Pokračujeme v spomienkach Košičana Vlada na jeho poznávací zájazd naprieč Mjanmarskom
Keď sa po žutí betelu usmejú, vyzerajú ako dobre napití upíri
Minulý týždeň sme priniesli prvú časť spomienok Košičana Vlada na jeho návštevu Mjanmarska. Zaostalej krajiny na brehu Bengálskeho zálivu v Indickom oceáne, ktorá sa kvôli vláde vojenskej chunta už roky zmieta v chudobe a napokojoch. V prvej časti Vlado opísal zážitky z hlavného mesta Rangúnu aj mesta Bagan. Dnes v jeho spomienkach na putovanie touto ázijskou krajinou pokračujeme spomienkami na cestu do mesta Mandalay.
Z Baganu sa siedmi Česi a jeden Slovák vybrali do kráľovského mesta Mandalay. Druhé najväčšie mesto krajiny založil kráľ Mindon až v roku 1857 ako centrum pre učenie budhizmu. O štyri roky neskôr, v roku 1861 kráľ Mindon vydal rozkaz a presídlil sem 150 000 ľudí a niektoré paláce z Amarapury, dovtedajšieho hlavného mesta, vzdialeného asi 20 km. Mandalay prehlásil za nové hlavné mesto, ktoré sa týmto činom stalo posledným kráľovským hlavným mestom Barmy. Dodnes je historickým, kultúrnym a duchovným strediskom krajiny. Súčasný vzhľad na seba kolmých ulíc, ktoré sú očíslované od 1 po 90, majú na svedomí Angličania.
V Mandaly sú najvýznamnejšie chrámy budhizmu a žije tu až 60 % všetkých mjanmarských mníchov. "V krajine je nepísaným zákonom, že každý muž by mal dvakrát za život stráviť určitý čas v kláštore. Po prvý raz vo veku šiestich rokov a záleží na ňom a rodičoch či príde len na týždeň alebo dlhšie. Po druhý raz ide k mníchom okolo dvadsiatky a tiež nie je určené, na ako dlho. V kláštore sa mnísi iba modlia a meditujú. Zaujímavé je, že ak sú zamestnaní, počas pobytu v kláštore im zamestnávateľ prepláca mzdu. Nie je veľká, ale predsa." Mnísi od štátu nedostávajú ani halier. Žijú iba z toho, čo si vypestujú, prípadne dostanú vo forme darov od ľudí.
"Cestou do mesta Mandalay sme videli, ako primitívne sa môže vyrábať olej," spomína Vlado. "Stačil na to jeden byvol, ktorý chodením dookola mlel v kamennom mlyne búrske oriešky. Dole, z otvoru, vytekal olej do pripravenej nádoby. Alebo sme videli, ako jednoducho sa dá získať alkohol. Muž vyliezol na istý druh palmy a narezal jej plody tak, ako sa inde získava kaučuk. Tekutinu, ktorá stekala do nádob, nechali trochu vykvasiť a chutila ako náš burčiak. Ak ju spracovali pálením, vznikla z toho pálenka. Tiež celkom chutila..."
Deti a ženy si krémujú tvár
Ďalšou atrakciou, ktorú si skupinka siedmich turistov z Česka a jeden zo Slovenska nenechala ujsť, bola mystická hora Popa Mountain. Na jej vrchole stál veľký chrám, ktorý pôsobí úplne rozprávkovo, akoby bol postavený v oblakoch. Veľmi jemne by sa dal prirovnať k nášmu Oravskému zámku. Dole pod kopcom je umiestnená expozícia natov - animistických bôžikov, ktorí zosobňujú rozličné ľudské vlastnosti. Celkovo ich je 37. Asi najpopulárnejší z nich je nat alkoholik, ovešaný fľašami mandalayského rumu. Ľudia sa boja ich moci, chcú si zachovať ich priazeň a tak im prinášajú drobné obety. Mimochodom, kláštor vznikol na základe povesti o bratovi a sestre, ktorí zahynuli kvôli panovníkovým intrigám a zmenili sa po smrti na natov.
Ako takmer v každom kúte krajiny, aj pod horou Popa Mountain "vítali" turistov dotieravé opice ale aj deti, predávajúce suveníry. Pri zmienke o nich si Vlado spomenul na zvláštnosť, ktorú si všimol už pri vstupe do krajiny a sprevádzala ho na každom kroku. "V celom Mjanmarsku je bežné, ak majú deti a ženy na tvári vrstvu akéhosi zaschnutého svetlého krému. Volá sa tanaka a je to regeneračný prípravok s výraznou mentólovou vôňou. Pripravuje sa zo šťavy nejakého stromu. Natierajú si ním výlučne tvár a slúži na ochranu pred slnkom. Neviem, či im stačí natrieť sa iba raz ráno, alebo si ten krém dávajú opakovane, no mali ho na pokožke celý deň." Ale iba deti a ženy.
Muži zas mali inú "zábavku", ktorej v celej juhovýchodnej Ázii holduje asi 200 miliónov konzumentov. Celé dni žujú betel. "Je to ľahká droga, ktorá je síce v krajine oficiálne zakázaná, no každý na ten zákaz kašle. Príprava žuvacej zmesi je jednoduchá. Do listov piepra betelového sa zabalí semeno palmy areky betelovej a potrie sa nejakým vápnom, ktoré ľahšie uvoľňuje účinné látky. Podľa zvykov v jednotlivých oblastiach sa do zmesi pridá niekoľko ingrediencií. Napríklad voňavé klinčeky, kurkuma, šafran, tekvicové semienka alebo kardamon. Všetko sa to zabalí do rúrky a potom celé hodiny žuje." Keďže je táto činnosť sprevádzaná neustálym vypľúvaním slín krvavočervenej farby, všetky chodníky a cesty v Mjanmarsku sú sfarbené od betelových pľúvancov. Akoby sa tam strhla bitka a vybité zuby už ktosi pozbieral. Samozrejme, sfarbené nie sú iba chodníky, ale aj chrup. Takže ak sa nejaký Mjanmarčan po žuvaní betelu usmeje, vyzerá ako práve dobre "napitý" upír...
"Ja som to neskúšal, ale pri žuvaní vraj spočiatku prevažuje veľmi príkra, ostrá a pálčivá chuť, hrdlo sa nepríjemne sťahuje. Neskôr sa tieto pocity úplne obrátia a v ústach konzumenta zavládne harmonická rovnováha, pohodička, ktorú narkomani označujú za najväčší pôžitok z celého žuvania." Ázijskí bojovníci podľa jednej povesti zvýšenú tvorbu červených slín využili. Keď ich protivníci videli, že im z úst vyteká čosi červené, mysleli si, že je to krv a automaticky ich považovali za mŕtvych. Stratili ostražitosť a vtedy ich Ázijčania napadli a porazili. "Množstvo, ktoré denne zožuje priemerný betelista, sa líši. Závisí na subjektívnych potrebách konzumenta a na kvalite pripraveného sústa. Bežná denná dávka predstavuje asi 5-10 súst, ale neraz sa vyšplhá až k číslu 50."
Najväčší zvon na svete
Z mesta Mandalay podnikal Vlado s partiou výlety do okolia. Jeden z nich mal za cieľ mesto Mingun, kam sa dostali loďou po rieke Iravadi. Ako hlavná dopravná tepna Barmy spájala metropoly a významné mestá na jej brehoch, ktoré sa striedali počas storočí vo vláde. Mingun, ktorý sa nachádza na opačnom brehu rieky Iravádi ako Mandalay, nemal nikdy tú česť byť hlavným mestom krajiny. No vďaka Mingunskému zvonu a najväčšej nedostavanej pagode ho v súčasnosti navštevuje čoraz viac turistov.
"Keď v roku 1790 priniesli do Mingúnu Číňania údajný budhov zub a tri čínske urodzené dcéry za manželky, bol to pre miestneho panovníka Bodawpayu dôvod na to aby budhov zub ukryl do zeme a nad ním postavil pagodu," opísal Vlado jednu z povestí, viažucich sa k mestu Mingun. "Panovník Bodawpaya priložil k budhovmu zubu aj stovky vzácnych sošiek a rozhodol sa, že postaví najväčšiu a najvyššiu pagodu na svete. Mala mať výšku 152 metrov a na jej výstavbe sa dlhé roky podieľalo tisíce otrokov. Pagodu sa však dostavať nepodarilo. Panovníkovi ktosi vyveštil, že ak pagodu dokončí, jeho veľká krajina bude zruinovaná. Keď Bodawpay v roku 1813 zomrel, zanechal po sebe 122 detí ale žiadne z nich už v jeho diele nepokračovalo." Pár rokov na to krajinu postupne dobili Angličania a v roku 1838 bola nedostavaná pagoda vážne poškodená zemetrasením. Dnes je z Bodawpayovej pagody iba obrovská kopa tehál.
Len čo Európania vystúpili z lode na breh, vyrojili sa mladé predavačky suvenírov. Ako je to v končinách, kde je turistov stále málo, pomerne agresívne začali ponúkať vejáre, dáždniky, tričká a iné suveníry. Samozrejme, nechýbala ponuka občerstvenia od nápojov po jedlá. Kuriózne je, že každá ženička má svoj rajón a ak ho v dobiedzaní turistu prekročí, okamžite sa stane objektom útokov svojich kolegýň.
"Slávnu éru kráľa Bodawpaya dnes hrdo pripomína Mingunský zvon, ktorý ostal nepoškodený a je najväčším funkčným zvonom na svete. Je takmer 4 metre vysoký, 5 metrov široký a váži 87 ton. Väčší zvon je iba v moskovskom Kremli, ale ten je prasknutý a nedá sa na ňom zvoniť. Mingunský zvon bol určený pre obrovskú Bodawpayovu pagodu. Dnes je umiestnený pár sto metrov od nej a zavesený asi meter nad zemou. Kto chce, môže ho podliezť a dostať sa do jeho vnútra." Podliezanie zvona s vedomím, že vás môže privaliť 87 ton kovu, je celkom adrenalínový zážitok. Vlado si ho nevyskúšal, ale iných odvážlivcov, ktorí to skúsili, videl. Keby sa zvon odtrhol, asi by nikomu neublížil. No určite by si "chvíľu" počkal, kým ho spod neho dostali von. Traduje sa, že zvon má dobrú karmu, lebo prežil bez ujmy zemetrasenie v roku 1838.
Samozrejme, Vlado s partiou si nenechal ujsť výstup na na najväčšiu kopu tehál sveta - spomínanú pagodu panovníka Bodawpagyu. Trhliny, ktoré vznikli zemetrasením boli veľké a zreteľné. Samotná Pagoda je plný kváder štvorcového pôdorysu s hranou vyše 200 metrov a výškou asi 100 metrov. Z pagody je pekný výhľad na Mingún, rieku Iravádi a rozľahlé okolie. "Hore som sa odfotil s mladými mjanmarskými študentkami, ktoré tam boli na výlete. Tá pagoda je pre nich niečo ako posvätné miesto. Oni boli atrakciou pre mňa a ja pre nich. Niektoré možno videli belocha na vlastné oči iba niekoľkokrát..."
Na tomto mieste Vlado svoje spomienky opäť preruší. Po druhý raz, ale naposledy. Koniec jeho putovania naprieč Mjanmarskom sa blíži a zážitkov mu ostalo iba na jeden diel. Ak teda chcete vedieť, kde je najdlhší most z teakového dreva na svete, ako sa vyrábajú plátky zo zlata a koľko musel Vlado zaplatiť, aby si taký kúpil a mohol prilepiť na Budhu, nalistujte si túto stranu aj o týždeň.
Róbert BEJDA
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
