MALIARA TRÁPI, ŽE MLADÝM CHÝBA V ŽIVOTE POÉZIA
Skromne pôsobiaci košický maliar a grafik celou svojou existenciou prezentuje, že sa nehodí do dnešného komerčného sveta. Svoj život podriadil vytváraniu krásna a samotný proces tvorby ho čoraz viac pohlcuje. Nemá rád komerciu a prvoplánovosť a verí, že romantici ešte nevymreli. Diela Alexandra Bugana prinášajú pomyselný ostrov pokoja v uponáhľanosti dnešnej doby, o čom sa Košičania môžu presvedčiť i na aktuálnej výstave vo Východoslovenskej galérii.
Je o vás známe, že svoje diela vrstvíte, teda že pod tým, čo človek vníma, býva aj dvadsať iných obrázkov. Je to naozaj pravda?
- U mňa je tvorba vždy dlhý proces. Akási archeológia. Dalo by sa k prvým obrazom doslova prekopávať. (Smiech.) Som totiž neustále nespokojný sám so sebou, aj so svetom. S niečím prídem, nepozdáva sa mi, upravím to a tým vlastne aj občas pokazím... Ale to je ten proces vzniku diela. Najlepšie sa mi tvorí večer, keď sa človek akosi stíši. Vtedy sa mi lepšie rozmýšľa. Je tu ale jeden problém. Pri umelom svetle nie je dobre vidieť farby. Ráno ich potom v surovej realite zbadám a občas som aj zdesený.
Vaša tvorba nesie v sebe výrazný filozofický podtón. Cieľovou skupinou zjavne nie je bežný človek. Kto ňou teda je?
- Moja tvorba je plná symbolov. Málokto dnes vie symboliku čítať, ale nevadí. Aj dobrý film málokedy na prvýkrát zaujme a nedá sa v ňom všetko postrehnúť. Pozrieť si ale napríklad Passoliniho, či Tarkovského je úžasné. Po desiatich rokoch vďaka takýmto filmom vidím, ako duševne rastiem. Dokážem čítať aj tie roviny, ktoré som predtým nechápal. A prvoplánové povrchné a dekoratívne veci, ktoré v dnešnej dobe, žiaľ, prevládajú, ma vôbec nezaujímajú. Moja tvorba chce iného diváka, náročnejšieho. Ako keď máme filmový klub a nezáleží na tom, že tam príde pätnásť ľudí. Ale tí, čo prídu, tam sú preto, lebo to vyslovene potrebujú ako duchovný pokrm.
Takže žiadne masové školské návštevy vašich výstav?
- Moja tvorba nie je pre masy, davy a školské výpravy. Skôr chcem mať na výstave stoličky, aby ľudia neboli nútení chodiť, unaviť sa a odísť. Aby keď ich niečo osloví, mali možnosť sa na to dívať a precítiť to, dešifrovať symbol, ktorý je ukrytý v mojich obrazoch.
Študovali ste v ateliéri Albína Brunovského. Môžete prezradiť čím vás najviac ovplyvnil?
- Keď spomíname na toto obdobie môjho života, musíme spomenúť aj Vladimíra Gažoviča. Obaja boli v tom čase silnými osobnosťami na grafickej špeciálke a aj keď sa po 68. roku zaviedol znovu tvrdý socialistický realizmus, ostali verní svojej tvorbe a dielu naplnenému symbolmi. V nich som videl veľký vzor, jednak v pracovitosti, jednak v tom, že musím vytrvať a ísť proti prúdu. Nechcel som ich opakovať po výtvarnej stránke. Sú mojimi ľudskými vzormi.
Inšpirovali vás v živote k niečomu?
- Keď som sa dostal po 89. roku do situácie, že odrazu sa všetko zmenilo a všetci boli avantgardní, vtedy som zrazu mal na výber. Ostať sám sebou, alebo ísť s prúdom. X rokov som vôbec nevystavoval, pretože som nešiel s prúdom a nebol v trende. Sú totiž na svete aj ľudia, ktorí vyslovene z času na čas potrebujú pohladiť dušu.
Vy zjavne uprednostňujete duchovnú potravu. Ako zvládate každodenné problémy bežného života?
- Keď sedím celé dni zatvorený v ateliéri, jediným mojím spoločníkom je hudba. Počúvam ju a citovo ma dostáva do stavu, ktorý nie je zameraný na konzum. Proste ma dostane do iného sveta. Tým žijem. Nemám telefón, ani auto. Tým sa bránim tomu, aby som sa nezaťažoval zbytočnosťami, ako sú zimné pneumatiky, poistky... Veci nám neslúžia, ale my sme ich otrokom. Táto oblasť pre mňa absolútne nie je dôležitá. Po určitom čase sa vo mne nazbierajú veci, ktoré by som ale chcel ľuďom ukázať. Vtedy nechcem, aby to nechápali, práve naopak. Túžim, aby porozumeli.
Porozumeli čomu?
- Aby chápali, keď uvidia obrazy Pustovníka a Rodiny, že pre človeka sú tu dve možnosti. Buď sa stane samotárom so všetkými následkami, alebo bude mať okolo seba blízkych. Symbolika je tu všeľudská, takéto veci nie sú poplatné len tejto dobe. A ja pevne verím, že aj keď tu nebudem a všetko možné sa na svete zmení, že toto stále bude mať v sebe obrovskú silu výpovede a emočná sila, ktorá v tom je, ľudí nejakým spôsobom nadchne a osloví.
V mladosti ste boli priateľom Kamila Peteraja...
- Bol som veľmi rád, že som sa stal jeho priateľom. Robil som gramo obaly a v tom krásnom období mladosti som chodil po Bratislave s poetickými vecami v hlave. Práve toto dnes niektorým mladým chýba, tá poézia.
Ako tvoríte? Dá sa proces tvorby u vás nejako špecifikovať?
- Umenie sa nedá robiť tak, že si v hlave urobím projekt a zrealizujem ho presne podľa toho. Podľa mňa sa umenie tvorí tak, že sa čaká. Čaká sa na tú pravú chvíľu. Človek musí byť stále pripravený, počúvať hudbu, čítať, meditovať. A zrazu precíti ten správny moment. Keď mám napríklad pred sebou dielo dolu hlavou, vtedy vidím všetky chyby, cítim, že farba nesedí, tvar nie je dobrý... A človeka takýto moment doslova podnecuje a vtedy začnem maľovať. Pracujem ako všetci ostatní. Poctivo idem každý deň do ateliéru a odrobím si svoje.
A nezastihne Vás múza občas nepripraveného?
- Práve preto už teraz nestíham chodiť na koncerty ani do divadla. Vždy som totiž taký vytešený naposledy som bol na Čarovnej flaute - že v podstate poobede už nemôžem maľovať. Odvádza to moju pozornosť. To, čo by malo prísť a osloviť ma, už prísť nemôže, pretože som naplnený očakávaním niečoho nového. Prídem hodinu pred predstavením, motkám sa po meste, lebo to neuveriteľne prežívam. Preto kultúru, hoci veľmi nerád, obmedzujem. Času je málo, mám veľa rozrobených vecí a tie treba dokončiť.
Tridsať rokov ste v Košiciach učili na Škole úžitkového výtvarníctva. Táto práca Vás neodvádzala od vlastnej tvorby?
- Preto som aj zo školy odišiel, lebo som mal pocit, že ma časovo veľmi obmedzuje. To, čo chcem urobiť, si vyžaduje veľa času. Nejde o to, že mám plán za rok namaľovať tridsať obrazov. Nemám žiadny plán. Aj keď by som nič nenamaľoval, stačí mi pocit, že som sa tomu venoval, už to ma vnútorne uspokojí. Pretože priznám sa, že pre mňa ani vernisáž, ani výstava nie je najväčším uspokojením. Napĺňa ma to, keď som so svojím obrazom spokojný, keď v ten deň urobím niečo, s čím som sa nemohol pohnúť rok a potom príde ten šťastný pocit, ktorý sa nedá kúpiť. Nedá sa ani s ničím porovnať. Možno to všetko robím práve kvôli tomu.
Učili ste rád?
- Práca ma mimoriadne bavila, lebo som mohol sledovať, ako sa žiaci vyvíjali a mohol som im pomôcť, usmerniť ich a naštartovať správnym smerom. Nikdy som sa nesnažil o to, aby som do nich vtlačil svoju pečať a vytvoril si "bugánovskú školu". Viedol som ich k samotnej podstate tvorby a kultúrnosti prejavu, preč od komercie. Teraz sa to však veľmi pokazilo. Po prvé sa zbytočne vytvorilo 26 ´šupiek´, čo je úplne enormné množstvo. Talenty sa stále rodia rovnako. Tým pádom teraz keď je v skupine jeden talent, zvyšní siedmi ho ubijú, lebo sa veľmi šplhá a vyčnieva. Zlo vždy potlačí to výnimočné a stáva sa z neho priemer. Chodiť do školy pre mňa nebolo zamestnanie, ale hobby a nemať výsledok, to ma unavovalo. Už to nie je dobre medzi mladými, vyslovene som sa zle cítil, hlavne preto, lebo niektorí už nereagovali na hudbu a literatúru, už im všetko to, čo mám rád, bolo cudzie. Je to asi aj vekom, aj keď ja mám stále pocit, že som duchom mladý, ale neviem prijať povrchnosť. A keď som im ukazoval to lepšie a oni to nechceli prijať, tak som radšej odišiel.
Máte veľmi rád hudbu. Počúvate ju vždy, keď tvoríte?
- Ja som hudbu predtým počúval cez diskmen, ale teraz mám už skladby tak napočúvané, že mi melódia sama naskočí v hlave a idem, akoby som mal slúchadlá. Keď sa mi darí, počujem hudbu radostnú, keď sa mi nedarí, tak ponurejšiu. Materiálne médiá sú tak pre mňa nepotrebné. Veľmi sa mi páči, že nemusím prehadzovať platne. Vždy som mal ruky od terpentínu a robil som odtlačky, teraz si už len prepnem hudbu v hlave a ide to.
Profil:
narodil sa v roku 1952 v Košiciach
v rokoch 1971 - 1977 študoval grafiku na VŠVU v Bratislave u Albína Brunovského
od roku 1978 do roku 2006 pôsobil na Škole úžitkového výtvarníctva v Košiciach
venuje sa expresívnej maľbe a grafike
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
