve nadšene oznámil Karol manželke Eve avizovanú návštevu mladšieho brata. "Zatelefonoval mi do espressa. Chce sa vraj porozprávať, no nepovedal o čom."

Eva dvihla oči od účtov, rozložených po stole. "Čože? Vari sa pánu inžinierovi zažiadalo dedinského smradu? Ten sa k nám nechystá len tak pre nič za nič. Dúfam, že nebude zase otravovať kvôli dedičstvu. Hovoril si predsa, že ste sa dohodli?"

Karol sa nervózne prechádzal po kuchyni. "Keď sme mamku pochovali, hovoril, aby som ostal bývať v baraku. Že dakedy sa nejako vyrovnáme. Lenže na papieri zatiaľ nemám nič. Stále platí, že polovička domu po našich je jeho. Samozrejme, okrem toho, čo sme pristavali."

Eva, nedvihnúc oči od účtov, poznamenala: "Mali ste sa dohodnúť ešte keď žili rodičia. Teraz z toho môžu byť iba zmätky. Ak nebude chcieť pol domu, bude pýtať peniaze. Jedno ani druhé mu dať nemôžeme. Dom je založený a s peniazmi, kým nesplatíme pôžičky, vychádzame len tak-tak. Musíš ho presvedčiť, aby dva - tri roky počkal. Najlepšie päť..." Po týchto slovách Karol odišiel z kuchyne a sadol si pred televízor. Nezapol ho, iba uvažoval, ako to zajtra s bratom uhrať čo najlepšie.

Na druhý deň podvečer vystúpil Dušan z autobusu a rozhliadol sa. Naposledy tu bol pred piatimi rokmi, keď pochovali mamu. Odvtedy ho sem akosi neťahalo. S bratom Karolom síce vychádzal dobre, no jeho ženu Evu neznášal. Bola typickým príkladom lakomého človeka, ktorý v každom vidí nepriateľa, odhodlaného vziať jej aj stoličku spod zadku. A tou nevraživosťou už trochu nakazila aj Karola.

Dušan dúfal, že s bratom sa dohodne tak, aby boli spokojní obaja. Od pohrebu ich mamy sa veľa zmenilo. Stratil robotu a chcel začať podnikať. Chcelo to len dve veci. Dobrý nápad a počiatočný kapitál. Na začiatok by mu stačilo pol milióna. Preto musel za bratom. Nech ho vyplatí z jeho podielu. Podľa jedného známeho, súdneho znalca, mal dom aj s pozemkami hodnotu minimálne dva milióny. Bude k bratovi veľkorysý. Stačí, keď mu dá 500 tisíc a on sa svojej polovice vzdá.

Dušan zazvonil pri bránke a počkal, kým mu prišla švagriná otvoriť. "Karol je v záhrade," povedala a viac si ho nevšímala. Zamieril teda dozadu. Minul dve rozostavané garáže i kopu stavebného materiálu.

"Ahoj, braček. Ako sa máš?" prehovoril Karol, len čo zbadal Dušana.

"Ja nie veľmi dobre. Ale ako sa tak pozerám, odkedy som tu nebol, veľa sa zmenilo. Zrejme sa ti darí," podpichol Dušan brata.

"To sa iba zdá," reagoval Karol. "Všetko, čo tu, pribudlo, je na dlh. Musela mi požičať banka. Zmrzlináreň ani bar až tak nejdú. Vieš, akí sú ľudia na vidieku. Peniaze míňajú na iné..."

Dušan, vidiac, že takéto prekáračky k ničomu nevedú, prikročil k účelu návštevy. "Prišiel som kvôli tomu, aby sme sa dohodli o dedičstve. Pred pol rokom som stratil robotu a keď chcem prežiť, potrebujem rozbehnúť jeden kšeft. Na to potrebujem peniaze. Stačí, keď mi vyplatíš pol milióna a sme si kvit."

Karol zalapal po vzduchu. "Pol milióna? Kde by som toľko peňazí vzal?"

Dušan túto reakciu čakal. "Nevrav, že nemáš nič našetrené. To by som ti aj tak neuveril. Veď predsa vieš, že dedičstvo po našich sme ešte nedelili a že k tomu raz dôjde. Dom má hodnotu dva milióny. Keď mi dáš 500 tisíc, získaš ho spolovice zadarmo..."

Karol pokrútil hlavou. "Teraz prachy nemám, lebo som prestaval dom a investoval do podnikania. Možno o dva roky."

Dušan stratil trpezlivosť, no snažil sa ovládať. "Pozri sa, braček. Ja tú hotovosť musím mať čo najskôr. Ak ju nezoženieš, máme ešte jednu možnosť. Predáme dom. Ja si vezmem milión a zvyšok ostane tebe. Zrejme to bude viac, keďže si tu investoval."

Vtedy Karol skríkol: "Tak ty ma chceš pripraviť o strechu nad hlavou? Strať sa, ty gauner! A už sa sem nevracaj!"

Dušan podišiel k bratovi. "Dobre teda. Ako chceš. Stretneme sa na súde," povedal, otočil sa a pobral preč.

Do Karola vošla zlosť. V okamihu si uvedomil, že príde o roky budovaný domov i živnosť, ktorá sa mu ako-tak rozbehla. A to všetko kvôli Dušanovi. Zlosť mu v tej chvíli zatemnila mozog. Keď mu pohľad padol na tyč, pohodenú pri šope, siahol po nej. Urobil pár krokov za odchádzajúcim bratom a rozohnal sa. Dušan však začul zvuk chôdze. Otočil sa vo chvíli, keď tyč opisovala oblúk a smerovala na jeho hlavu. Inštinktívne nastavil ľavú ruku a to mu zachránilo život. Ruku však nie. Cítil, že je zlomená.

Zisťovať rozsah poranenia však nebolo kedy. Karol akoby zošalel a chystal sa na druhý úder. I ten sa Dušanovi podarilo vykryť, no spadol pri tom na zem. Karol na neho skočil a držiac tyč v oboch rukách, tlačil ju na bratovo hrdlo. Dušan si uvedomil, že ak niečo rýchlo neurobí, silný tlak jeho ohryzok rozdrví. Podvedome vykrútil hlavu doprava a vtedy zbadal vedľa seba tehlu. Okamžite po nej siahol a udrel brata do hlavy. Dúfal, že to postačí, no Karol akoby necítil bolesť, iba stále tlačil tyč na bratov krk. Dušan, pozorujúc útočníka iba ľavým okom, pochopil, že jeden úder ho nezachráni. Udieral teda Karola dovtedy, kým vari po piatom tlak povolil.

Dušan zo seba zhodil bratovo telo a rozkašlal sa. Po chvíli vstal a zohol sa ku Karolovi. Pravú stranu hlavy mal na viacerých miestach rozbitú a valila sa z nej krv. Ako rýchlo mohol, tak sa dotackal do domu a skríkol na Evu, aby zavolala záchranku. Hoci lekári prišli už po štvrť hodine, Karol cestou do nemocnice v sanitke zomrel.

Keďže sa preukázalo, že Dušan H. konal v sebaobrane (incident videl z vedľajšej záhrady sused aj s manželkou), trestné stíhanie bolo voči nemu zastavené.

rob

Autor: Baran

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári